Dej hry rozvíja koniec druhej série seriálu a tak sa Sydney Bristow spolu so svojimi kumpánmi zo CIA vydáva po stopách ďalšieho Rambaldiho artefaktu. Ako na potvoru si na túto relikviu brúsia zuby aj jej odvekí nepriatelia, ako napríklad Arvin Sloane alebo Anna Espinosa a tak o nepríjemné strety nebude núdza. Dopredu, ale upozorňujem, že pre ľudí neznalých seriálu bude príbeh predstavovať len zmes blábolov a tak je hra určená pre tých, ktorí už mali možnosť zhliadnuť tento seriál (minimálne jeho druhú sériu). Pod vašu kontrolu sa teda dostáva hlavná hrdinka seriálu, Sydney Bristow. Okrem tejto hlavnej protagonistiky sa obrazovkou mihnú aj iné známe hviezdy televíznej šou, či už sa jedná o Jacka Bristowa alebo Marshalla Flinkmana. Menším sklamaním je, že ich výstupy sa dejú prevažne pomocou rádiovej komunikácie počas misií a tak na stretnutie tvárou v tvár radšej zabudnite. Väčšinou vás zavalia obrovským množstvom, či už užitočných alebo zbytočných informácií, ktoré sú občas tak podrobné, že človek má niekedy pocit, akoby bola hra vytvorená pre tupozmýšľajúce vygumované individuá.

Autori išli po vzore seriálu a tak je Alias „čistokrvnou“ stealth akciou okorenenou tu a tam vyskytujúcimi sa matrix-style bitkami. Každá misia začína obsiahlym briefingom a hurá do akcie. Keďže sa hra drží žánru stealth špionážnej akcie, Sydney môže okrem klasického pohybu vykonávať aj špeciálny tichý, pri ktorom je pomalšia, ale zato tichučká ako muška. V tomto stealth móde má taktiež prístup k tichému útoku, ktorý závisí jednak od typu nepriateľa, tak aj od druhu zbrane, ktorú Syd v danom momente drží. Okrem toho má hlavná postava zásobu rôznych high-tech hračiek (napr. dva typy videnia) a celú cestu naprieč hrou bude po vzore iných stealth akcií scanovať odtlačky resp. DNA, hackovať počítače, odstraňovať bezpečnostné systémy a samozreje páčiť zámky. Opäť to všetko znie lákavo, ale má to jeden MALÝ háčik. Všetky tieto činnosti vykonáva postava automaticky po stlačení príslušnej klávesy a tak napríklad hackovanie do počítačov sa deje na základe hádania správneho poradia písmen od A po D, pričom o tých uhádnutých vás hra náležite poinformuje. Každopádne si, ale myslím, že autori mali nechať stealth prvkom a ich aplikácii o dosť väčšiu voľnosť, lebo občas som sa pristihol, ako len tak sledujem dianie na obrazovke, bez sebamenšieho pričinenia.

Niekedy však pomalé a opatrné plíženie nestačí a tak prichádza na radu stret s protivníkmi. Tých autori obohatili vskutku revolučnou umelou inteligenciou a tak väčšina z nich len tupo čaká, kedy im to poriadne natriete. Odhliadnuc od toho, že Sydney sa postupne automaticky lieči, sú tieto bojové vložky vyslovene nudné a pre hráča nepredstavaju žiadnu výzvu. Najväčšiu zásluhu na tom má už spomínaná AI, ktorá prikáže protivníkov po niekoľkých útočných výpadoch nezmyslene ustupovať a brániť sa. Hráčovi potom neostáva nič iné, len týchto poserov jeden po druhom zlynčovať. K tomu mu poslúžia len dve klávesy, jedna pre silný a druhá pre slabý útok, pričom ich kombináciou dokáže Sydney vykonávať rozličné bojové kombá a iné psie kusy. Sranda je, že žiaden z týchto špeciálnych hmatov sa nedá ani pri najmenšej snahe naučiť a tak väčšinu bojov telo na telo absolvujete zbesilým stláčaním a kombinovaním „attack“ kláves v domnienke, že sa vám konečne podarí vykúzliť nejaké to nové kombo. Okrem pästných súbojov sa Sydney dokáže taktiež zručne oháňať s predmetmi všedného dňa (napr. panvica či stoličky) a problémy jej nerobia ani strelné zbrane. Pri ich používaní sa, ale postava nezmyselne spomalí, približne na úroveň prerasteného slimáka a tak je pre Sydney často omnoho efektívnejšie vyriešiť to s nepriateľmi ručne stručne.

Z technického hľadiska si hra zachováva akú, takú kvalitu, ale s takým Splinter Cell 2 sa v žiadnom prípade nemôže porovnávať. Modely postáv sú síce kvalitné (obzvlášť hlavné postavy sa podarili), ale u nepriateľov som si všimol určitú šablónovitosť, kde sa na tvorbe protivníkov použil len určitý obmedzený počet modelov. Väčšina animácií je prezmenu OK, ale napríklad animácie pohybu postáv sa v niektorých prípadoch vôbec nevydarili a často vykúzlia úsmev na nejednej tvári. Jednotlivé misie sú dostatočné rozmanité, čo sa týka prostredia, takže o stereotyp počas hrania ani len nezakopnete. Stojí za zmienku spomenúť zvukovú stránku hry, hlavne dabingovú časť, kde hlavné postavy nadabovali skutoční seriáloví herci a svoju prácu odviedli na jednotku. Naopak noname protivníci príliš slovnej zásoby nepobrali a tak do nekonečna opakujú jednu z mála otrepaných fráz, až sa ide človek z toho zblázniť. Aspoňže hudba je prevzatá zo seriálu a i keď nepredstavuje rozsiahly playlist, jednotlivé songy sú dostatočne chytľavé na to, aby sa hráč prekonal a pokračoval ďalej v hre. Zamrzia aj hardwarové nároky, ktoré sú pre prachprostý port z konzolovej platformy až nezvyčajne krvavé a pre plynulé hranie doporučujem aspoň 2Ghz stroj s 512 MB pamäťou a slušnou grafickou kartou.