Toto leto bolo naozaj bohaté na konverzie hier z iných platforiem a pravdu povediac bude tento trend v nasledujúcich rokoch ešte poriadne narastať. Dôvod je jednoduchý: peniaze. Väčšina megakorporácií ako napríklad Sony vráža nemalé prostriedky do vývoja týchto konzolových titulov a tak nečudo, že sa titul dočká vydania hneď na viacerých platformách, len aby naakumuloval čo najväčší zisk pre onu megafirmu (v zásade ich chápem – veď kto by chcel na svojich produktoch prerábať?). Otázkou je ale, či tento princíp vývoja jednej hry hneď pre viacero herných systémov je aj prínosom pre hráča vlastniaceho PC. Žiaľ musím ale konštatovať, že viacero doterajších pokusov ako napr. Spiderman 2 (ale česť výnimkám; viď. sériu Silent Hill, tu však musím poznamenať, že PC verzia vyšla až s niekoľkomesačným oneskorením) oplývalo kvalitou dvojdňového kravského lajna a tak som netrpezlivo očakával príchod akcie Kill Switch, ktorá je priam ukážkovým príkladom spomínanej skupiny hier.

Uff, akcia nieje ten pravý žáner, ktorý by charakterizoval tento zabitý čudlík a hra má naopak omnoho bližšie k taktickým stealth akciám ako Metal Gear Solid alebo Splinter Cell. Kedže je tento žáner už značne vycicianý, autori sa rozhodli aspoň zaujať netradičným príbehom, ktorý sa naozaj vymyká zabehnutému štandardu superhrdinov amíkov (povolení sú aj frantíci) a superpodliakov arabov, aj keď sa to tak v prvotných okamihoch hrania nemusí zdať. Čoskoro však nasleduje vytriezvenie a hráč sa s vypleštenými očami a ušami dozvedá, že vlastne ovláda akéhosi maníka, ktorý prezmenu kontroluje supervojaka v akcii pomocou diaľkového ovládania, tu predstavujúceho nervový čip. Zistenie, že vlastne hráte za tých zlých, už vezmete v pohodke a to, že vašou hlavnú úlohou je poštvanie svetových veľmoci proti sebe pomocou zakamuflovaného soldáta-záškodníka, vo vás už nevyvolá ani sebamenší nervový vzruch (výnimku majú epileptici).

Väčšinu herného času tak strávite zbabelým schovávaním sa za rôznymi predmetmi a občasným používaním špecialitky nazvanej „blind shoot“ (v preklade streľba na slepo) pomocou ktorej sa vcelku bez problémov vysporiadate s väčšinou nepriateľov, ktorých umelá inteligencia dosahuje vrchol demencie ad absurdum a najlepšie by sa dala prirovnať k IQ banánovej šupky. K zábavnosti naďalej vonkoncom neprispieva ubohá krátkosť hry, kde i na najťažšiu obtiažnosť podľahne Kill Switch siedmim hodinám pohodového hrania, a aj to si ešte stihnete pár krát odskočiť na potrebu. A znovuhrateľnosť? Na to zabudnite, pretože žiadne unlockovacie bonusy alebo multiplayer v tejto hre nehľadajte.

No, keďže zábava kolíše podobne ako línia sínusovky, radšej tento citlivý prvok každej hry nechajme na pokoji a rovno sa pozrime, ako gamesa dopadla z technického hľadiska. Verzie pre Xbox a PS2 boli až na malé detaily podobné ako vajce vajcu a tak sa dalo očakávať, že rapídnym zmenám nepodlahne ani verzia určená pre PC. Kupodivu však musím konštatovať, že žiaden väčší debakel sa nekoná a z grafického hľadiska si hra drží vcelku obstojný štandard. Modely postáv sú relatívne v poriadku ale hra trpí typickým neduhom konzolových konverzií a tým je celkové nízke rozlíšenie, či už textúr alebo samotných postáv. Hra okrem toho limituje maximálne rozlíšenie len do výšky 1024x768 takže majitelia monitorov s väčšou uhlopriečkou si do sýtosti užijú pixelovitosti prostredia. Počas hrania som si okrajovo všimol jeden detail, a to že všetky postavy sa pohybujú akoby zrýchlene, vinou zlej animácie, takže realizmus dostáva poriadne na frak. Podobnými chybkami je zaplavený aj zvukový doprovod, ktorý je tvorený hlavne efektmi streľby a výbuchov. Opäť sa to týka chôdze, resp. behu, kde reprák vypľuje viac zvukových krokov, než ich vojak v skutočnosti (tej virtuálnej) urobí. Naopak hudobný doprovod sa autorom podaril a ponúka hneď viacero chytľavých melódií.