Square Enix je vo svete RPG (a špeciálne JRPG) modlou. Série Final Fatasy, Chrono Niečo alebo Dragon Quest stoja v imaginárnom rebríčku nejedného hráča na poriadne vysokých miestach. Bez debaty. Otázka ale znie: Dokáže Square vyprodukovať aj hru úplne iného žánru. Alebo ešte presnejšie: Dokáže Square vyprodukovať aj KVALITNÚ hru úplne iného žánru? Vesmírna stieľačka po vzore staručkého Tie Fighter či novšieho Starlancera nás môže nasmerovať k hľadanej odpovedi.
Ak očakávate príbeh hodný majstrov neuveriteľných zápletiek a zvratov, hoďte si rovno vlastnoručne pod nohy pár polien. Niekedy okolo roku 2600 je mnoho planét našej slnečnej sústavy ovládaných mocnou rukou pozemskej vlády. Každý pokus jednotlivých planét vymaniť sa zo železného zovretia je kruto trestaný a Zem proti vzbúrencom neváha použiť ani tie najtvrdšie prostriedky. Je preto viac ako zrejmé, že boj proti diktatúre pod pláštikom demokracie sa stane spoločným motívom viacerých planét, ktoré sa postupom času zlúčia do koalície ADAN. Začne otvorená vojna, mnoho rodín je rozdelených, mnoho priateľstiev rozbitých.
Výnimkou nie je ani vzťah troch mladých pilotov, chlapca so ženským výzorom a ženským menom Katana, ďalšieho mladíka Margrasa a ich kamarátky Ellen. Margras je kvôli svojmu pôvodu odvlečený na domovskú planétu a dlhé roky od neho zvyšní dvaja piloti nedostanú ani jednu správu. Sladkokyslým zážitkom pre mladých vojakov bojujúci vo farbách Zeme je stret s Margrasom zoči-voči na bojisku. Ako iste tušíte, dôjde k prehodnocovaniu vzťahov, ich obnove, spojeniu sa proti väčšiemu zlu a tradičnej obete pre vyššie dobro. Odvíjanie klbka príbehu je ľahko predvídateľné, nitky sa zbiehajú v dopredu odhadnuteľnom bode, rozprávanie postráda potrebný náboj a spád. Iste, hovoríme o „obyčajnej“ vesmírnej strieľačke, ale na druhej strane, hovoríme o strieľačke made by Square Enix!
Hlavnou postavou hry je zmieňovaný zženštilý pilot Katana. Dočasný domov mu tvorí hviezdny krížnik Acropolis s vekovým priemerom posádky cca 21 rokov a kapitánkou v krátkej sukničke a vysokých opätkoch (ach, tí Japonci). Tu zároveň dostáva pokyny pre ďalšie úlohy a vyberá si výzbroj pre svoj stíhač. Misie sú totálne lineárne, žiadne voľné lietanie po vesmíre sa nekoná, taktiež zabudnite na akúkoľvek variabilitu v ich obsahu. Odštartuj, znič, ochráň, znič, ochráň, ochráň, znič, znič. A to je asi tak všetko. Tam, kde by tvorcovia mohli operovať so skenovaním nákladu, špehovaním nepriateľskej flotily, preskúmavaním vesmírnej anomálie, si budete musieť vystačiť s opätovným ničením stíhačov, krížnikov a ešte jednej „veci“ v poslednej misii (nebudem spoilovať).
Zúfalým pokusom o rozbitie stereotypu je napr. čistenie mínového poľa alebo zastavovanie obrovských útočných rakiet mieriacich na vašu základňu, ale opäť sa jedná len o strieľanie. Niektoré misie sú časovo obmedzené a práve tieto kúsky dávajú občas riadne zabrať. Pokus o zničenie X nepriateľov, alebo naopak ochránenie Y spojencov do 10 minút často na prvýkrát neskončí úspechom a keď sa situácia opakuje niekoľkokrát, dôvod na frustráciu je na svete (na obtiažnosti normal mi dali viac zabrať asi 2-3 misie, pre netrpezlivých sa po pár neúspešných pokusoch sprístupní aj možnosť danú misiu preskočiť).
Keď som príbeh označil za virtuálne polená pod nohami, dĺžku singeplayerovej kampane si kľudne predstavte ako malý, ale hustý lesík, plný takýchto polien. Necelé 4 hodiny čistého času strávených v rakete sú výsmechom nákupnej cene a aj keď si hodiny vynásobíte dvoma kvôli opakovaniu určitých misií, stále to je menej ako málo. Situáciu by mohol zachrániť multiplayer, veď bojovať v letke sci-fi stíhačov pilotovaných reálnymi osobami znie ako celkom dobrý nápad, ale to by v hre nejaký multiplayer musel byť. Áno, správne, Project Sylpheed nemá multiplayer! Chápete? Ja nie.
Čo nemožno titulu uprieť sú kvalitné gigantické vesmírne súboje. Neraz počas jednej misie (sú zväčša rozdelené na niekoľko častí, pričom sa ukladá len stav po úplnom ukončení misie, ale po zabití sa môžete vrátiť k poslednému rozdeľovaciemu checkpointu) zostrelíte aj vyše stovky nepriateľských stíhačov a k tomu ešte kôpku krížnikov a destroyerov. Desiatky (chcel som napísať dymových, ale zrejme to nebudú dymové :-)) stôp po motoroch sa križujú s neustálou laserovou paľbou väčších lodí, do toho sa miešajú stopy po odpálených raketách, HUD začne blikať výstražnou červenou a celé to vytvára pôsobivý obraz ozajstnej epickej hviezdnej bitky. Stáva sa, že kvôli tomuto ohňostroju na obrazovke dokonca prestanete (stíhať) sledovať a počúvať komunikáciu vašich wingmanov a ostatných lodí a môžete tak premeškať dôležitý rozkaz.
Delta Sabre v plnej kráse.
|
Zátišie s kozmickou stanicou.
|
Okrem tohto pohľadu sa dá zapnúť aj kamera v kokpite.
|
Netrúfam si zodpovedne hodnotiť realistickosť spracovania fyzikálneho modelu vesmírnej stíhačky 27. storočia, ale podľa mojich skromných odhadov sa jedná (čo sa týka letového modelu) o čistú arkádu. Stroj zrýchľuje a zastavuje v podstate bez akejkoľvek zotrvačnosti, s manévrovateľnosťou nemá Delta Saber taktiež žiadne problémy a ovládanie je tak príjemne jednoduché a intuitívne. Chvíľku si asi budete zvykať, že sa strieľa RB a LB a nie RT, resp. LT – tie slúžia ne zmenu rýchlosti - väčšie problémy by ale nastať nemali. Keď sa zžijete s ovládaním stíhačky, môžete siahnuť po niektorom z ponúkaných špeciálnych pohybov a úhybných manévrov.
Let dozadu so špicou namierenou vpred, resp. dopredu so špicou namierenou vzad :-) budú často používať najmä fanúšikovia Battlestar Galactica, spomalenie času okolo lode alebo dočasné aktivovanie všetkých palubných zbraní naraz si budú musieť osvojiť všetci, ktorí budú chcieť zdolať ktorúkoľvek ťažšiu misiu. Dogfighty prebiehajú klasicky, z väčšej vzdialenosti sa opatí používať navádzané rakety, hlavne ak nepriatelia letia v húfoch a vy máte pod krídlami navešané "protiskupinové" strely, v tesnej blízkosti k slovu prichádzajú guľomety. Obtiažnosť zostrelenia cieľa závisí na type protivníkovho stroja, stíhače Turrets s minimálnymi štítmi budú ľahkým sústom, zostrelenie ťazko obrnených a pohyblivých Hellfires si vyžadujú viac tréningu.
Povenujme sa toršku podrobnejšie zbraniam. Naraz dokáže Delta Saber odniesť štyri zbrane, jedna je vždy variáciou na tému guľomet, ostatok arzenálu tvoria rakety, bomby alebo veľkokalibrové kanóny či lasery. Zbrane sú obmedzené buď muníciou alebo spotrebou energie, a aj keď je doplnenie nábojov otázkou sekundy (stačí preletieť okolo podporného pravidla a stlačiť tlačidlo BACK), treba si výzbroj vhodne zvoliť už pred začiatkom misie. Áno, vývoj a výber arzenálu je plne vo vašej réžii. Za každého zostreleného nepriateľa sa vám na konto pripíše pár bodov, ktoré môžete následne investovať do zakúpenie novej zbrane alebo vybavenia. Postupom času sa dostanete k účinným navádzaným raketám, torpédam, pulzným zbraniam a mnohým ďalším exotickým kúskom. Škoda len, že podporné systémy sa montujú do slotov pre zbrane a tak budete môcť letieť do boja buď s dvojnásobne účinným štítom alebo účinnou zbraňou, ale nikdy nie s oboma zároveň.
Grafika Project Syplheed rozhodne nepatrí k najlepšiemu, čo sme na Xboxe mali možnosť vidieť. Je to skôr taký priemer a nebyť efektných výbuchov a spomínaných svetelných efektov, nebudete sa mať v chladnom vesmíre ani na čo pozerať. Autorom nemožno uprieť snahu o ozvláštnenie prostredia, občas si zalietate v páse asteroidov alebo v atmosfére niektorej z okupovaných planét. Zvukovú kulisu tvoria disko melódie, ktoré po pár sekundách ustúpia zvuku zbraňových systémov a vy ich prestanete vnímať.
Samy iste uznáte, že toto dielko sa Square príliš nepodarilo. Project Sylpheed sa nedajú uprieť isté kvality, negatív je ale oveľa, oveľa viac. Škandalózne krátka herná doba je len povestnou špičkou ľadovca, pod ňou nájdete ešte opakujúce sa misie, absenciu multiplayeru a (na pomery Square) jednoduchý príbeh. Enixáci, vráťte sa k tomu, čo vám ide najlepšie a takéto akčné záležitosti radšej prenechajte niekomu inému!
