„Jóój, mali to nechať v tej budúcnosti“ pravidelne vo mne rezonovalo v rámci pobytu u našich východných susedov. Samozrejme mám teraz na mysli pobyt herný, pretože akokoľvek sa Moskva hrdí ako mesto bohatých, zbytok krajiny bývalého CCCP je v azda vo väčšom srabe, než bol za vlády Stalina. A práve príbeh dlho odkladaného a priznajme si – zatracovaného titulu Dark Sector sa odohráva presne v takých končinách, do ktorých by som nechcel zavítať ani keby mi za to zaplatili. No... keby dali pár melónov, domček v Emirátoch a doživotnú rentu, možno... ale nie, aj tak by to bolo málo.

Práve totálna zmena z pôvodne ultra high-tech sci-fi thrilleru do podoby monster hororovej akcie, odohrávajúcej sa kdesi na území Ruska bola zrejme (teda, aspoň podľa mňa) najmenej šťastnou, aj keď určité kvantum pozitív jej nemôžem odoprieť. Ako sa hovorí, zmena je život a preto ani nad Dark Sectorom nemožno ihneď zlomiť palicu len kvôli tomu, že ho autori zmutovali do podoby, o ktorej pravdepodobne ani v začiatkoch vývoja nemali páru. Ako sa to ale podpísalo na výslednom produkte? Ide aj napriek neprítomnosti sci-fi zložky (ktorá mimochodom najviac pútala pozornosť) stále o atraktívny titul? Ako sa preoperovanie údov dotklo samotnej hrateľnosti? 

Vírusové ochorenie, meniace ľudí na agresívne zombie style monštrá s oceľovou pokožkou je kľúčovou peripetiou, okolo ktorej sa po celú dobu hrania otočí nejeden príbehový zvrat. Alebo zvratok? Teraz neviem. Asi oboje. Problém totižto tkvie v prezentácii príbehu, ktorá je prinajmenšom chudobná. Áno, v úvode sa dozvieme, že v roku 1987 sa pri pobreží Lasrie vynorila ponorka s nebezpečným nákladom a áno, dozvieme sa aj, že po 20 rokoch je tento náklad predmetom najväčšej hrozby ľudstva. Do boja o záchranu homošov, pardon, homo sapiens pred skazou je nasadený klasický klišéovitý (šablóna XY) hrdina zrejme toho najnesympatickejšieho vzhľadu a až na meno sa o ňom prakticky nič iné nedozvieme. Sem tam vstúpi na scénu nejaká ženská, ale čo s ňou hrdina mal, prečo si lezú po krku a prečo je všetko tak ako je... to už skrátka ostane kdesi vo vzduchoprázdne. Rovnako ako aj záverečná pointa, motivácia záporáka Meznera, vykreslenie pohnútok kolegu Yarga, chabé objasnenie nákazy (resp. žiadne) či výskyt čierneho trhu v kanáloch.

Jednoducho, jedna, dve... no možno tri ucelené a zmysel dávajúce príbehové animácie počas 10 kapitol vám zákonite poriadok v guláši menom story neurobia a nič na tom nezmenia ani občasné výlevy vojakov z tu a tam pohodených vysielačiek, sústavne bedákajúcich nad vlastným osudom. A pritom v úvode to všetko vyzeralo inak. Prológ a prvá kapitola naznačujú, že príbeh by mohol byť skutočne zaujímavý, ale nástupom 2. kapitoly sa akákoľvek rozprava o pozadí misie hlavného hrdinu dostane nerušene do ústrania a ostane vám len vcelku kvalitná akcia, bez akejkoľvek omáčky okolo toho. No nič, niekto skrátka nemá rozprávačský talent.

Herná náplň je rôznorodá. Strohé tvrdenie autorov, ktoré sa žiaľ ani náznakom nezakladá na pravde. Chcete vedieť pravdu? Hra je priamočiarejšia než lajna kokaínu a okrem strieľania a občasného riešenia minoritných logických problémov v nej žiadne svetlejšie či nebodaj novátorské okamihy nehľadajte. Linearita ide dokonca do takej miery, že tvorcovia sa neobťažovali pridať do hry položku objectives, ba ani ukazateľ vášho nasledujúceho cieľa, čím de facto jasne vyjadrili charakter hry. Práve posledne menované by sa pritom občas náramne hodilo, pretože neraz sa ocitnete v tak neprehľadných lokalitách, že vám potrvá aj pekných pár minút, kým sa z nich vymotáte. Apropo, misie.

Ako som už spomínal, hra je rozsekaná na nejakých 10 kapitol, pričom ich dĺžka sa pohybuje v rozpätí zopár minút až hodinka, takže v sumári vás hlavná singleplayerová kampaň zabaví na slušných 10 hodín. V rámci tejto hernej doby sa ale nespočet krát stretnete so synonymom dizajnérska vyčerpanosť. Čo si pod týmto slovným zvrat(k)om predstaviť? Skrátka, idete sériou skutočne nádherných lokalít, kde nie je núdza o kvalitné textúry a bohaté detaily, kde tu zrazu sa znenazdajky ocitáte v leveli, ktorý akokeby vytvorilo kompletne iné štúdio. Amatérske, sluší sa dodať. Nenadväzujúce polygóny, pozabúdané, prípadne totálne odfajčené svetelné efekty, slabučké textúry, plytký dizajn, skrátka, akokeby ste náhle vstúpili do ťažkého budgetu.

Ešte teraz mám v živých spomienkach level kdesi v metre, kde ma nedomyslenosť zo strany autorov nerozosmiala, ale doslova vydesila. Skrátka, vykračoval som si spojovacím tunelom medzi nástupišťami, keď tu zrazu sa v susednom tuneli vyrútil vlak. Odhliadnuc od faktu, že som mal srdce v gatiach som sa rozhodol tento šokový okamih preskúmať. Ani si neviete predstaviť moje zdesenie, keď som zistil, že tunel, ktorým prišiel a odišiel vlak, bol z oboch koncov zavalený! Des, hrôza... asi som sa stal svedkom ghost trainu. Skutočný mrazivý pocit, a to pritom ani nebola zámienka autorov, iba ich vlastná lajdáckosť a hlúposť. Holt, všetko zlé je na niečo dobré. Len tak nad rámec tohto odstavca ešte vytknem jeden fatálny bug, a síce haprovanie animácií monštier. Máte ohavu v statickej póze, keď tu zrazu sa začne nekontrolovane „posúvať“ po bojisku ako šachová figúrka. Opäť to na mňa pôsobilo desivo, ale opäť to nebol zámer tvorcov. Skrátka, nedokončené, nevyladené, poriadne neotestované – tak na mňa pôsobili niektoré levely Dark Sectoru. A že ich nebolo málo.

Na druhú stranu, kvalita tých druhých je našťastie na úrovní top AAA titulov, pričom paradoxne viac než hromadné a slnkom zaliate vonkajšie koridory ma vizuálne zaujali temné zákutia podzemia či opustených výrobných hál, spolu s vynikajúcim hudobným sprievodom vytvárajúc naozaj hnusnú atmosféru. A ak na vás v týchto bezútešných miestach ešte navyše vybafne kŕdeľ rozbesnených mutantov, budete mať o strašidelné chvíľky dozaista postarané. Samotný repertoár protivníkom pritom vôbec nie je malý a aj keď je viacero z nich inšpirovaných inými titulmi, rozhodne vás svojim výzorom aspoň na moment vyľakajú. Teda s výnimkou vojakov, ktorí okrem výdrže oplývajú nejedným neférovým trikom a tak vás počas hry neraz prekvapia náhodným spawningom či veľmi presne hodeným granátom, vždy radikálne redukujúcim vaše šance na prežitie. Vrcholom humanistov, teda ľudí bez infekcie, je nepríjemná garda maníkov so štítmi, ktorá v prípade, že sa vám dostane na telo (a verte mi, že sa to stane), bleskurýchle z vás narobí sekanú. Na poli zmutovaných potvor kraľujú floodom inšpirovaní zombíci (dokonca aj podobne explodujú!), vortigaunti z Half-Life (keď ich uvidíte, dáte mi za pravdu) či podivné loziace monštrá, ktoré akoby z oka vypadli tým z Mass Effect.

Skrátka, guláš svetového merítka, ktorý ale prekvapivo chutí až príliš dobre a jednotlivé ingrediencie v ňom dokonca pasujú ako riť na šerbeľ. Pomimo základných „peonov“ sa z času na čas dostane ku slovu aj nejaký ten boss, ktorý okrem výdrže vyžaduje aj osobitný prístup zo strany taktiky, takže určite vás do značnej miery potrápi. Teda, až na záverečné čudo, ktorého skolenie je v porovnaní so súbojom s plechovým bodyguardom doslova prechádzka ružovým sadom.

Gears of War s prímesou viac či menej originálnych nápadov, to je Dark Sector, titul, drzo kopírujúci všetko to, čo inde funguje. Princíp bojov a schovávania sa za prekážkami je totižto do bodky ripnutý zo spomínaného hitu, pričom nechýba ani poklus s real-time kamerou pekne za zadkom, presne v duchu toho Marcusovho (nie zadku, ale poklusu :-)). Stlačením Á-čka sa pricapíte k stene, prípadne inej prekážke, ľavým triggerom vykuknete a presnejšie zacielite, podržaním Á-čka spravíte kotúľ... no skrátka Gears. Chýba ale streľba naslepo, rovnako ako aj možnosť plynulo prebehnúť medzi dvoma prekážkami, čo je ale na druhú stranu vynahradené bohatými schopnosťami hlavného hrdinu. Ten je totižto hneď v úvode infikovaný vírusom, ktorý mu nepekne zdeformuje pravú ruku, s tým, že hlavná postava touto mutáciou vyfasuje aj novučičkú zbraň v podobe kotúča s troma ostrými čepeľami, nazvaného Glaive.

Niečo ako cirkulárka, len na báze bumerangu a extrémne ostrá - teda aj extrémne smrteľná. Stačí jeden hod a v prípade, že mierite dobre, máte o jedného protivníka menej. Navyše, postupom času získava tento nástroj množstvo užitočných vylepšení a tak je v závere limitovaný len dosahom, obmedzujúcim jeho pole pôsobnosti na vskutku malý priestor. Bullet timovské navádzanie s výborným zvukovým efektom, silnejší hod, vytvorenie dočasného štítu či krátkodobá neviditeľnosť, to všetko sa vám postupne sprístupní a v závere už ani nebudete využívať inú zbraň než spomínaný nablýskaný kotúč. Navyše, Glaive je nástroj vodivý a tak sa po dotknutí ohňa, elektriny či ľadu zmení na zbraň príslušného charakteru, vytvárajúc priestor pre viacero zaujímavých hádaniek. Hasenie plameňov ľadovým ostrím, pálenie nepriepustných blán ohňom či mrazenie vody za účelom vytvorenia ľadu, to všetko vás na ceste za finálnou konfrontáciou s bossom postretne a klamal by som, ak by som povedal, že ma tieto pasáže nezaujali. Ba naopak, zaujali a ak by ich autori pridali do hry viac, určite by tým Dark Sectoru len a len pomohli.

Tak teda neviem. Jeden moment hra doslova exceluje, aby v ten nasledujúci upadla do bahna šedi a priemeru, bez akejkoľvek štipky pútavosti. Dark Sector je skrátka hra extrémov. Či už na poli hrateľnosti alebo technického spracovania, všade sa stretnete s okamihmi, ktoré vás buď výrazne namotivujú, alebo naopak trestuhodne zdemotivujú. Tak či onak, samotná zábava je aj napriek nedostatkom stále na vysokej úrovni a preto ak sa radíte k fanúšikom tohto žánra, v prípade Dark Sectoru určite nestúpite vedľa.