Večný život, nevyslovená túžba nejedného bohatého magnáta, je nadmieru nebezpečná dvojsečná zbraň. Na jednej strane si môžete užívať života doslova do aleluja, ale na tej druhej sa vám aj tá najdivokejšia životná rozkoš po určitom čase preje. Ostane len akési vnútorné prázdno, doplnené nezastaviteľnou túžbou opäť skúsiť niečo nové, až sa vaša psychika natoľko pomiatne, že jediným východiskom z tej šlamastiky bude smrť. A tá je v prípade, že ste nesmrteľný, skutočne obtiažnou záležitosťou. Prečo? Prečo sa ale nesmrteľný jedinec neuspokojí s tým, čo má? Nuž, odpoveď je jednoduchá – nedokonalosť, ktorá je samou podstatou nášho pokolenia, totižto dáva vzniknúť akémusi duševnému nepokoju, ktorý vo forme honu za „statkami“ maskuje to, čo z nás robí ľudí.

A koniec koncov... poviete si „keď budem mať PS3, budem najšťastnejším človekom na svete“. Akonáhle ale spomínaný objekt dostanete do rúk, vaše vedomie sa automaticky preorientuje na ďalší predmet tohto sveta, ako keby sa jednalo o maratón s cieľom nahromadiť čo možno najviac materiálnych (i nemateriálnych) vecí. Skrátka to, že každý máme okrem pozitív aj nejaké to negatívum, nás núti zakrývať svoju nedokonalosť práve hromadením často krát nepotrebných „hovadín“, iba zbytočne zaťažujúcich naše už tak vyprázdnené peňaženky.

Byť nesmrteľný v našom svete je ale rovnako nereálne, ako že sa po prechode na Euro zvýšia naše platy. Byť večne živý vo svete japonských fantasy, to už je ale iná káva. A práve do role nesmrteľného hrdinu vás stavia aj klasická JRPG s názvom Lost Odyssey, ktorá ale okrem parádneho next-gen kabátu prináša predovšetkým zmes zaužívaných herných princípov, ktoré aj napriek svojim kvalitám už možno nemajú v dnešnej dobe čo hľadať. Pravdou ale je, že masy fanúšikov japonských RPG, odchovaných napríklad na sérii Final Fantasy, zásadné zmeny v in-game mechanizmoch vyslovene odmieta a tak je možné Lost Odyssey považovať za akéhosi posledného mohykána, pravdepodobne završujúceho éru pomalých, ťahových bitiek či veľkolepo sa tváriacich, maniakálne klišovitých príbehov. To ale samozrejme neznamená, že by bol výsledný produkt len vecou pre pamätníkov. Tak majstrovsky odprezentovanú tragickú story s množstvom epických momentov by si určite nemal nechať ujsť žiaden priaznivec RPG.

1000 rokov je dosť dlhá doba na to, aby ste hádam aj 100 krát zabudli svoje meno, kde ste sa narodili či kto stvárnil postavu Františka Stromokocúra v zúfalo trápnom programe istej nemenovanej televízie. Veď, ani ja si už poriadne nepamätám moje obdobie štúdia na ZŠ a to pritom nie som na tejto planéte ani štvrť storočia! Z toho dôvodu sa preto nemožno čudovať, že hlavná postava príbehu, nesmrteľný Kaim, trpí nepredstaviteľnou amnéziou, vďaka ktorej sa túla svetom ako bezduchá troska, hľadajúc aspoň drobné útržky z toho, čo kedysi predstavovalo jeho život. Práve hľadanie dávno zabudnutých spomienok je jedným z nosných pilierov inak klasickej story, v ktorej nechýba priestor ani pre lásku, zradu či pomstu, tak ako sme u RPG tohto typu zvyknutí.

Samotný hon na hlavného záporáka je potom už len akousi bodkou za tvrdením, že autori sa v titule Lost Odyssey o revolučnosť príbehu radšej ani len nepokúšali. Našťastie, skôr než tá zmes videných či známych príbehových klišé sa do povedomia hráča vtesnajú prepletené osudy jednotlivých postáv, ktoré vám v podobe majstrovsky zvládnutých textových spomienok odhalia, že život nesmrteľného je vo väčšine prípadov poznačený len smútkom, samotou, beznádejou či utrpením. Holt, žiť večne asi nebude také terno, ako sme si predstavovali.

Kaim sa spolu s hŕstkou ďalších smrteľných i nesmrteľných figúr teda vydáva na strastiplnú púť za poznaním, pričom počas svojej výpravy navštívi nespočet vizuálne príťažlivých miest od rozmanitých kobiek, lesov či skalných útesov, cez všakovaké dediny a usadlosti, až po veľkomestá toho najpompéznejšieho vzhľadu, aký si len dokážete predstaviť. Skrátka, titul svojho otca (autora FF) nezaprie tak ako ho nezaprie ani v prípade samotnej hrateľnosti, ktorej slovíčko old-schoolová pasuje doslova ako riť na šerbeľ. Týka sa to samozrejme ťahových bojov, ale aj intermezza v podobe túlania sa svetom neprináša nič, čo by ste už nevideli u predchádzajúcich diel autora.

Ďalším zaujímavým spestrením na poli súbojov je manažment prsteňov. Skrátka, počas vašej výpravy prídete do styku s množstvom materiálov, fragmentov a ďalších “vecí“, ktoré vám po skombinovaní dajú prsteň s rozličnými magickými či vylepšovacími schopnosťami. Jeden vám dá ohnivý útok, druhý pre zmenu zvýši vašu obranu a tretí, tretí vás urobí neviditeľným. Samozrejme za predpokladu, že sa bude jednať o ten Jeden prsteň. Čo by som v súvislosti s ťahovými súbojmi ešte rád spomenul, sú akési defenzívne bonusy pre postavy, nachádzajúce sa vo vašej bojovej formácii vzadu. Stále totižto platí pravidlo, že mág a jemu podobní sú v boji telo na telo vetchí ako handrové bábiky a tak je ich umiestnenie do zadných radov doslova životne dôležité. V čom ale spočíva defenzívny bonus? Akonáhle sa rozhodne niektorý z protivníkov zaútočiť na vášho mága, postava pred ním zoberie veľkú časť damage na seba. Skrátka, vloží sa rane do cesty. Samozrejme, aj tu platí pravidlo odtiaľ potiaľ, no v konečnom súčte je táto obranná vychytávka vcelku užitočná a neraz ju v bojoch plne využijete.

V rámci klasických znakov JRPG je potrebné spomenúť aj rozličné kúzla či špeciálne údery, ktorými oplýva tá ktorá postava. Nechýba ani proces získavania skúseností, levelovania a učenia sa novým trikom, pričom ale práve u posledne menovaného prináša Lost Odyssey jednou zaujímavú novinku. Smrteľné postavy sa učia novým praktikám v klasickom duchu, ale majú jednú zásadnú nevýhodu – ak v boji padnú, už do neho nemôžu zasiahnuť. Nesmrteľní sú naproti tomu v bojoch viac než vítanou posilou, pretože aj keď sa v určitom okamihu ocitnú na listine smrti, po niekoľkých ťahoch sú opäť na nohách a znova tak môžu prevziať útok do vlastných rúk. A háčik? Nemôžu sami naučiť novým útokom a kúzlam, ale môžu sa ich naučiť pozorovaním smrteľníkov.

Skrátka, k večne živému pridružíte niektorú zo smrteľných postáv a ak sa táto dvojica spoločne zúčastní viacerých bitiek, prvý menovaný si prevádzané útoky postupne osvojí. Vcelku zaujímavý koncept tak dáva vzniknúť nespočetným dilemám, či do boja ísť tak povediac na istotu za cenu nemožnosti zlepšiť schopnosti nesmrteľných, alebo si zmixovať grupu tak, aby sa nesmrteľní mohli učiť od smrteľníkov a zároveň aby bola aká taká šanca, že súboj dopadne vo váš prospech. Okrem toho, nie každý skill sa hodí k tej ktorej postave a často krát sa ocitnete v situácii, kedy budete musieť spojiť dvojicu totálne odlišných postáv len preto, aby sa jeden od toho druhého čosi priučil. Jedná sa teda o vcelku zaujímavú ideu a pokiaľ mám byť úprimný, veľmi pekne sa tým oživuje inak štandardná JRPG hrateľnosť.

Ostatné znaky tejto RPG odnože sú už ale v duchu zabehnutých štandardov a tak sa môžete tešiť na množstvo rozmanitých a graficky nádherných protivníkov na čele s hromadou dych vyrážajúcich bossov, ktorých zdolanie vám neraz vytvorí vrásky na čele. Z hľadiska vizuálnej príťažlivosti hodnotím kladne aj vysokú variabilitu prostredí, ktorých sa počas príbehu vystriedajú doslova desiatky a až na pár drobných výnimiek vášmu oku dozaista ulahodia. Klasicky špičkové animácie a mimika postáv sú už pre tento žáner štandardom, rovnako ako dychberúce cut-scény, neraz spĺňajúc aj tie najvyššie hollywoodske kritériá. Kvalitou za vizuálom nezaostáva ani audio stránka, kde obzvlášť vynikne hudobná zložka, sem tam prerušená dialógmi postáv, u ktorých mi až na jednu či dve sedel dabing ako uliaty. A negatíva? Problémy s frameratom, dlhé a časté loadingy, niektoré grafické chybičky, skrátka chyby, ktoré sú ale pre 4 diskový epos tak povediac zanedbateľné.

Osobne som nikdy nebol nejakým vážnejším zástancom JRPG, ale s príchodom FF XII som musel svoj status nutne prehodnotiť. Z tohto hľadiska preto Lost Odyssey hodnotím ako nanajvýš podareného (nepriameho) potomka uvedenej série a až na niekoľko drobných kixov mu prakticky nemám čo vytknúť. Pravdou ale je, že súčasná doba si žiada progres a ak sa náhodou radíte medzi fanúšikov svižnejších RPG, asi vás tento titul veľmi dlho nebude baviť. To ale samozrejme neznamená, žeby ste to s ním nemali skúsiť – ba naopak! Možno nakoniec zistíte, že stará škola je predsalen tým najlepším, čo vám herný svet môže ponúknuť.