Veľa z vás mi určite dá za pravdu, že hrateľnostne najvýnimočnejšie herné kúsky často pochádzajú práve z nezávislej scény. Malé štúdiá sú plné originálnych nápadov a s entuziazmom sa bez obáv vrhajú do ich realizácie. Veď si to aj môžu dovoliť, náklady na vývoj žiaden AAA titul nedovoľujú, ale zas nad nikým nedrží výstražný prst veľký distribútor, ktorý by akýkoľvek náznak originality v drahom projekte s novátorskou schémou, ale neistou budúcnosťou, zmietol zo stola. Jedným z takýchto titulov je aj Zeno Clash od sympatickej drobnej firmičky menom ACE Team z Chile. Hra sa síce na systémoch digitálnej distribúcie objavila už dávnejšie, no až teraz u nás vychádza krabicová a lokalizovaná verzia. A prečo teda bola hra odbornou kritikou, aj laickou verejnosťou tak chválená?

Zeno Clash nie je žiaden Crysis, no hra bola nominovaná na cenu za najlepší vizuál na Festivale nezávislých hier na Game Developers Conference. Nie je to preto, že by graficky oslňovala, predsa len beží na Source engine a ten si dnes už užíva zaslúženého dôchodku (aj keď teda hra vôbec nevyzerá zle, autori sa s enginom slušne pohrali). Hlavne zaujme jej výtvarný štýl. Je to prvá vec, ktorá vám doslova udrie do oka a až do konca hry samotnej sa z jeho čara nevymaníte. Je to o prostredí, bizarnosti postáv a účelnej pestrofarebnosti všade navôkol.

Naozaj pri spúšťaní chýba už len králičia nora, do ktorej hráč vstupuje, ale táto je hlbšia s rôznymi zákrutami a končí v zabudnutých zákutiach mysle absinthového opojenia. Dajú sa tu badať náznaky kopírovania, ale len minimálne a všetko pôsobí naozaj neuveriteľne. Neviem ako by som vám to lepšie priblížil, snáď len, že stačí si pozrieť okolité obrázky a dokážete si aspoň čiastočnú predstavu o tomto svete utvoriť. Pri takomto výtvarnom stvárnení vlastne ani neprekáža technická zastaralosť použitého enginu. Čo sa týka fines uprednostňovaných všetkými vyznávačmi grafických orgií, tak tých sa tu nedočkáte, ale absencia najnovších efektov vám jednoducho vadiť nebude, aj tak budete len neustále na hru hľadieť ako na svätý obrázok. Pri Zeno Clash už môžeme smelo hovoriť o výtvarnej, umeleckej stránke, aj keď estetičnosť tkvie v jej bizarnosti. Veľa fyziky tu nepobadáte, takže tej sa venovať nejdem, avšak zvuková stránka je tiež odvedená na výbornú. Hlasy postáv si vás podmania a hudba pôsobí doslova snovo. Ako aj celá hra.

Za netradičnosťou výtvarného spracovania samozrejme nezaostáva ani príbehová zložka hry. Hráč sa na začiatku v snových sekvenciách (hra obsahuje mnoho elementov ako privieranie očí hlavného hrdinu, čo v súvislosti s jej žánrom lepšie pomáha hráčovi stotožniť sa s hrdinom) ocitá v koži Ghata. Nevie kto je, kto je ten pajác oproti a o čom to vôbec tára. Nejaká bomba a vraj posledné, čo v živote videl. Aj keď to tak nevyzerá, tak sa nakoniec dozvedáme, že Ghat nie je mŕtvy a hra teda môže pokračovať. Preberáme sa a zrazu po nás ide všetko, čo má päste a pôsobí aspoň trošku inteligentne (aj keď, humanoidná bytosť s vtáčou hlavou, no) a je v blízkom okruhu. Takto sa začína naša cesta za hráčovým poznaním príbehu v istej forme retrospektívneho rozprávania, pričom aj v hraných pasážach sa tu často prelína viac časových rovín.

Začiatok všetkého tohto cirkusu po vás všetci kričali od začiatku hry, Ghat o tom tiež len hmlisto hovoril a až neskôr sa dozvedáte podstatu honu na vašu osobu. Ghat zabil Matkotca a preto po ňom všetci jeho bratia a sestry (výstižné by aj celkom bolo, keby ich autori obdarili výkrikom „ Nas mnogo!“). Ale prečo to vlastne zrobil? To sa dozviete až v samotnom závere. V tejto ceste vám stojí slušné množstvo postáv, či už s malou, alebo väčšou rolou. Zvlášť postava Golema, s ktorou sa neskôr stretnete, stojí za zmienku, ale viac už spoilovať nemienim a nechám si vás plne vychutnať tento skvost aj po príbehovej stránke.

Ešte stále však nemôžem skončiť s výpočtom originálnych prístupov autorov ku hre. Ďalšou zaujímavou vecou je jej samotný gameplay, kedy by sme hru mohli označiť ako FPS, avšak ono je to taká akčná adventúra a osobne by som žáner ešte rozvinul o First Person Puncher a First Person Ass Kicker. Teda v hre nezameniteľnú úlohu v boji hrajú hlavne Ghatove končatiny, ktoré ovláda lepšie ako Rocky vo všetkých 6 častiach dokopy. Práve v spracovaní súbojového systému by sme mohli vidieť najväčší dôvod na obavy, avšak autorom sa ho podarilo vyladiť priam skvele. Základom sú silný a slabý úder, podľa dvoch myšítiek.

Pri pohľade dolu uštedríte obeti kopanec, ale to však nie je všetko. Bez efektívnej obrany by ste ďaleko nezašli a tak sa môžete tešiť aj na skvele spracované krytie a úhybné manévre. Protiútoky samozrejme chýbať nesmú. Ako bonus si pripočítajte aj rôzne možnosti „popráv“, kedy kľačiacemu úbožiakovi uštedríte efektnú ranu kolenom, lakťom. Pravoverní pacifisti ešte stále môžu opovrhnúť strelnými zbraňami a pritom dostanú do rúk veľkú útočnú silu – zbrane na boj na blízko. Nájdeme medzi nimi rôzne palice, kladivá, fakľu (ňou dokážete oheň aj vrhať) a podľa ich veľkosti môžete odhadovať nepriateľov, na ktorých sú určené. No a nakoniec strelné zbrane a granáty. Ako granáty používate malé výbušné lebky, medzi strelnými potom nájdete skvosty ako 2 „kolty“ naraz, granátomet, dreveno-handrovú obdobu Springfieldu a kušu. Samozrejme nemôžete počítať s ich bežným vzhľadom. Aj keď počet nie je nijak ohromujúci, tak môžete veriť tomu, že viac ich ani netreba. Hra a jej pasáže sú skvele vyvážené.

Nič však nemôže byť dokonalé a inak tomu nie je ani teraz. 19 kapitol je síce viac, ako v iných dnešných hrách, avšak ich prejdenie vám nezaberie ani celých 5 hodín, pričom aj počas nich je hra veľmi ľahká. Ich rôznorodosť je však už iná káva. Žiadne dve kapitoly sa nehrajú rovnako, pričom aj prostredia sa prirodzene striedajú a hra tak zabraňuje vzniknutiu stereotypu. Jednu dobu tu máme strieľanie na loďke, potom skôr chodiace pasáže, neskôr zas boj proti temným príšerám vychádzajúcich zo zeme na každom kroku iba pomocou pästí a fakle. Nudiť sa tu naozaj nedá, akurát súboje s Matkotcom pritom pôsobia iba obyčajne, čo je v kontexte hry veľmi silný kontrast.

V jednom okamihu som si tu dokonca spomenul na legendu Blood Omen, aj tu vás totiž autori nechajú prehrať súboj. Jednoducho ako originalitou a skvelými nápadmi hra sršala doteraz, tak pokračuje aj v level dizajne a zmenách gameplayu. Kto by si ju chcel ešte aj po prejdení ďalej vychutnávať, tak má k dispozícii režim výziev, v ktorých prechádzate vežou plnou nepriateľov. Poschodie po poschodí sa na vás valí iná vlna a ide o to, kam až dokážete zájsť a ako dlho vám to bude trvať. Bohužiaľ porovnávanie výsledkov s ostatnými hráčmi je tu jediná forma multiplayeru, čo je strašná škoda. Multiplayerové bitky v tomto štýle by stojaté vody hry viacerých hráčov rozvírili asi ako dopad meteoru. Opätovnému prechádzaniu môžu napomôcť aj vcelku originálne achievementy a baviť sa určite budete ešte aj vtedy.

Čo dodať? Málokto asi takýto klenot čakal, ale teraz si ho nesmie nechať ujsť nikto. Po výtvarnej stránke jednoznačne na veľmi dlhú dobu neprekonateľné dielo s unikátnou a nenapodobiteľnou hrateľnosťou. Avšak ani napriek tomu nemôžem s hodnotením preháňať a musím sa na hru pozerať objektívne, aj keď moje srdiečko to teda poriadne bolí. Môžeme dĺžku hry hodiť na krk jej zodpovedajúcej cene, ale podľa mňa cena hru vôbec nedeterminuje a v tomto prípade jednoducho tak krátka hra jednoducho nemôže dostať vyššie hodnotenie. Navyše autori zmeškali aj šancu priniesť hráčom úplne unikátny a ultimátny multiplayer. Každému však musím vrelo odporučiť, nech je nás, tešiacich sa na na pripravované pokračovanie, čo najviac.