Ak sledujete dianie okolo Nintenda, určite ste si pozreli ich E3 konferenciu, ktorú v súčasnosti sám CEO nepovažuje za úplne vydarenú. Reggie Fils-Aime vtedy tvrdil, že číta blogy a vo svojej hard-core sekcii spomenul tri hry pre toto publikum. Jednou z nich bola The Conduit, očakávaná FPS, ktorá mala všetky predpoklady uspieť, no výsledný produkt je nepresvedčivý.

The Conduit je krásna ukážka technicky fungujúcej videohry. High Voltage pripravili perfektný engine, ktorý sa nestratí ani na veľkej HD obrazovke. Ponúka pekné textúry a engine stíha aj pri 20 nepriateľoch, bezhlavom pálení z blastrov, granátov i oslepujúce efekty. Škoda, že osemdesiat percent hry sa odohrá v typických koridoroch s pravými uhlami, no keď sa občas mení prostredie, je to paráda. No autori zapracovali len cca 30 minút v exteriéroch, hoci presne v tých momentoch hra exceluje a dokazuje, že je v tejto generácii krajšia ako viaceré X360 či PS3 pokusy.

Pripočítajte dobré body aj za audio – každá puška znie dobre, efektov sa vaša súprava domáceho kina nebude chcieť nabažiť a Dolby malo s mixom čo robiť. Aj soundtrack sa ukáže byť v druhej polovici hry pomerne atmosferický, hoci v predposlednom leveli už príliš tlačí na pílu a mixuje zbesilú hudbu s úplným tichom. Aj keď sa to vášmu uchu nemusí veľmi páčiť, v momente, keď na vás vybehne tucet nepriateľov, dunivá hudba alebo len súbor ruchov v podobe hudobnej stopy stojí za to. Autori navyše stopy obmieňajú, a tak tu neznie žiadne duo melódií stále dookola.

A za skvelé ovládanie. Wiimote dobre mieri, nepriateľov kosíte cez tlačidlo B, tlačidlo mínus slúži na nabíjanie, D-pad mení zbraň a vyvolá zoom a tlačidlo 2 otvorí menu. Fyzický útok rieši ostrý pohyb. Všetko funguje presne, bez škuľavého mierenia či výpadkov. Nunchak zvláda pohyb a ľahký hod granátom – stačí simulovať pohyb vrhnutia nadol. Vtipný moment nastáva v momente odkladania Nunchaku napríklad pri zvonení telefónu – ak ho hodíte na gauč, ako ste zvyknutí, spolu s ním už letí na TV aj jeden granátik...

High Voltage dali dokopy výborný engine, skúsených grafikov i zvukárov, parádne žmýkajú Wii výkon a aj ovládanie. Táto časť tímu odviedla obrovský kus práce a zaslúžila by si prácu na ďalších piatich hrách. Hlavný problém The Conduit prichádza pri súde obsahu.

Dej hry je otrasná béčková záležitosť plná klišé a prehadzovania identít či strán. Intro vám nič nevysvetlí, hrdina v ňom vedie minútový monológ a potom skončíte v metre s blastrom v ruke, kde kosíte emzákov, ubehnete 300 metrov a hra vás aj tak šmarí úplne inam. Po konzultácii deja s manuálom zistíte pár minulých udalostí a tipnete si, že Washington a jeho okolie asi ovládajú emzáci, resp. tu prežívajú a vláda ich buď pozvala alebo sa s nimi skamarátila, no tajná agentúra zase nie, a preto im ide po krku. The Conduit má snáď najnudnejší dej FPS za posledné tri roky, a to vám radšej neprezradím úsmevné odhaľovanie identít vo vláde, vyšších postoch či... To stačí. Mám teóriu, že hra ani nemala scenáristu a autori zliepali dej dokopy až počas tvorby levelov.

Apropo, levely. Uzdu fantázie pri ich tvorbe veru autori nepopustili. Keďže sa odohráva vo Washingtone D.C. A zaznievajú tu politické témy, väčšina levelov je zasadená do takých lokalít, ako Kongresová knižnica, Pentagon a pod. Washington je lákavý, rovnako aj tieto miesta, azda známe z politických trilerov, no spracovanie je absolútne fádne – s výnimkou bitky na nádvorí Bieleho domu či bojov priamo pod Memoriálom vám nič neutkvie v pamäti, len séria nekonečných chodieb. Nič originálne.

Po prvej nude v metre (šťastie, že len na 10 minút) stratíte super zbrane a čaká druhá. Boj s ľudskými protivníkmi v druhom leveli je fádny, že po ňom ostáva až nechuť hrať ďalej. Obyčajná generická strieľačka s lineárnym pochodom v chodbách, striedanie emzákov či agentov v presile? To je exkluzívny Wii hit? Tretí level sa ukáže byť nadstavba prvého, štvrtý už ponúka premostenie k emzákom a namiesto obyčajného strieľania a skrývania prejdete do rozšíreného módu. Valí sa na vás horda potvor, vystrieľate ju a do pol minúty pribehne druhá. Aha, dobre, niekde sú liahne, ktoré treba vykynožiť. Alebo je nablízku portál (tzv. Conduit, čo je názov hry) a z neho lezú desiatky väčších či menších ozbrojencov. Ten vyzerá masívne, no dorazí ho zopár striel z plazmy.

Na konci štvrtého levelu príde menšie oživenie, ohromný gigapavúk ako z Hviezdnej pechoty. Zhltne asi 120 nábojov a naháňa vás po parku, konečne je to zábava. Podobných momentov zažijete len niekoľko a to je na 8-hodinovú kampaň predsa málo. Autori navyše pri súboji s veľkými nepriateľmi či bossmi nepoznajú ukazovateľ zdravia, takže vtedy len pálite do obra, čo to dá a čakáte, kedy ľahne. Jaj, vy ste sofistikovane chceli hľadať slabé miesta a vyhnúť sa pancieru. No to nemusíte, stačí šetriť muníciu na veľké súboje.

Pretože aj autori objavili fádnosť náplne, skúsili pár možností, ako ju rozšíriť. Prvá – rozmiestnili po leveloch emzácke míny, pri ktorých začne zbesilo pípať váš senzor a treba ich pomaly ničiť. Občas zábava, inokedy frustrujúca záležitosť, závisí od rozmiestnenia. Keď ich hľadáte na stanici metra a idete po koľajach, je to fajn. No keď máte zároveň páliť po desiatich agentoch, už to také premyslené nie je a zbytočne umierate. Skrátka to hra chce. Druhé oživenie – hľadanie spínačov v kanáloch. Áno, aj to v roku 2009 niekto považuje za zmenu náplne, a to v poslednej tretine. Tretia aktivita výborne vyzerá na papieri a horšie v hre. Po leveloch sa nachádzajú tajné nápisy na stenách, čo v praxi znamená skenovať každý kus steny, aby ste ich pár našli. Alebo sa v leveli povaľuje zhruba 10 tajných diskov. Ich zber je celkom zábavný, lebo pri dôkladnom prešmejdení sa dajú nájsť, na rozdiel od supertajných a zbytočných nápisov.

Systém hry je príliš jednoduchý – hlušíte nepriateľov, hniezda, portály v interiéroch bez štipky invencie. Aj na toto dizajnéri prišli v neskoršej fáze vývoja a našli recept na zmenu. Kde sa dá nájsť last minute modul? No predsa v obtiažnosti. Takže zatiaľ čo prvé dva levely sú úžasne ľahké a krátke (27 minút dokopy, a to je v hre len 9 levelov, čo hráča spočiatku vystraší), ďalších päť zodpovedá zvolenej obtiažnosti a predposledný je absolútne frustrujúci. Autori vás totiž pošlú do akcie, kde vyskočíte z výťahu či dverí a už sa uzamknú, no pred vami je pätnásť páliacich nepriateľov a vy nemáte kam uhnúť. Dobrá taktika – autori jednoducho pre finále hry razantne zvýšili počet protivníkov, ich výdrž a nedajú vám šancu prejsť level na prvýkrát.

The Conduit ponúka solídny arzenál s viac ako tuctom zbraní, pričom polovica patrí tajným agentom a druhá má mimozemský pôvod. Postupne si viac obľúbite skôr silnejšie emzácke blastre ako bežné samopaly, síce s rýchlou kadenciou, ale na úkor presnosti. Granáty sú spoľahlivé na oboch stranách - rozhodne si však treba dávať pozor na to, či vedľa vás nejaký nedopadne, lebo o sile deštrukcie svedčí aj zhltnutie polovice zdravia.

Spočiatku zúfalý singleplayer postupne ukáže svetlé momenty a v polovici vás dokonca začne aj baviť, no v závere vás dorazí a presvedčí o stupídnej náplni. Multiplayer so siedmimi mapkami je zábavnejší, ale tiež nevydrží ohurovať dlhšie ako pár hodín. Tu sa skrátka Wii nedarí.

The Conduit je premárnená príležitosť. Z vychválenej exkluzivity ostala obyčajná strieľačka, pár bodov nad priemer jej dodáva multiplayer, ale v konečnom dôsledku sa radí medzi generické akcie. Jedine ovládanie a engine príjemne prekvapili. Hard-core hráči sa dočkajú len x-tej verzie boja proti emzákom – a na toto čakali? Akurát noví Wii hráči, strieľačiek neznalí, by si mohli celkom pochutiť, lebo klišé ešte nepoznajú. Na vstup do žánru by si však určite mohli vybrať lepší titul.