Ninja Gaiden Sigma je pomerne zvláštna séria a má za sebou zaujímavú formu vzniku i existencie. Hnidopich a milovník Xboxu môže pri nej slastne mľasknúť, že sú to iba remaky, resp. prerorebené diely Ninja Gaiden z prvého Xboxu, resp. X360. No zástupca PS3 môže zase namietať, že až oba diely Sigma sú vyladené kúsky série obohatené o množstvo nových elementov, hrateľnosť a že sa skrátka na ne oplatí počkať. Platí to aj pre Sigmu 2? Je to najťažší diel série?

Povinnú 3 GB inštaláciu spríjemní komiksový prológ, kde sa staneme svedkami súboja Joea Harabusu proti mocnému nepriateľovi. Zručne zostrihaný boj s povinnou dávkou brutality a heroizmu slúži ako vhodné predjedlo k hlavnej porcii. Pri jej voľbe obtiažnosti netreba preháňať so svojou hráčskou pýchou a pokojne si vybrať tú nižšiu, najmä ak sériu nepoznáte – aj na nej vám dá hra poriadne zabrať.

Pretože prológ v X360 verzii chýbal, prvotné dojmy z príbehu (hoci iba variáciou na ostatné v sérii) sú pozitívnejšie a celistvejšie. Začína únosom vnadnej bojovníčky a nástupom do akcie v plnej zbroji – pravda, hra rada klame a využíva prestrihy z cut-scén do prvých bojov, takže treba sledovať, či sa už objavil ukazovateľ zdravia a máte sa začať oháňať. Úplne základné pravidlo znie: maximálne využívať defenzívny mód (cez tlačidlo L1) a z neho prechádzať do smrtiacich protiútokov. Alternatíva spočíva v zbesilom skákaní, behaní po stenách a vyrážaní do akcie zo vzduchu. V neskorších fázach hry sa tieto spôsoby môžu prestať uplatňovať, pretože nepriateľov je toľko, že vás obkolesia, L1 síce držíte, no to už do vás reže niekto hlava-nehlava zozadu, kde sa neubránite.

Sigma 2 teda zapadá do série, kde je hlavnou úlohou brutálny boj v pekných metropolách a do toho sa solia mystické lokality ako rôzne chrámy, tajomné lesy či krásne mesto s vodnými kanálmi. Pestrosť navštívených destinácií je približne na úrovni prvého dielu, i keď pôvodný kontrast malebná dedinka-padajúca vzducholoď-futuristické mesto s oltármi vás nečaká. Namiesto neho začínate rovno v meste, aby ste sa do odľahlých končín dostali v neskorších častiach. I keď Team Ninja vie pracovať s japonskou metropolou ako žiadny iný vývojár, či už prácou s 3D alebo vymyslenými prefektúrami vytvára originálny pocit lokalít.

Už testovacia verzia hry obsahovala sympatický papierik s popisom stoviek komb na dve strany, čo je prísľub nielen pre všetkých majstrov krvavého tanca, ale pre každého, kto chce hru doraziť do konca. Neexistuje tu možnosť osvojiť si jedinú zbraň, naučiť sa pár komb a myslieť si, že s výnimkou bossov vám táto taktika vydrží až do konca. Naopak, pre úspešné dokončenie si treba zvyknúť na pár zbraní a dve-tri desiatky kombinácií tlačidiel a potom pri každom bossovi hľadať slabiny.

I keď aj tu je Sigma 2 trefne klamlivá – keď uvidíte prvého veľkého protivníka, nemyslite si, že je to už aj prvý boss. Pokojne to môže byť ogar stojaci obďaleč, ktorého vám tu nechal Arch Fiend na úteku a boj s ním vám dá zabrať, kým mu neodtnete všetky údy. A keď už hovoríme o údoch a useknutých hlavách, je potrebné zdôrazniť, že Sigma 2 išla s mierou brutality na rozdiel od X360 verzie poriadne nadol. Ostentatívna prehliadka fatalít pri každom nepriateľovi sa vie rýchlo zunovať, čo autori rovnako pochopili, a preto sa o množstvo krvi báť nemusíte, no krvavé jatky s useknutými hlavami a všetkými rukami-nohami sú obetované v prospech inej devízy – predsa len plynulejšiemu framerate, ktorý sa už sústredí na lokality, nepriateľov a nemusí počítať miesto a rýchlosť dopadu inej ninjovej gebule. Je to možno paradox pre milovníkov brutality v nás, no radšej mať plynulú hru ako pomalý gore-fest. Aj to je krok k vybalansovaniu hry, ktorý Sigma 2 ponúka.

Formálnych vylepšení nájdete v priebehu hrania viacero. Či už je to šikovnejšia kamera, po ktorej volá takmer každý hráč – nie je ešte zdokonalená, takže v úzkych uličkách sa možno zaseknúť, ale inak už funguje dobre a platí to najmä pri skákajúcich sekvenciách. Ich počet sa trošku zvýšil – a sú vhodnou alternatívou inak k nekompromisným bojom či hľadaní obchodov so zbraňami a save pointov.

Oba ciele sa tu nachádzajú, i keď nie v hojnom počte. Obchody navštívite radi a spokojne investujete nazbierané žlté orby do vybraných zbraní a ich vlastností otvárajúcich ďalšie kombá – na vás však leží bremeno rozhodnutia výberu pre meče či katany, v ktorých sa chcete zdokonaliť. Vylepšiť nemožno všetko – a rovnako nevľúdna je niekedy hra pri rozložení save pointov, ktoré iba raz doplnia zdravie.

Celková obtiažnosť sa drží naďalej na vysokej úrovni, ale osobne si myslím, že je trošku pod úrovňou prvej Sigmy i Ninja Gaiden II pre X360. Nemyslite si, že hru prejdete s polovičným počtom zabití či zlomených gamepadov, rozhodne nie. Subjektívne mám pocit, že ľahší SIXAXIS sa hodí na smrteľné kombá lepšie ako väčší gamepad X360.

Obsahová náplň ostáva v základe zhruba rovnaká ako v pôvodnej verzii, postupne však vyplávajú na povrch Sigma 2 vylepšenia. Najprv si všimnete pár nových nepriateľov a bossov, viac-menej milé doplnky. Oveľa podstatnejší rozdiel prichádza v zahrnutí trojice nových hrdiniek. Vracia sa vnadná Rachel z prvého dielu Sigmy, ktorej devízou je veľké kladivo a tým pádom aj menšia rýchlosť (a jasné, konečne využijete pohybový senzor SIXAXIS, aby ste sa mohli kochať na jej poskajúci dekolt).

Momiji (mihla sa napríklad v Ninja Gaiden na DS) je zase mrštná a dokáže sa dostať na vysoké rímsy či ďaleké plošiny. A Ayane je postava zo susednej série Dead or Alive a prináša najmä veľkú rýchlosť, takže si ju užijú najmä hráči zameraní na dynamickú likvidáciu. Každá hrdinka má vyhradený pre vás jeden (i keď krátky) level, v ktorom sa zoznámite a užijete odlišnú formu hrateľnosti – je len na vás, či potom oveľa viac oceníte Ryuovu komplexnosť a vyrovnanosť (hoci oveľa viac vás bude pútať jeho čoraz lepší arzenál a počet komb) alebo budete smútiť, že každá z hrdiniek nemá viac priestoru. Je to milé oddýchnutie od rovnakej hrateľnosti Ryu a vítané spestrenie deja. Aj vďaka trom bojovníčkam sa počet levelov zvyšuje zo 14 na 17, pekne predlžuje singleplayer kampaň a to vás čaká ešte Team Mission mód.

Ten ponúka misie s veľkými výzvami a nahrádza arény Tests of Valor z X360 verzie. Cieľ misií je podobný ako v arénach – ponúknuť vám možnosť nahrabať kopu žltých orbov, zdravia i vyšší level a zlepšiť štatistiky postavy. Celkom dobré osvieženie, akurát by počet misií mohol byť vyšší a tým pádom by bolo naberanie skúseností variabilnejšie.

Audiovizuálne spracovanie je máličko lepšie ako na X360, hoci ponúka do veľkej miery rovnaké časti. Na druhej strane vyšší framerate a vyhladenie engine prospieva, takže skôr preferujem PS3 a Sigma 2 verziu oproti originálu. V zásade platí, že Neo Tokyo vychádza slabšie a vôbec mestá nedosahujú kvality pekných exteriérov s čerešňovými sadmi či malebnou dedinkou. Majiteľ kvalitnej zostavy domáceho kina si určite zgustne aj na patrične bohatej DTS zvukovej stope na PS3.

Dynamická akcia, kopa nepriateľov a kombá, množstvo zaujímavých bossov, viac hrdinov, levelov a módov. Od Ninja Gaiden Sigma 2 ťažko očakávať viac – a keďže v súčasnosti nemá nad sebou tieň konkurenta ako pôvodný diel ťažko porovnávaný s vtedajším Devil May Cry 4, je jasným tipom pre milovníkov akčných výziev v tohtoročnej predvianočnej sezóne a dobre vyladeným dielom série. PS3 majitelia to svojím spôsobom opäť vyhrali, i keď si počkali dlhých 16 mesiacov.