Osemdesiat päť piesní, hrateľných od počiatku v režime rýchlej hry, šesť úrovní náročnosti vrátane krvavej, možnosť hrať co-op trebárs na štyroch bicích naraz, režim výziev, v ktorom nestačí pieseň len odohrať, ale treba ju odohrať v súlade so zadaním, Kurt Cobain, nové módy online hrania predlžujúce hrateľnosť za rozumnú mieru, radikálne vylepšené štúdio, v ktorom nahrávanie už nie je len takou fičúrinou do počtu a to by tak bolo k skutočne zásadným novinkám všetko. Stačí to na vynikajúcu hru? Samozrejme, s dovetkom, že podľa toho, kto sa pýta.

Z hľadiska hrateľnosti Guitar Hero 5 sú najzásadnejšie novinky tri. Prvá, tá na jednej strane najbanálnejšia, na druhej, najpraktickejšia, je možnosť okamžitého hrania priamo z úvodnej obrazovky, bez zdĺhavého preklikávania a hľadania v menu. Hrať sa dá totiž prakticky okamžite po prvom loadingu, ešte pred obligátnym stlačením čudlíka štart. Silne návykové Guitar Hero akoby sa tak vracalo do videoherného praveku, v ktorom bolo najväčšou prednosťou konzol práve okamžité hranie. Tridsať sekúnd od prvého vloženia placky do prístroja, a človek hrá, také čosi už tu dlho nebolo. Pre extrémne zaneprázdnených závislákov skvelá možnosť vybrnkať náhodne zvolený song trebárs v rannom strese, medzi kávou a cigaretou.

Druhá novinka sa viaže predovšetkým ku kariérnemu módu a jej ambíciou je vychovať z hráča multi inštrumentalistu, bravúrne zvládajúceho nielen titulnú sólovú gitaru, ale aj basu, spev a bicie. Každý song totiž obsahuje výzvu viažucu sa k jednému z nástrojov. Zväčša ide o odohranie stanoveného počtu „nôt“ respektíve „akordov“ v chronologickom slede bez pomýlenia, ale sú aj výzvy, v ktorých treba odohrať časť skladby v hviezdnom móde, alebo klásť zvláštny dôraz na „dlhé“ tóny.

Spočiatku to nevyzerá nijako zásadne, ale len ako taká malá vychytávka navyše (ukazovateľ výzvy v ľavej spodnej časti obrazovky sa dá dokonca prehliadnuť), kto však Guitar Heru skutočne prepadne, začne výzvy oceňovať čoraz viac, hlavne ak mu skill nedovolí hru prepnúť na vyššiu obtiažnosť. Kapitolou samou osebe je kooperatívne hranie kariérneho módu v klasickom obsadení (bitara, basa, bicie, spev), v ktorom sa výzvy starajú o to, aby sa zodpovednosť za výsledné čo najúspešnejšie interpretovanie toho ktorého songu rozdistribuovala na všetkých hráčov.

Kto hral Guitar Hero s priateľmi, nielen šantil v rámci opileckej besiedky, ale skutočne sústredene hral, ocení, ako veľmi ústretovo sa Guitar Hero stavia práve k takýmto hráčom. Ukojí totiž hard core fanatikov, a zároveň nediskvalifikuje úplných začiatočníkov. Odohrať kariéru je povinnosť, samozrejme, krásne na nej, že ju možno hrať na rôznych obtiažnostiach, každý, koľko zvláda. Jeden skvelý hráč tak môže so sebou „vytiahnuť“ úplných začiatočníkov. Tí zo songu nevypadnú, nech ho kazia ako chcú, hra ich vždy len na chvíľu „odpojí“, aby sa mohli spamätať a už znova pokračujú v hraní tej istej piesne. Skvelé!

Predovšetkým v kooperatívnom hraní sa dá zvlášť oceniť aj možnosť vytvárania si dlhokánskych playlistov (nie v kariérnom móde samozrejme), kapela nemusí po šiestich či ôsmych navolených songoch skončiť, ale môže hrať do úmoru fakt dlhé sety (celkovo 128 skladieb).

Treťou zo zásadných noviniek, ktorým sa oplatí venovať vlastný odstavec, je online podpora (neplatí pre Wii a PS2 verzie), ktorá zahŕňa nielen sťahovanie nových piesní, a možnosť dostať do hry songy z World Tour, žiaľ, nie všetky, ale aj nové módy multiplayeru. Drsné súboje multiinštrumentalistov zvádzané online ešte nikdy neboli také zábavné. A ťažké. Streakers ráta body podľa toho, kto ako presne zahrá desať nôt po sebe, Eliminator nekompromisne vyhadzuje najslabšieho vždy v minútových intervaloch, Do or Die preveruje zvládanie jednotlivých pasáží songu a v Momente sa pracuje s nastavením obtiažnosti, podľa toho, ako to komu ide, respektíve nejde. A vo finálne, aby bolo už celkom jasné, že vývojári v Neversofte sú vospolok šialenci zrelí do kazajok, sa multiplayerové módy môžu miešať v rámci Rockfestu.

Ono je toho vlastne až priveľa, Guitar Hero 5 prekvapuje priamo úmerne tomu, ako sa človek doň položí. A čím hlbšie zájde, tým intenzívnejší je pocit márnosti. Nech tú hru milujete ako chcete, tam kdesi vonku číha vždy ktosi lepší. Nikto už dnes nechodí do práce? Iné hry hrať netreba? A pri tom obrovskom skille, nebolo by lepšie hrať na gitare naozaj? Nie.

Videohry sú pre ľudí bez talentu, alebo s komplexmi, nevyrývam, konštatujem. Ak by som nebol drevo drevené, čo vie sotva chodiť, nikdy by ma nikto na virtuálny skateboard nedostal, naživo by som skejtoval, hore dole po sídlisku. A platí to o všetkom, na čo sa vo videohrách hrám. Jedna z protodefinícií hry ako takej vraví o tom, že hranie je forma uskutočnenia. Robíme veci akože, kvôli pocitu, ktorý je naozaj. Nie identický, ale autentický.

Preložené do normálneho jazyka to znamená, že ten pocit z hry je skutočný, ale nekorešponduje s pocitom, ktorý nesie reálna činnosť. Môžu sa podobať, to je fajn, ale zamieňať ich nemožno. V konečnom dôsledku tak hra kompenzuje našu neschopnosť, alebo nemožnosť veci skutočne realizovať. Guitar Hero je preto séria dokonalých hier, že absenciu talentu kompenzuje celkom mechanickým spôsobom. Hudobná hra pre hluchých, postavená na podvádzaní – herný mechanizmus šlohnutý z tej najprimitívnejšej hry pre batoľatá – rozoznávanie farieb. Červená kocka do červeného šuflíčka, zelená do zeleného. Funguje perfektne, aj keď je volume nastavené na ticho. Hranie je síce mŕtve, ale ide to.

To ostatné, to, čo Guitar Hero oživuje je nadstavba, avšak v žiadnom prípade nie formálna, ona totiž zabezpečuje konštantne dobrú predajnosť rastúcu geometrickým radom až do okamihu, keď Guitar Hero budú mať všetci, ktorí ho majú, alebo musia vlastniť. Guitar Hero 5 je toho nádherným príkladom, ilustrujú to aj iné diely série, najmenej tie špecializované – Metalicca a Aerosmith, ale je to aj v nich. Guitar Hero sa totiž, a v tom je zakliata jeho univerzálna kvalita, neberie príliš vážne. Ideovo je vystavané na zveličení, irónii, až sarkazme, ktorý však vždy zostáva láskavý. Karikatúra vystihujúca ducha. Ozajstné piesne, mnohé z nich sú skutočnými piliermi rockovej hudby, interpretuje chasa vymódených zúfalcov reprezentujúcich tie najvypuklejšie rockové klišé.

Prví ma samozrejme napadajú Johny Napalm a Lars Umlaut, na nich je to vidieť najkrajšie, obaja akoby ušli z kočovného cirkusu ľudských hračiek prírody. Pankáč, vedľa ktorého vyzerá Sid Vicious ako pózer, a deathmetalista, ktorého by sa aj Smrť zľakla. V rámci Guitar Hera hrajú piesne, ktoré by hrať nemali, lebo sa k ním nehodia. Lenže o ortodoxnú príslušnosť k životnému štýlu nejde, ani o uniformnú módu a s ňou spätý image, ide o rock (a miestami už aj konečne pop) vo všetkej jeho rozmanitosti.

Keď sú na pódiu, ich výkony sa im dajú veriť, pôsobia bizarne, keď hrajú country, ale len na prvý pohľad. V momente, keď sa do toho oprú, štýly, ktoré reprezentujú idú bokom, zostáva len fundament – vzdor a odhodlanie nasierať. Let´s rock, baby! Vždy, keď sa objaví nové Guitar Hero na trhu, zvykne sa riešiť jeho dramaturgická stavba, výber skladieb, mená interpretov, miera popularity a podobné nezmysli. Vraj si treba prejsť zoznam skladieb a rozhodnúť sa podľa toho, koľko sa ich človeku páči. Blbosť!

Lebo ako je pre sériu Guitar Hero typická odľahčená výprava – vizuál, ktorý sa neberie príliš vážne, tak na druhej strane platí, že čo sa výberu hudby týka, ide o veľmi premyslenú, až sofistikovanú záležitosť. Ľudia s obmedzeným hudobným rozhľadom môžu reptať, čo nepoznajú, zdá sa im zbytočné, ľudia, ktorí sa však v populárnej hudbe vyznajú, v rocku a konečne tak trocha aj v pope, môžu iba slintať blahom a žasnúť nad odvahou hudobných dramaturgov Guitar Hero.

Výkladnou skriňou sú rockové fláky, šlágre, takmer zľudovené štadiónové hymny, notoricky známe, pokojne ich nazvime hity rôzneho hudobného významu, od skutočných klenotov až k lacným vyprázdneným odrhovačkám. V aktuálnej päťke sa takto stretajú napríklad generačná výpoveď grungeu Smells Like Teen Spirit (Nirvana) a hulákavá You Give Love a Bad Name (Bon Jovi) – song z pekla osemdesiatych rokov, nad ktorým sa nedá iné, len neveriaco krútiť hlavou. Napriek tomu dokážu fungovať vedľa seba.

Ďalším ohnivkom dramaturgickej reťaze sú relatívne nové piesne, možno potenciálne hity, reprezentujúce aktuálne hudobné dianie v konfrontácii s dobovými hitmi rôznych dekád, piesňami, ktoré boli dakedy na vrchole, ale dnes už na ne sadá prach. Takýchto songov je na každom soundtracku Guitar Hero približne tretina, niekto tie kapely pozná, ale piesne nie, niekto naopak, v zásade ale platí, že ide o reprezentatívnu vzorku, ktorá, a toto je veľmi dôležité, reprezentuje rozmanité hudobné podoby prístupu k hre na gitaru.

Tretie sú špecialitky, pokojne aj popové veci, po tretí krát, konečne, vďaka za ne, ktoré by v hre nazvanej Guitar Hero čakal málokto, ale nesporne tam patria, pretože ak nič iné, gitara v nich je minimálne zaujímavá. Štvrté, a kvôli týmto piesňam tú sériu milujem, sú chuťovky, z hľadiska aj povrchného rockového mainstreamu zabudnuté veci, vyslovene menšinové, vospolok však ide o piesne pre fajnšmekrov, vychutnávačov, objaviteľov a hľadačov. Na Captaina Beefhearta si ešte budem musieť počkať, ale iných súkromných vrcholov už som sa v sérii dočkal. Peter Frampton, Sonic Youth, či King Crimson. Tieto piesne (a väčšina fanúšikov série, ktorí sa v populárnej hudbe orientujú viac ako slušne si tam vždy nejaké nájde) otvárajú Guitar Hero aj ľuďom, pre ktorých sú videohry ako také stelesnením duševnej prázdnoty.

Osobne som presvedčený, že Guitar Hero má najlepšie roky ešte len pred sebou, fanúšikovská základňa rastie s každým ďalším dielom a verím, že sa zastaví až vtedy, keď bude mať doma plastovú gitary každý, kto má nejakú konzolu. V mojom okolí to zatiaľ vyzerá tak, že by sa to mohlo podariť, kto Guitar Hero skúsil, už ho alebo má, alebo ho plánuje kúpiť. A potom to príde, skutočné vychytávky, Guitar Hero Jazz a Guitar Hero Classic, na vážnu hudbu mám vyslovene chuť a určite nie som sám. Raz nás bude toľko, že sa oplatí vydať aj také čosi.

Guitar Hero 5 nie je lepšia, ani horšia hra zo série, je rovnako vynikajúca, ako všetky predchádzajúce, vrátane Metallicy a Aerosmith, hoci ani jedna z tých kapiel nie je mojou srdcovkou. Vynikajúca, lebo napĺňa sen, ktorý nie som schopný naplniť. Videohra? Hej, ale to nie je to najpodstatnejšie, Guitar Hero je totiž v prvom rade nádherný spôsob, ako vychutnávať katarznú moc hudby. U mňa jasná desiatka, navždy, ale aby sme predsa len zachovali aký taký zmysel hodnotenia, dohodnime sa na spokojnej devine.