PSP Go! Cam, teda kamerka k PSP je malý, milý kúsok hardware, ktorý z PSPčka dokázal urobiť praveký digitálny foťák, ale inak vlastne blbôstka bez hlbšieho významu. Lepšie fotky urobí každý mobil a používať PSP ako zrkadlo je trocha čudný spôsob kratochvíle. Azda preto sa kamera nestretla s najvrúcnejším prijatím. Lenže po Invizimals to už neplatí, a zvlášť nie, ak máte šesť až dvanásť rokov, plus mínus dva, alebo trebárs aj päťdesiat, ale to decko vo vás stále drieme a čaká na svoju chvíľu.

Človek nemusí byť hneď fanúšik sci-fi, aby pochopil, že realita, ktorú vidíme voľným okom, nie je akosi kompletná. Čosi chýba, onen ďalší, magický, voľným okom neviditeľný rozmer. Domov Invizimals. Sú všade ako roztoče, mikróby, huby a plesne, akurát nie sú vidieť ani cítiť. A Savo nezaberá. Jediným spôsobom, ako s nimi urobiť poriadok, je pochytať ich a domestifikovať. Odmenia sa. Jednak sú viac menej rozkošní, druhak sa s nimi dá bojovať a tretiak, dajú sa šľachtiť a vymieňať, čo je pravdepodobne jedným zo základných zmyslov ich existencie.

Žijú všade, najlepšie sa im ale darí vo výrazne farebnom prostredí, stačí sa cez PSP s nainštalovanou kamerou dívať, skenovať okolie, a ak je nejaký Invizimal v dosahu, jeho chytenie je len otázkou času. Treba použiť pascu – priložený kartón s geometrickými obrazmi, potvorku v ňom uzamknúť a každú iným spôsobom v stanovenom čase odchytiť. Ak už je príšerka lapená a žije na vašom Memory Sticku, bola by škoda, ak by tam len tak podaromnici tučnela a zaberala miesto, preto je dobré pustiť ju do boja. Znova vás ale nečaká nič komplikované, boje medzi príšerkami sú v samom základe veľmi, veľmi primitívne až na dreň okresané ťahové súboje aké poznáme z RPG. Fáza útoku, fáza obrany, ide oponent a tak ďalej, až kým jedna alebo druhá príšerka neostane ležať v rohu kúpeľne s modrými obkladačkami. Lebo práve tam sa ten súboj odohrá. Alebo kdekoľvek inde, kde je jasne farebný podklad a dá sa tam umiestniť pasca.

Kto sa stretol s EyePet na PS 3, už vie odkiaľ vietor fúka, áno, Invizimals sú dielom tých istých vývojárov, len na PSP, a primárne v nich nejde o maznanie sa s virtuálnym rozkošníkom, ale o zbieranie, upgradovanie a bojovanie s malinkými príšerkami, ktoré keby sa volali Pokémoni, niekto by vysúdil poriadne veľké prachy. Lebo herná náplň v Invizimals je veľmi podobná. Ťahová bojovka s RPG prvkami obmedzenými na zvyšovanie skillu zvieratiek, ktorej herným prostredím je náš sveta snímaný PSP s kamerou. Na prvý pohľad veľmi atraktívne, na druhý tiež a pokiaľ človek nezačne premýšľať a zostane ponorený v hre aj na tretí a každý ďalší.

Lenže tu sa dostávame k problému, Invizimals je hrou extrémov, na jednej strane dokáže nadchnúť a je technologickým posunom, nakoniec, aj kvôli tomu má zmysel publikovať recenziu viac ako dva mesiace po vydaní hry, na druhej však zostávajú nie celkom naplnenou šancou byť čímsi skutočne výnimočným. Invizimals sú detská hra, jednoznačne, svedčí o tom konceptuálny herný model, v ktorom hráča prevádza príbehom hry mladý japonský vývojár a v ktorom sa prvé priamo hodiny hrania stávajú veľmi rozsiahlym, obšírnym a detailným tutorialom a svedčí o tom aj veľmi jednoduchý bojový systém, pracujúci so základnými tipmi útokov a vylepšenými – každý Invizimal prislúcha nejakému živlu, ten mu dáva špeciálne útoky a robí ho rezistentným. S nimi korešponduje aj RPG prvok získavania skúseností - teda vlastne akéhosi šľachtenia Invizimalov, od začiatočníckych slabingerov až po nabúchaných borcov, avšak toto všetko vo výsledku, keďže v hre celkom absentuje lokalizácia, zvládajú len deti, ktoré rozumejú anglicky. A to je v domácom kontexte zásadný problém – nie preto, že by sa hra nedala hrať, ak sa jej nerozumie, ale preto, že stráca onen príbehový duch.

A bez neho začnú Invizimals skôr či neskôr nudiť, aspoň mám ten dojem. Vo výsledku potom tam, kde môžu byť Invizimals skutočne zaujímavý – v sociálnej interakcii detí medzi sebou – detí, ktoré si Invizimalov nazbierajú, vytrénujú si ich a potom ich začnú meniť – už nikoho nie je. Takže žiadny Pokémoni s fungujúcou fanúšikovskou základňou a záľahami merchandisingu, ale sľubný pokus zostávajúci stáť v polovičke cesty. Pritom stále platí, že Invizimals sú nadchýnajúcim zážitkom, len nevydrží tak dlho, aby mohli prerásť do skutočnej vášne.

V zásade mi je jedno, či hry lokalizované sú, či nie, avšak v takomto prípade – keď by lokalizácia z hry mohla urobiť skutočný fenomén, mala by byť povinnou. Žiadny osemročný šarvanec by potom po Call of Duty ani len očkom nezavadil, po byte by behal a hľadal príšerky.