Ak by bola Echoshift dobrou hrou, mohli by sme napísať, že svojho času s genialitou koketujúca Echochrome sa dočkala dôstojného pokračovania. Lenže Echoshift nie je dobrou hrou, ale nepredbiehajme. To najpodstatnejšie, informáciu, ako sa to celé hrá a o čo v tom ide vám vmetie do tváre tutorial behom prvých troch minút, potom informácie verifikujete v praxi odohraním jedného, dvoch levelov a potom, keď ich kvôli načisto zmršenej hrateľnosti nedohráte, putuje Echoshift kamsi preč, na smetisko zbytočných hier.

Aj tým najpomalším totiž dôjde, že prechádzať s panáčikom z bodu A do bodu B s pomocou rôzneho počtu tieňových pandrlákov pohybujúcich sa identicky ako prvý panáčik, len s časovým posunom, je jednoducho hlúposť.

Nejde totiž o logické puzzle, riešenia sú jasné, ale o odhad vzdialenosti a správne načasovanie. A potom, keď už aj vývojárom pohlteným fascinujúcim nápadom došlo, že pletú z hnedáka bič, ktorý za žiadnu cenu nebude plieskať, objavili sa v hre načisto nezmyselné prvky, len preto, aby sa časový limit stanovený v jednotlivých úrovniach nedal prejsť len tak. Mačkanie čudlíka na čas, čo najrýchlejšie, ako keď sa Solid Snake snaží vydržať mučenie, alebo sa nás nejaká športová olympijská hra snaží presvedčiť, že beh na sto metrov sa vo virtuáli najlepšie simuluje bleskovým striedavým stláčaním krížika a štvorca.

Echochrome sa hrala s perspektívou, so vzťahom 2D a 3D, Echoshift v ambícii byť podobne ťažkou a napriek tomu fascinujúcou logickou hračičkou nahradil perspektívu časom. 2D prostredia, koridory s dvoma a viac úrovňami, na začiatku dvere, na konci dvere, medzi nimi schodiská, prepadliská a miznúce steny. Zmačkni vypínač na stene, prepadlisko sa zatvorí a dá sa po ňom prejsť, zmačkni iný vypínač, stena zmizne a dá sa cez ňu prejsť. Biely pandrlák na začiatku vstúpi, prejde koľko sa dá a kamsi spadne, lebo len sám za seba jednoducho prejsť nemôže. Tiene potrebuje, svoje vlastné, čiernych panáčikov, ktorí úrovňou kráčajú navlas rovnakým spôsobom ako on, len s časovým posunom. Preto prichádza druhý pokus a jeden tieň a ďalší pokus a dva tiene a tak ďalej, až kým sa tiene neminú a netreba celú záležitosť opakovať znova od začiatku, len s jedným panáčikom.

VŠETCI sa ovládajú naraz a rovnako, čo znamená, že postup treba precízne premyslieť vopred, čo ale nie je problém, ak raz mechanizmus otvárania a zatvárania pochopíte, niet nad čím hĺbať. Problém, a brutálny je s načasovaním. Ťažiskový je ten biely, s ním sa treba hýbať, čierny kopírujú jeho kroky v časovom intervale, ktorý znova definujeme pohybom bieleho panáka. Haluz? Strašidelná, frustrujúca a hlavne, bez zmyslu, lebo ak raz do onoho bizarne primitívneho a nevariabilného ovládania preniknete, Echoshiftom prejdete ako nôž maslom. Len teda, postup treba premyslieť dopredu a ani raz sa nepomýliť, lebo akoby toho marazmu na hráčovu hlavu nebolo dosť, akýsi kretén do hry implementoval krvavý časový limit.

Kým dosiaľ platili, dva krát meraj, raz rež, v Echoshift platí, sto krát meraj, aj tak neodrežeš. Aby sme si rozumeli, nevadilo by vôbec, naopak, bolo by fajn, ak by Echoshift bola mimoriadne ťažkou hrou, hrou výzvou, ak by bola bystrá, lenže ona nie, ona je nekonečne hlúpa a preto náročná, na odhad, na logistiku paralelne pohybujúcich sa pandrlákov, na časový posun, ktorý sa priamo úmerne zvyšuje pri každom ďalšom tieni. Pritom platí, že čím viac tieňov spotrebujete, tým je vaše hodnotenie menšie a naopak. „Menej je viac“ tu platí do slova a do písmena. A ak ste mimoriadne zruční, hra vás odmení novou variantou tej ktorej úrovne.

Echochrome, priameho predchodcu Echoshiftu pokladám za jednu z najinovatívnejších hier posledného desaťročia, skvelá, nedocenená vec. Echoshift z nej preberá minimalistický koncept a bravúrnu hudobnú kulisu, napĺňa ich však natoľko nezmyselným herným konceptom, že ak by bolo hodnotenie iba na mne, mínus sedem nedám len preto, že najmenej môžem dať nula.

Lenže nula nedám, dohodli sme sa, že budem zhovievavý, lebo náš šéfredaktor, nekonečne herne pozitívny človek, chce, aby sme videli aj to dobré, aby sme sa skúsili povzniesť nad osobný herný zážitok a predstavili si kohosi, komu sa predmetná hra bude páčiť. Mám pred sebou Echoshift, jedinú hru, ktorej hranie vnímam ako čistú stratu času, a márne si predstavujem človeka, ktorého nadchýna. Túžim ho spoznať a už teraz ho obdivujem, lebo v mojich očiach disponuje vôľou zenového majstra.

Druhá strana mince by Spacejunker:
Echoshift je veľmi prehliadnuteľným titulom a nie je to len kvôli jednoduchej náplni, ale práve kvôli primitívnej vizuálnej prezentácii, ktorá pravdu povediac, nie je veľmi lákavá. Pri Echochrome tá jednoduchosť fungovala a trápila naše mozgové závity do žerava. Echoshift sa snaží replikovať zábavno-logický charakter s manipuláciou časom, bohužiaľ po pár prejdených leveloch začína byť frustrujúca a neskoršie levely prechádzané systémom pokus – omyl sú otravné. Kooperácia s viacerými echami a manipulácia s časom mohla byť využitá oveľa lepšie, napríklad zvoleným iným grafickým spracovaním. Takto tieňoví panáci zostanú navždy v tieni hier väčšieho a zábavnejšieho kalibru. 4/10