Len tak mi preblesklo hlavou, že toto bude skutočne krátky proces. Dva klany, súperiace o vládu vo feudálnom Japonsku, majú jasného víťaza. Bol dopredu zvolený a tak stačí iba mačkať predvolené tlačítka a hlavy sa budú kotúlať sťa malé loptičky. Rýchlo som si spomenul na dvojicu bojovníkov a ultra ťažkú dvojicu bossov, ktorá stála na konci legendy Genji, ktorá bez ostychu vykradla Onimushu. Keby sa dali merať dĺžky práve prebiehajúcich myšlienkových pochodov, vedcom by vybuchol merač. Pri hraní druhého dielu hack'n'slash akcie Genji: Days of Blade som si prakticky po celú dobu lámal hlavu nad jedinou otázkou: „ako, no ako, ale ako to mohli takto do...*cenzúrované*?“

O Genji sa už dopredu vedelo, že rozpovedaním legendy o klanoch Heishi a Genji, ktoré súperia pomocou magických kryštálov Amahagane o moc v krajine vychádzajúceho slnka, táto séria rozhodne neskončí skôr ako tretím dielom. Game Republic budovali od začiatku Genji ako sériu, no a druhý diel mal predurčenú budúcnosť - debutovať na novom hardvéri, PS3.

O pokračovaniach sa všeobecne traduje, že stavajú na úspechoch predchodcu, s využitím všetkých vychytávok, bez drastických zásahov do herného systému. Genji: Days of the Blade je ukážkovým príkladom, ako by také pokračovanie nemalo vyzerať. Do hry bolo vložených mnoho vylepšení, ale zámer zatraktívniť hrateľnosť sa minul s realizáciou. Kontrolná otázka pre vás. Ako by ste nazvali hack'n'slash akciu bez robustného a fungujúceho súbojového systému?

Kto nevidí, nech seká mečom

Priznám sa, od Genji: Days of the Blade som nič nečakal, iba znovu prekrásnu (kto videl prvý diel, vie o čom hovorím) prechádzku v starom Japonsku posiatu stovkami mŕtvych tiel. Legendu o večnej vojne a boľavých prstoch. Realita nie je tak ružová ako predstavy. Genji je nepriateľom hráča. Skúša trpezlivosť dovtedy, kým hru nevypnete, alebo neobjavíte čaro vnútorností SIXAXIS-u. Nielenže hra pôsobí neuveriteľne uponáhľaným dojmom, ale vám to dáva zožrať (skoro) na každom kroku. Potom sa nestačíte čudovať, ako mohla takáto hra opustiť lisovňu.

V Game Republic by mali vyraziť celé Q/A oddelenie, pretože vďaka "inteligentným“ pevne umiestneným kamerám nemáte absolútne prehľad o tom, kde je sever. Poviete si, je tu minimapka, ale tá má podobne dezorientačné účinky, že ju budete používať iba na kontrolu, odkiaľ že to prichádza ďalšia várka nepriateľov, ktorých neuvidíte. Neuvidíte, pretože kamera sa naunúva zdvihnúť zadok a zobrať scénu z iného uhlu. Viac ako polovicu hry tak naslepo bojujete s neviditeľnými nepriateľmi. A oni na prekvapenie neviditeľne zomierajú!

Určite si pamätáte, aký posmech si hra vyslúžila na verejnej prezentácii na minuloročnej E3. A učrite nebude posledným. Masívny "damage" dostáva, ako realizačný tím, ako aj hra sama zo strany hrateľnosti. Vo svojej podstate ide o dobrú hru, ale to, čo vám ponúka, je z veľkej mieri nehrateľný hnus. Nedá sa to inak nazvať, ale po prvých dvoch hodinách začínate sas obzeráte, či vaša PS3 nemá naozaj druhý HDMI výstup, pretože vám bude chýbať druhá polovica scény, aby ste vedeli, kto a odkiaľ na vás útočí.

Krok späť

Hovoríte si, že slepota hry je pre vás ten pravý hard-core prvok? V poriadku, a čo takto súbojový systém, ktorý nevie do koho chcete udrieť a aký úder chcete použiť? Možno preháňam, ale boje závisia vďaka spomínanej "dynamickejšej" kamere od šťastia. V arénach, ktoré sa objavia spolu nepriateľmi na scéne (neplatí vo vonkajších priestoroch), hrdinovia nevedia, na kom majú dokončiť začaté kombo. Vyberiete si najbližšieho lukostrelca a začnete výpad, stačí malá zmena smeru a Yoshitsune šermuje katanami pri neviditeľnej stene a dostáva od chrbta kvalitnú nakladačku, pretože kombo sa nedá prerušiť! A keď vás obklopí tlupa nabrúsených samurajov, tak ste svedkami vlastnej sebadeštrukcie.

Našťastie v takýchto prípadoch prichádza vhod Kamui, čo je staro-japonská verzia spomalenia času. Po aktivovaní už nemusíte čakať na záblesk tlačítka, ktoré máte stlačiť, ale spúšťa sa minihra podobná tej z God of War. Farebnými tlačítkami potom udierate a dorážate nepriateľov, kým neprerušíte reťaz alebo už nie je nik nažive. Po novom sa Kamui vylepšuje ako vlastnosti hrdinov, čím rastie dĺžka trvania, ako aj účinok spomaleného času. S rastúcou obtiažnosťou a počtom nepriateľov na bojiskách isto uvítate, že si môžete prepínať za behu upgradovateľné zbrane a postavy.

Zo starých známych je tu elegán Yoshitsune s rýchlymi pohybmi a dvojicou katán a bojový mních Benkei so svojim dvojmetrovým kolom do plota. Medzi staro-novými tvárami sa objavuje Shizuka a Buson, jeden z bossov z minulého dielu. Kombá, ako aj bojový štýl postáv sa odlišujú, v skutočnosti budete prepínanie využívať iba kvôli aktivovaniu Kamui, ktoré sa dobíja zabíjaním nepriateľov a kvôli plnému životu hrdinov v zálohe. Mimo bojov využijete napríklad beh po stene, alebo vystreľovanie vejára Shizuki, aby ste sa dostali cez priepasť. Silu Benkeia využijete na rozbíjanie brán, alebo prisunutie voza, po ktorom Yoshitsune preskočí za plot. Kooperácia však nemá nijaký hlbší význam a po celú dobu zostáva potenciál nevyužitý.

Pokračovanie na zaplakanie

Oba diely spája príbeh, ktorý vás v intre retrospektívne prevedie predchádzajúcimi udalosťami a ukáže novú hrozbu a zbraň klanu Heishi, temný kryštál. Krátko po tom, ako je chrám v plameňoch a je vám sľúbená pomoc od brata Yoshitsuneho, je ukradnutý vzácny meč zo svätyne Shinji. Na tomto mieste začína utrpenie nielen pre nepriateľov, ale aj pre vás. Muky budete znášať vďaka už spomínaným nedostatkom a nízkemu počtu liečivých bylín a dočasných upgradov, ktoré už tak zvyšujú vysokú obtiažnosť. V hre odporúčam prehľadať každý jeden kút a rozbíjať všetko, čo vám príde do cesty. A hlavne neplytvať zbytočne cennými dopĺňačmi života a Kamui. Šetrite si predmety a hlavne nervy na bossov!

Genji: Days of the Blade má aj svoje svetlé stránky. Patrí medzi ne výborná emotívna dobová hudba, modely hlavných hrdinov a na niektorých miestach grafika. Na ceste k obrovskému krabovi som sa pristihol, ako sa približne pol hodinu kochám pohľadom na prírodu, odlesky v potoku a nechávam sa unášať hukotom vodopádu. Takýchto miest je tu hneď niekoľko, ale sila vizuálu (nie v zmysle počtu polygónov, ale celkovej nálady) zaostáva za predchádzajúcim dielom. Bluray disk je zaplnený takmer po okraj predrenderovanými videami v engine hry a lokalizáciou do trinástich jazykov! Hru je možné aj nainštalovať, ale tento úkon loadingy týmto krokom nijako drasticky nezrýchli.

Je veľká škoda, že autorom zámer inovovať prvky nevyšiel tak, ako chceli. Hru s potenciálom znovu zaútočiť na emotívnu strunu hráča a so šancou dostať sa do pozornosti po prehliadanom prvom dieli, zráža na kolená samotná realizácia. Toto nie je hra o hrdinstve, mieša sa tu história s nadprirodzenom a v divokom tanci naša štvorica hrdinov tancuje sólo, zatiaľ čo zvyšok sa dobre zabáva na svojej neviditeľnosti a hre na slepú babu.