Japonských RPG je na Xboxe ako šafránu. V podstate by ich dokázali na jednej ruke spočítať Simpsonovci a obávam sa, že rovnako dobre by to na jednej končatine zvládli a Ninja korytnačky. K dvojici Enchanted Arms a Blue Dragon sa pripojila ďalšia japonská „podivnosť“ a pokúša sa tento nepriaznivý stav aspoň trochu vylepšíť. Predsa len, Japonsko je špecifický trh a ak by sa Microsoftu podarilo viac preraziť aj v krajine vychádzajúceho slnka, niekoľko ľudí by iste dostalo slušné Vianočné prémie. Eternal Sonata má na takýto úspech všetky predpoklady.

Príbeh. Alfa a omega RPG hier. Nemáte silný príbeh, nemáte nič. Nemáte pútavo napísané postavy, hráči sa s nimi nikdy nestotožnia. Neviete silný príbeh a pútavé postavy zaujímavo hráčom podať a vaše dielo navždy upadne do zabudnutia. Môžem vás uistiť, Eternal Sonata po stránke príbehu do zabudnutia neupadne. Aspoň u mňa určite nie, bravúrne navrhnutá tragická zápletka ma vtiahla do deja a nechýbalo ani pár momentov, kedy sa mi chcelo smiať či plakať. Toho druhého asi viac, lebo k tragédii má sonáta oveľa bližšie, než ku komédii.

Možno vám niečo hovorí meno Frederic Chopin. Známy a uznávaný poľský klavirista žil v rokoch 1810 až 1849 a vďaka svojmu nadaniu sa stal známym po celej Európe. Práve tento umelec je hlavnou postavou, alebo skôr jednou z hlavných postáv hry a to hneď v dvoch rovinách. Jeden svet, ktorý len pozorujete, zobrazuje Frederica ako ťažko chorého, ležiaceho na posteli a bojujúceho o svoj život. Druhá rovina, ktorý aktívne ovplyvňujete (teda v ňom sa odohráva samotná hra), je v podstate výplod Chopinovej fantázie a spôsob, ako jeho myseľ bojuje so zákernou chorobou. V tomto svete sa zhosťujete úlohy mladého dievčaťa Polky (mimochodom takmer všetky mená a názvy majú niečo spoločné s hudbou), ktoré sa na čas javí ako hlavná hrdinka, ale keďže sa neskôr stretne so samotným Fredericom a s ďalšími cca 10-timi hrateľnými postavami, je ťažké niekoho označiť sa primárneho nositeľa deja.

Zaujímavo napísané postavy, ktoré na prvý pohľad nemajú nič spoločné, po chvíľke putovania zisťujú, že ich predsa len niečo spája. Mladý bojovník Allegretto spolu so svojim malým priateľom Jazzom chcú u kráľa Waltza vyprosiť nižšie dane, Polka zas obmedzenie predajnosti minerálneho prášku (všeliek, ktorý ale robí z ľudí poslušné bábky) a nahradenie drogy práškom z kvetov, lesné dvojičky Salsa a March sa boja o svoj domov, ktorý má panovník práve kvôli prášku v úmysle zničiť, revolucionár Jazz so svojimi pobočníčkami už toho všetkého majú dosť a s Waltzom chcú skoncovať raz a navždy.

V susednom kráľovstve Baroque majú taktiež z Waltza strach a tamojší kráľ, Crescendo, je ochotný obetovať všetko, aby ochránil svoj ľud. Všetky cesty sa teda stretávajú pri jednom mene, Waltz, ale ak si myslíte, že arogantný zlom posadnutý kráľ je záverečným bossom a poslednou hrozbou, mýlite sa. Viac však prezrádzať nebudem, silný príbeh si naozaj treba vychutnať na vlastnej koži a pocity ku koncu hry vám rozhodne neplánujem pokaziť.

Takto navrhnutý svet ponúka aj svoju druhú tvár. Pod zásterkou farebných postavičiek s neuveriteľnými účesmi, obrovskými očami a nadrozmernými zbraňami (aj keď taká Polka bojuje obyčajným dáždnikom) sa riešia naše problémy. Problémy súčasnej doby ako rasizmus, ekológia, zlá ekonomická situácia, násilnosti, hladomor. Stačí len trochu čítať medzi riadkami, spočítať si 2+2 a bude vám jasné, čo tým autori sledujú.

Keď som spomínal, že Eternal Sonata sa svojim zameraním blíži skôr k tragédii, ako ku komédii, nebolo to náhodné. Hudobný svet je totiž v tomto prípade riadne krutý. Mágiou disponujú iba ľudia, ktorí sú ťažko chorí a majú zomrieť, preto sa takýchto „nakazených“ jedincov „normálni“ obyvatelia stránia. To je iba jeden z mnohých smutných odkazov, nasledujú kvety, ktoré kvitnú len, keď má niekto umrieť a najväčší dôkaz o tragickosti hráč dostane ihneď na začiatku. Celá hra totiž začína tým, ako sa Polka hodí z útesu v snahe ukončiť svoj život.

Po stránke herných mechanizmov nás Chopin a spol pozývajú na tradičné JRPG predstavenie. Trojčlennú partiu je možné poskladať z rôzne špecializovaných bojovníkov či kúzelníkov, avšak na mape sveta vždy celú trojku reprezentuje iba jedna postava. Monštrá sú vo svete umiestnené staticky, t.j. vo väčšine prípadov si môžete vybrať, či sa do súboja pustíte, alebo nie. Aj keď počas putovania navštívite naozaj rôznorodé prostredia - dediny, mestečká, zámky, husté lesy, stoky, väzenie, bažiny, vysoký skalnatý útes, základňa rebelov, cintorín a množstvo iných, stále vám bude niečo chýbať.

Tým niečím je element slobody. Hra vás totiž nalinkovane vedie z bodu A do bodu B, takmer celkom môžete zabudnúť na vedľajšie úlohy, minihry sa vyskytujú rovnako pobiedne (snáď len „párovanie“ nájdených melódií s inými postavičkami), žurnál so zápiskami o postupe by ste nepotrebovali, aj keby v hre bol, pretože iným smerom vás nepustí neviditeľná stena alebo upozornenie „náhodne“ stojacej NPC. Navyše všetky územia, cez ktoré sa budete musieť dostať, sú prísne lineárne, čiže nemáte kde odbočiť, alebo zablúdiť.

Poslednú vetu by som mal trochu poopraviť. Áno, stojím si za ňou, lebo platí na väčšinu hry. Naozaj je to tak, že pri vstupe do novej zóny vidíte cestičku, po ktorej máte ísť (odbočiť z nej môžete tak maximálne kvôli truhlici s nejakým predmetom) a na konci cestičky vás určite bude čakať boss, presuniete sa do ďalšieho mesta, tam nakúpite, preklepnete NPC a znovu sa vydáte na tuneloidnú cestičku. Výrok ohľadom nemožnosti zablúdenia však musím trochu poopraviť a bohužiaľ v negatívnom slova zmysle. Zatopená pevnosť, cintorín, piesočný zámok – tri lokality, v ktorých zablúdiť ide a pochopiť princíp logických hádanok, resp. zorientovať sa v danom prostredí, sú viac ako bolestné. Hlavne pri spomienkach na zatopenú pevnosť, presúvanie miestností a zapínanie tlačidiel sa ešte teraz budím spotený zo sna. Pocit frustrácie v týchto momentoch dosahoval maxima a autori si tieto excesy naozaj mohli odpustiť.

O čo zviazanejší je systém putovania po krajine, o to viac voľnosti a možností poskytuje súbojový systém. Teda aspoň zo začiatku. Tutorial vás naučí, že boje síce bežia v reálnom čase, ale pred prvým pohybom máte neobmedzene veľa času na to, aby ste sa rozhliadli po bojisku a naplánovali stratégiu. Akonáhle sa pohnete s danou postavičkou, začne sa vám odpočítavať 5 sekúnd, počas ktorých musíte pribehnúť k nepriateľovi a začať ho rýchlym stláčaním tlačidiel „mlátiť“, prípade sa pokúsite z diaľky niečo zakúzliť alebo ho ohroziť zbraňou s dlhým dostrelom či použijete niektorý predmet z inventára. Potom v kole pokračuje buď súper, alebo ďalšia vaša postavička – na obrazovke je zobrazené, kto bude mať ďalší ťah.

Tým však strategické možnosti nekončia. Bojové polia sa (aj dynamicky, v závislosti od mrakov, zdrojov svetla atď.) delia na zóny svetla a zóny tieňa. Niektoré kúzla a špeciálne útoky idú použiť len z niektorej konkrétnej zóny, ale aj určité typy nepriateľov sa po prechode zónami menia. Napríklad relatívne neškodný nočný netopier sa na slnku premení na nebezpečného škorpióna. Ďalšie príšery, ale aj niektoré predmety, dokážu vytvoriť okolo seba permanentné tmavé/svetlé pole, takže kombinácií, ako ktorého nepriateľa, ktorým hrdinom, s ktorou schopnosťou v závislosti od prostredia použiť, je naozaj neúrekom.

Zarazilo vás tvrdenie o rýchlom stláčaní tlačidiel? Tak to vás úplne dorazia ďalšie vychytávky v bojovom móde. Echoes je kvázi počítadlo úderov, ktoré nepriateľom zasadíte. Čím rýchlejšie budete stláčať tlačidlo útoku, tým viac toto počítadlo narastie. Ak sa vám podarí prekročiť určitú hranicu, môžete vyvolať špeciálny úder (kúzlo), na ktorý (v neskorších fázach hry) dokonca môže bez ohľadu na poradie naviazať ďalšia vaša postavička a tým vyvoláte naozaj ničivé superkombo. Schopnosť rýchleho postrehu nevyužijete len pri útoku. Vo vašom obrannom kole totiž v správnom čase stlačený blok dokáže významnou mierou zmierniť nepriateľské ataky, neskôr pribudne dokonca aj rýchla možnosť protiútoku.

Stále sa oháňam slovíčkom neskôr a myslím, že je na čase prejsť na opis vývoja postáv, aby som používanie tohto slovíčka pádne zdôvodnil. Experience body, levelovanie, automatické zvyšovanie vlastností, získavanie schopností, vylepšovanie schopností – to všetko od (J)RPG iste očakávate a samozrejme to dostanete aj od Eternal Sonaty. Nechýbajú ani zbrane, brnenia, flakóniky s rôznymi mastičkami, liekmi, práškami, magické prstene, náhrdelníky a doplnky. Obchodníci samozrejme radi vykúpia vaše staré, nepotrebné rárohy a poteší možnosť privyrábať si fotografovaním monštier (pozdravujeme Bioshock). Kúziel je trochu pomenej, ale to pri takomto akčnom poňatí hry veľmi nevadí, väčšina útokov totiž bude na blízko.

Čo ale v iných hrách často nevidíte, je levelovanie partie. V podstate je levelovanie partie naviazané na prechod príbehovými kapitolami, takže party level sa vám zmení vždy na rovnakom mieste (po cca 25 hodinovom snažení a zabití finálneho bossa sa vám sprístupní encore mód, v ktorom si hru budete môcť s mierne upraveným svetom vychutnať ešte raz). Zvýšenie tohto levelu má zásadný vplyv na súboje. Zatiaľ čo zo začiatku máte nekonečný čas na rozmýšľanie a 5 sekúnd na útočenie, ku koncu to bude 1 sekunda na rozmýšľanie a 3 sekundy na útočenie. Skrátenie času je kompenzované pridaním nových schopností (práve to spomínané nadväzovanie útokov do harmonických komboúderov, blokovanie, protiútoku), takže až do konca hry môžete čakať po tejto stránke prekvapenia. Celkovo mi súbojový systém veľmi vyhovoval, i keď pre niekoho môže byť až príliš akčný. Mne sa na ňom páčila dynamika, pomerne veľa taktických možností a pribúdanie nových vychytávok až do zaverečného finále.

Rozprávkovo nádherné, detailné, skoro dokonalé. Modely postáv sú jednoducho neskutočné. Na ich odevoch vidno každú ozdobu, každý šev, zips či malú drobnosť. Niektoré zábery evokujú animovaný film tej najvyššej kvality a nemý úžas nevyvolávajú len príbehové animačky, ale aj pohyb po niektorých prostrediach. Zasnežené kráľovstvo Baroque mi „zvianočnilo“ atmosféru oveľa viac ako svietiace ozdoby či tradičný jarmok u nás v meste a hoci nemôžeme všetky levely po dizajnovej a grafickej stránke označiť za nadpriemerné, celkovo sa hra svojim spracovaním do nadpriemeru určite radí. K hudobne orientovanej hre samozrejme patria silné melódie. Autori zašli až tak ďaleko, že jednotlivé príbehové kapitoly titulu oddeľujú skutočné fotky z miest, kde Chopin pôsobil a vypisované historické fakty z jeho života doplňujú nádherné majstrove melódie v prevedení svetoznámeho klaviristu Stanislava Bunina. Škoda, že sa viac času nevenovalo dabingu, jednak mi niektoré postavy nesadli hlasovo, jednak nie sú nahovorené všetky dialógy a najväčšou chybou je úplne chýbajúci lip-synch.

Eternal Sonata ma presvedčila, že o budúcnosť JRPG hier na platforme Xbox sa netreba obávať. Ak budú nasledujúce tituly dosahovať aspoň takúto úroveň, naozaj sa máme na čo tešiť. Pri ďalších pokusoch by autori možno mohli ponúknuť hráčom viac voľnosti, bolo by tiež dobré odstrániť pár frustrujúcich levelov, popracovať na dabingu a výsledok by mohol byť ešte o čosi lepší. No a zatiaľ čo moje posledné recenzie Xbox360 hier končievali zásadným neodporučením, tu môžem urobiť presný opak. Berte to!