Kniha o tom, ako Nintendo dokázalo úspešne recyklovať jednu a tú istú hru vydanú pod inými názvom pri štarte odlišných herných systémov a ako maskot zabránil tomu, aby sa z firmy stal informačný gigant v ére, kedy sa slovko online považovalo za mágickú runu. 

Keď príde na encyklopédie alebo historické knihy, tie moderné sa nezaobídu bez obrázkov, tabuliek, infoboxov vysvetľujúcich a doplňujúcich humorne i sucho hlavnú tému kapitol. Jediná vec, ktorá vám bude chýbať v knihe Jeffa Ryana Super Mario: How Nintedo Conquered America (Ako Nintendo dobylo Ameriku) sú práve obrázky. 

Z obrázkových knižiek som dávno vyrástol, no pri sledovaní príbehu jednej z najzásadnejších herných spoločností, som mal nutkanie vyhľadávať obrázky a overovať, či si dokážem vybaviť, ako vyzerá pôvodný Famicom, akú grafiku mali hry s obskúrnymi názvami, kto bol prvý prezident Nintendo of America neochotne prijímajúci ponuku od svojho svorka, aby sa postaral o expanziu v zámorí, ako asi vyzeral prvý automat Radar Scope, s ktorým sa mu to nepodarilo. Na 280 stranách nenájdete ani jeden obrázok, okrem embosovaného metalického z pixelov poskladaného tesára pod prebalom knihy. 

How Nintendo Conquered America nie je výletom do minulosti so zápletkou, ale destilátom udalostí, niektoré známe, iné menej známe, ktoré sledujú raketový vzostup herného biznisu a jeho záchrancu v bielej zbroji, ktorý vyrábal hračky, hracie karty a neskôr dal svetu najznámejšieho maskota všetkých čias – Maria. 

Nemôžem si pomôcť, ale čítanie mi pripomínalo diplomovú prácu alebo vynikajúco štrukturovaný príspevok na Wikipedii. Jeff Ryan pracuje výhradne s faktami, chronologicky prevedie čitateľa od éry, kedy Nintendo nevedelo, čo spraviť s 2000 automatmi, ktoré nik nechcel a hnili v sklade v New Jersey, cez záchranu herného priemyslu kontrolovanou distribúciou, ochranou skladov predajcov, zrodenie kultu na 8-bitoch, až po segmentovanie jednotlivých R&D (Research & Develompent) divízií vo vnútri spoločnosti a nezávideniahodnú pozíciu byť lídrom. 

Ryan používa postavu Maria ako symbol, záchrancu aj kotvu zväzujúc ruky spoločnosti, vďaka ktorej sa stal predošlý prezident najmocnejším mužom v Japonsku. Mario je súčasne záchranca herného priemyslu po páde v roku 1983 a je vykreslený aj ako nemesis, z ktorého tieňa sa nemôže a nikdy nedostanú jeho tvorca Miyamoto a značka Nintendo. Kniha v žiadnom prípade nie je životopisom ani autobiografiou talianskeho inštalatéra v montérkach, ale mapuje históriu spoločnosti, kde sa narodil. 

Takisto sa nezaoberá všetkými doteraz vydanými hrami a čo je zo strany autora lajdácke, chýba kompletný zoznam všetkých doteraz vydaných hier, kde sa Mario objavil. Ryan si prácu zjednodušil do takej miery, že cituje publikované diela iných médií a fakty nepodkladá ani nepodčiarkuje rozhovormi s osobami, ktoré spomína a okolo ktorých vytvára kult Nintenda. Nemal to jednoduché, Nintendo si svoje tajomstvá stráži. 

Mnohé časti knihy pôsobia príliš familiárne, bez štipky invencie či iného pohľadu na vec, čo je prípad poslednej polovice knihy, kde sa mapuje hlavne nie tak dávna minulosť, zrod handheldu GameBoy a rýchly prechod k dvojdispejovému riešeniu DS a motion systému Wii v čase, kedy sa menilo vedenie a Nintendo kormidloval Satoru Iwata, šéf divízie, ktorá dala svetu Kirbyho. 

To úvodné kapitoly sú napísané zaujímavým jazykom, nie príliš technického charakteru, ktorým dokonale vysvetľuje, prečo má Mario na hlave čiapku, prečo sa používala daná farebná schéma, ako aj to, ako sa popasoval Konji Kondo s hlavnou témou, ktorá znela ako hudba a nepípala ako všetky ostatné. 

Raná história Nintenda je nabitá pasážami, s ktorými sa budete môcť pochváliť pred kamarátmi a súčasne s nimi dostávate aj všeobecný prehľad o tom, aký bol herný biznis okolo, keď padal v roku 1982 tvárou na betón a firmy sťahoval na zem Daidalov osud. Ryan sa venuje hrám veľmi okrajovo, zato geniálnym obchodným rozhodnutiam, vnútornej politike a riskantným krokom pri navrhovaní nových herných systémov dáva poriadny priestor.

Nielen vzostupom je živá cesta Nintenda, nie sú vynechané ani obskúrne televízne show moderované bývalým wrestlerom Lou Albanom, katastrofálna kvalita CDi hier, zavrhnuté a neúspešné rozšírenie 64DD či floppy disk pre Famicom. História sa nedá písať bez toho, aby sa ignorovala konkurencia, ku ktorej sa viaže spolupráca so Sony na konzole schopnej prehrávať CD, a neuveriteľná rivalita so Segou, ktorej Nintendo v Sydney pochovalo múzeum fenoménom Pokémonov. 

V How Nintendo Conquered America narazíte aj na rôzne mýty a legendy ako zákaz vydávania Dragon Quest počas pracovného dňa v Japonsku, aby nedošlo ku klesaniu produktivity v tamojších firmách, ale aj niekoľko kontrolných otázok typu: Vedeli ste, že Atari bol ponúknutý predaj Famicomu pod vlastnou značkou? 

Ryan sa v závere knihy venuje predpovedaniu budúcnosti, posledný pár stránok patrí k najlepším, nepapagájuje, ale analyzuje herný biznis, delí ho na epochy a snaží sa predpovedať budúcnosť a kooexistenciu klasických hier s hrami, ktoré si podmanili naše mamy. 

Kto vie, čo by sa stalo, keby Yamauchi najal lepších dizajnérov na prerábku automatov Radar Scope na Donkey Kong, keby legendárny Gunpei Yokoi nedal voľnú ruku nad vývojom svojej prvej hry vtedajšiemu Miyamotovi, ktorý mimochodom ventiloval pracovný stres gemblovaním.

How Nintendo Conquered America odpovedá na tieto aj ďalšie otázky, existujú však lepšie zmapované udalosti aj jednotlivé pasáže, ktotým sa venuje lepšie. Ryanova je zatiaľ poslednou, ak ste nič podobné nečítali, získate všeobený prehľad, ktorému bude niečo chýbať, aby bola kompletný. Možno tie obrázky spomenuté v začiatku, možno hlad po vyhľadávaní a možno viac detailov.