Elden Ring zaskočil hráčov, autorov aj svet nepripravený a na pár mesiacov doslova ovládol celú videohernú sféru. Pre štúdio aj pre vydavateľov bol prvý soulslike titul s otvoreným svetom veľkým riskom a aj samotný Bandai preto predpokladal v prvých mesiacoch predaje iba vo výške štyroch miliónov kópií. Dnes už vieme, že tieto obavy boli zbytočné, nakoľko má dnes hra na konte stovky ocenení, 25 miliónov predaných kópií, miliardy smrtí našich poctivo vystavaných postáv a kvadrilión hodín investovaných hráčmi nielen priamo v Lands Between, ale aj na YouTube, vo fórach a na internete všeobecne. Krátko po tom, čo sa From Software aspoň čiastočne spamätal z nečakaného úspechu, nasledovalo rozširovanie tímu, vydávanie opravných patchov, balansujúcich či Quality of Life updatov a rozširovanie kompetitívnej PvP stránky titulu.

Medzičasom sa v dôsledku ohlasov aj predajov začali šíriť fámy o blížiacom sa DLC a hráči boli, prirodzene, vo vytržení. Ticho prvých mesiacov nikoho neprekvapilo, avšak keď ani prvé výročie vydania neprinieslo žiadne oznámenia, naše dedikované mysle začali pochybovať. Našťastie nás však autori nenechali úplne na suchu a tri dni po oslavách sme dostali teaser v podobe obrázku a zároveň sme si o pár mesiacov mohli čakanie skrátiť aj fantastickým novým dielom z ich dlhoročnej Armored Core série. Štyri dni pred druhým výročím sa nám sebavedome gameplay trailerom oficiálne predstavila expanzia Elden Ring: Shadow of the Erdtree, na ktorú sú po pomerne dlhom vývojárskom cykle kladené extrémne očakávania aj nároky. Otázkou však zostáva, či sa v nej autorom podarilo zreplikovať mágiu pôvodnej hry. A odpoveďou je jednoznačné ÁNO!

Vitajte v ríši tieňov!

Miquella the Kind bol jedným z Empyreanov, teda bytostí predurčených stať sa bohmi. Po titule božstvu prisľúbeného druha (v modernej ľudskej reči manžela) túžiaci lord krvi Mohg ho však z jeho domova v Haligtree uniesol a svoj palác ozdobil kokónom, v ktorom mladý boh ašpirujúci na záchranu sveta dozrieval. Viem, absurdné, nepýtajte sa. Práve tento znesvätený zámotok lokalizovaný hlboko v podzemnej oblasti známej ako Mohgwyn Palace sa však stane našim vstupným portálom do expanzie odohrávajúcej sa v Realm of Shadows. Predpokladom pre vstup do rozšírenia je okrem nájdenia tejto lokácie aj porážka dvoch bossov, ktorými sú Starscourge Radahn a, prirodzene, teda aj Mohg, Lord of Blood. V jeho boss aréne sa po bitke objaví jedna z nasledovníkov Miquellu, Needle Knight Leda, ktorá sa tiež prostredníctvom dotyku ruky trčiacej z utkaného vajca vydáva nájsť svojho spasiteľa.

O jedno stlačenie interakčného tlačidla neskôr, nanešťastie, bez akejkoľvek vysvetľujúcej prestrihovej scény, som sa už objavil v nenápadnom jaskynnom výklenku, opustením ktorého sa predo mnou odhalil svet celej expanzie. Efektívnym odhalením pompéznej krajiny dokáže Ríša tieňov už v prvých sekundách zasiahnuť hráčke srdcia prezentáciou identickou s otvorením brány do Limgrave z originálnej hry. A veruže tu bude tých paralel medzi expanziou a základnou hrou požehnane. Teraz sa však vydajme spolu cez priesvitnú hrobovú pláň, preskúmať tento vzrušujúci zabudnutý svet, zahalený v tieni pompézneho Erdtree.

Obsahovo hutnejšíe, puntičkárskejšie a vertikálnejšie puzzle

Najvýraznejším aspektom expanzie, teda aspoň vizuálnym, je jednoznačne nový svet tieňov, v ktorom sa náš Tarnished ocitá. Je to krajina zdevastovaná vojnami minulých vekov, ktorú v mene Mariky dobil hrozivý pán ohňa Messmer the Impaler. My ako poškvrnený bojovník rozosievajúci milosť, ktorá tieto kraje už dávno opustila, tu rozhodne nie sme vítaní a xenofóbne prejavy zo strany obyvateľov sú preto bežné. Nič to však nezmení na fakte, že krajina, hoci tentokrát výrazne temnejšia nielen vizuálnou, ale aj ideologickou paletou, je jednoducho dychberúca.

V prvom rade je asi vhodné povedať, že sa v krajine nachádza až 5 nových máp a nie, rozsah rozhodne nie je iba vo veľkosti Limgrave... Okrem prvotiny v podobe priesvitnými hrobmi obsypaných plání pomenovaných Gravesite Plain objavíte aj temnejšiu a žltšiu verziu Altus Plateau, známu ako Scadu Altus. V oblasti Rauh Ruins zas uvidíte, ako sa From Soft vysporiadal so zeleňou obrastenými ruinami uprostred pralesa, žiarivými modrými a červenými kvetmi posiate polia vás zaskočia v spirituálnom kraji Southern Shore, no a poslednou lokáciou, do ktorej zavítate, sú hrozivo temné lesy Abyssal Woods, určené iba pre tie najhoršie nočné mory. Tieto lokácie však označujú iba miesta, kde sa nachádzajú mapy a biodiverzity je tu podstatne viac. Ostrými kameňmi vystavaná obrovská hora, rozsiahle jaskynné komplexy, jedovaté bariny a jazerá, obrovská gotická katedrála, vypálené dediny, gigantický mŕtvy drak,... Svet je v skratke minimálne taký rozmanitý ako základná hra, ak nie viac a to ešte aj v menšej škále. Navyše ak nasledujete iba príbehovú linku, z piatich rozsiahlych lokácií vynecháte minimálne dve.

Organizácia sveta je navyše fundamentálne prepletená nielen s dizajnom celej expanzie, ale aj hráčskym postupom po nej. Okrem toho, že sa tu nachádzajú v nemalom počte menšie pevnosti a bludiská zakončené adekvátnou výzvou v podobe nejakého unikátneho bossa, hlavným ťahačom aj centrom príbehového progresu sú tri nové gigantické Legacy Dungeony. Tie sú teda podobné napríklad hradu Stormvail, avšak podobne ako zvyšok hry, tentokrát sa ešte výraznejšie autori zamerali na vertikalitu. Výťahy, tajné chodby, skryté celé sekcie, skákanie medzi poschodiami, využívanie Ashes of War na doskočenie ďalej, ako by ste mali, toto všetko sú postupy a nástroje, ktoré pri navigácii týmito mega-štruktúrami využijete.

Práve spomínaná vertikalita bola pre mňa jedným z pomerne rozporuplných bodov tohto DLC. Presuny medzi jednotlivými lokáciami a objavovanie nižšie položených kusov sveta vyžadovali častokrát nájdenie jednej špecifickej nenápadnej jaskyne, po preskúmaní ktorej, poprípade zabití aj nejakého toho bossa, sa otvorila cesta ďalej. Okrem toho na mape nie je vertikálna rozmanitosť sveta takmer nijako odlíšená a prepínanie medzi podzemím a základnou nadmorskou výškou teraz nie je vôbec umožnené. Samotný terén a navigácia po ňom sa tak efektívne stáva separátnym bossom, ktorého rovnako potrebujete zdolať. Až keď sa môj pohľad na tento dizajn zmenil, začal sa mi systém viac páčiť. Ale osobne si aj tak myslím, že takéto výrazné rozšírenie vertikálneho priestoru zavádza oproti originálnej hre aj dávku menej intuitívnej navigácie a môže viesť k zvýšenej frustrácii z nemožnosti napríklad ľahko nájsť mapu a identifikovať tak presnejšie svoju polohu. V ďalšom titule by som tak prijal aspoň nejaké výraznejšie výškové rozdelenie na mape alebo možnosť prepínať medzi „poschodiami“ sveta.

Strastiplná cesta nasledovníkov Miquellu

Naša cesta do Realm of Shadow však nie je vyhliadkovou jazdou na koni, počas ktorej sa pokocháme lokálnymi pamätihodnosťami či tým gigantickým, závojmi svet zakrývajúcim čiernym stromom, z ktorého akoby vyteká zlato. My sa spolu so slušnou hŕstkou nových NPC postáv totižto pokúšame v tomto neobjavenom kraji lokalizovať Miquellu. A v tom nám pomôžu práve zlaté žiarivé kríže akoby preseknuté nedokončeným kruhom, ktoré nám tento mocný Empyrean ako cestičku z otrusiniek rozosial po celom svete. O nich však hneď po príchode, samozrejme, nevieme, ale budú obsahovať vždy jednu indíciu toho, akú časť zo seba tu tento boh zanechal a aj sa mierne natáčať smerom k ďalšiemu.

Nakoľko však po príchode do tieňového kraja absentuje tutoriál, akékoľvek vysvetlenie alebo aspoň náznak nášho cieľa, postup bol pre mňa identický s originálnou hrou. Vyvolal som už, našťastie, v mojom inventári prítomného Torrenta a vydal sa cestou vpred. Priznám sa, že som sa nechal trochu uniesť skúmaním okolia, avšak nakoľko som bol pomerne obmedzený vertikálnou náturou prostredia, vydal som sa radšej vychodenou cestičkou mieriacou k pevnosti Belurat, na ktorú sa ma vývojári pokúšali naviesť. Cestou k nej som sa nielen rozplýval nad fascinujúco unikátnym vizuálom a utekal pred všetkým, čo sa hýbalo, ale aj som natrafil na prvý z krížov Miquellu a aj na prvú NPC postavu menom Redmane Freyja. Objavovanie jej príbehu som si, nanešťastie, pokazil pri skúmaní jedného z dungeonov, kedy som ju omylom zbavil existencie...

Nasledovateľov Miquellu je okrem Freyje a Ledy v príbehu výrazne viac, no iba veľmi nerád by som vás pripravil o tie úžasné prvé stretnutia s nimi, kedy sa začnú ich individuálne príbehy pred vami postupne otvárať. Samozrejme, sú tu aj postavy hlásiace sa k iným ideálom, rozosiate voľne po svete, čakajúce na vaše objavenie.

Keď majstri tvoria soulslike paralelu

Už v úvode som spomenul fakt, že sa dá medzi expanziou a pôvodnou hrou vytvoriť nejedna paralela. Okrem toho, že príbehovo sledujeme v mnohých momentoch veľmi podobnú dejovú linku, podobnosti objavíme aj v organizácii sveta, progrese postavy aj akejsi filozofii tejto expanzie. Pre podrobnejší opis mechaník, funkcionalitu súbojov, štruktúru progresu a takej tej esencie celého Elden Ringu vás odkážem na moju dvojročnú recenziu pôvodnej hry Elden Ring, nakoľko jadro je vlastne stále identické. Väčšia zmena prichádza v predstavení takzvaného Shadow Realm Blessing, čo je nová sekcia objavujúca sa v menu Sites of Grace. Nakoľko k novému obsahu sa môžete dostať v podstate kedykoľvek, je potrebné hráčov nejako dostať na približne rovnakú úroveň, na čo slúžia práve dva nové zberateľské predmety.

Scadutree Blessing vylepšuje celkovo schopnosť vašej postavy dávať a odolávať poškodeniu a Reverted Spirit Ash Blessing zas zvyšuje silu vašich Spirit Ashes (čítajte Mimic Tear) a aj Torenta. Účinok týchto požehnaní sa prejaví iba v Shadow Realme a systém si viete predstaviť ako inšpirovaný progresom postavy v Sekiro. Žiadne ďalšie levelovanie zbraní alebo fľaštičiek pre dopĺňanie životov či many sa nedeje, ale nezúfajte, pretože nových nielen typov, ale aj samotných modelov zbraní je požehnane. Zábavným unikátom je štít obohatený o dva bodáky, určený pre duely, ľahké veľké meče, nové kuše, luky, kanón, čarovné palice, nákova na palici, a tak podobne. Každý si s novými Ashes of War prinášajúcimi nielen kreatívne nové útoky, ale aj potenciál pre odlišné prístupy v základnej hre, nájde svoje. Kruh uzatvorí, samozrejme, aj pestré rozšírenie o nové Spirit Ashes, ktoré som všetky ani len nestihol zozbierať, čo-to aspoň testovať...

Samozrejme, nedalo by sa hovoriť o soulsovke a poriadnej expanzii od From Softu, keby sme nespomenuli bossov. Tých hlavných nie je vôbec veľa a zrátali by ste ich takmer na prstoch jednej ruky a pri tých vedľajších si zas vývojári zobrali k srdcu komentáre z komunity a je ich teda menej, ale výrazne prepracovanejších a menej recyklovaných. Tvárou expanzie je jednoznačne Messmer, ktorého boss fight ma prinútil neraz premýšľať, koľko extravagantnosti je už priveľa a zároveň o koľko ťažšie to dokážu autori ešte spraviť. Nejestvuje jediný z hlavných bossov expanzie, ktorý by mi nedal zabrať a to aj napriek tomu, že do DLC som sa ponoril s poriadne vylevelovaným hrdinom. Všeobecne som mal pocit, že pre zjednotenie zážitku pre akýkoľvek level autori zvolili filozofiu: Všetko zabije kohokoľvek na dva údery! Shadow of the Erdtree je extrémne náročným zážitkom, ktorý by vás bez pomoci mimika dokázal prinútiť rozbiť nejeden ovládač.

Prvým poriadnym bossom je hrdo v traileroch prezentovaný Devine Beast Dancing Lion, ktorý bol inšpirovaný práve tancujúci drakmi, prítomnými v tradičnom čínskom folklóre. Táto obluda disponuje nielen rôznymi fázami, kedy preberie na seba elementárne vlastnosti, ako šľahanie bleskov, deathroot či rozpútanie arktickej zimy vyvolávajúcej frostbite efekt. Navyše je toto hovädo aj extrémne agilné, poskakuje po celej aréne ako splašené a ešte vás aj odfukuje silným vetrom. No skrátka táto hráča tyranizujúca ochutnávka hneď na začiatku hry prinesie poriadnu výzvu a je iba zlomkom toho, čo nájdete neskôr. Odmenou vám bude jeho štýlová hlava, ktorá ale, nanešťastie, znižuje účinnosť vašich Tear Flaskov. Okrem tancujúcich levov sa však rozšíri nepriateľská ruleta najmä o tieňových základných bojovníkov, gigantické škorpióny zmutované s pavúkmi, obrovských oheň chrliacich Furnace Golemov a Messmerovych vojakov, tanečnice so šabľami a kvantum, kvantum ďalších chladnokrvných vrahov, túžiacich po vašich runách.

Tieňová ríša bez (technickej) pozlátky

Expanzia so sebou prináša viacero Quality of Life zmien, vylepšení a aj mnoho nového obsahu, ktorý sa už poučil z nedostatkov plnej hry a adresuje tak veľa mojich osobných drobných kandidátov na zlepšenie. Celkovo v hre je badateľná snaha o zníženie repetitívnosti a pridanie unikátneho obsahu. To sa prejaví napríklad už len v drobnosti, akou je väčšia variácia ambientnej hudby, ktorej krásne tóny ma na Gravesite Plane doslova zaskočili. Okrem toho každá nová jaskyňa či bludisko pôsobia teraz výrazne unikátnejšie a zakončenie bossom už nie je pravidlom. Niekedy vás čaká iba pekná zbraň, niekedy boss a inokedy zase nádherne poprepájaná spleť skratiek vedúca na začiatok bludiska alebo do inej časti sveta. A nájdete bossa v dungeone, je viac nepravdepodobné, že by ste ho uvideli aj niekde inde. No a celý svet zároveň pôsobí tak trochu živšie, plnšie, paradoxne aj väčšie a zároveň rozmanitejšie na obsah. Ak ste však mali radi Elden Ring už v základe, tu ho dostanete iba viac.

Teraz však k tej slabšej stránke, ktorou je práve technický stav a niekoľko nedostatkov, ktoré autori jednoducho asi prehliadli. V prvom rade Elden Ring: Shadow of the Erdtree je gigantickou expanziou pävodnej hry a na disku vám napriek tomu zaberie iba 16GB. Prechod medzi Real of Shadow a základným Lands Between zaberie iba krátke načítavanie, ale aj tak vás trochu zamrzí, že sa svety nenachádzajú v rovnakej lokácii, napriek tomu, že príbeh implikuje existenciu tohto miesta iba pod akousi tieňovou prikrývkou zlatého stromu. Okrem toho mi osobne chýba prestrihová scéna k prvému vstupu do DLC, ale tých sa v expanzii nachádza z nejakého dôvodu všeobecne absolútne minimum. Keď už som spomínal načítavanie, tak pri ňom sa nerozšírili načítavacie obrazovky o zábery aj z tieňovej krajiny, a tak stále pri presune vidieť iba obrázky zo základnej hry.

Medzi tie badateľnejšie a nepríjemnejšie problémy však patria najmä výrazné dočítavania textúr, akými je napríklad tráva či hroby hneď v prvej lokácii. Tieto zároveň majú pri jazde na koni tendenciu rovno za hráčom miznúť alebo sa úplne stratiť pri výhľade z trochu väčšej diaľky. Iritujúcimi faktormi aj sú agresívne zmeny nielen intenzity, ale aj komplexného filtra nasvietenia, ako sa hre zachce, či absencia rozlišovania nových zozbieraných predmetov na DLC obsah a obsah základnej hry. Technickému stavu nepomáha ani fakt, že som narazil na častejšie prepady snímkovania ako v pôvodnej hre, dostal sa v Legacy Dungeonoch do otvorov alebo rohov, z ktorých som nevedel odísť, náhodne som sa zasekol vo vzduchu a zomrel alebo som dokonca narazil aj na jeden kompletne rozbitý boss fight, ktorý nielenže extrémne lagoval hru, ale aj v istých momentoch úplne vypínal AI môjho mimika aj bossa. Môj ovládač nereagoval, boss sa zasekával v nekonečnej animácii behania do steny alebo dokonca ani nereagoval na útoky. Tento prípad bol však iba jeden a ojedinelý a celkový dojem tak výrazne nepoškvrnil.