Hrám enormné množstvo hier. Ak zoberiem aj všetky demá, bety, alphy, prototypy a neviem čo všetko ročne z výstav, konferencií a podobne, presiahne to cez dve stovky za jeden rok. A to je jednoducho príliš, zvlášť keď si zoberiete počet dní v roku. Pri takom množstvo hier vám väčšina jednoducho vyfučí z hlavy, ale zároveň si začnete na hrách všímať trochu iné veci. Všimnete si napríklad to, že niektoré hry už nepôsobia akosi organicky. Nepôsobia tak, že si partia ľudí sadla a chceli spoločne vytvoriť niečo zábavné. Skôr to vyzerá tak, že si najskôr spravili analýzu nejakého segmentu trhu, spravili zoznam a potom z neho odškrtli to, čo zdanlivo splnili. Pôsobí tak veľká časť AAA produkcie, ale smutné je, keď narazíte na takú indie hru.

Mám rád retro hry, ktoré sa nepotrebujú predháňať v počte polygónov, ale stavajú na rokmi overenej hrateľnosti. Ideálne, ak si k nim posadíte aj polovičku a pekne vo dvojici sa spoločne pretlčiete stovkami nepriateľov. Občas je to aj lepšie ako si spolu večer pozrieť nejaký film. Najlepšie je to vtedy, ak hra vychádza z nejakej obľúbenej značky. G.I. Joe: Wrath of Cobra tak papierovo spĺňa všetky predpoklady na to, aby ma bavila a mal som ju rád. Ale nechala ma úplne chladným. Necítim z nej nadšenie tímu, ale vypočítavosť.

Pritom naozaj ak si zoberiete ten imaginárny zoznam a prejdete si všetky odfajknuté prvky na ňom, tak by mala byť hra na úrovni Double Dragon, TMNT a podobných hier. Ale nie je. Pri každom aspekte máte dojem, že to tu je len preto, aby to tu bolo, nie preto, že to tak niekto naozaj chcel sám od seba. Pôsobí to teda samoúčelne. Už len intro v prípade tejto hry. Wrath of Cobra sa chce strašne zviesť na vlne nostalgie 80. rokov a teda prináša aj animované intro v štýle pôvodného animovaného seriálu z polovice 80. rokov. Samo o sebe možno nevyzerá zle, ale chýba mu duša. Ak chce kopírovať, robí to zle. Ak nechce, neponúka zase nič vlastné. Prečo to tu vlastne je? Len preto, aby to tu bolo?

Príbeh tu nemá zmysel nejako detailnejšie hodnotiť. Nie je dobrý, nie je ani zlý. Je to klasický G.I. Joe príbeh, takže ak ste videli takmer hociktorú epizódu seriálu, videli ste filmy, prípadne ste hrali niektoré predchádzajúce hry, tak ho poznáte, akurát v trochu inej verzii. Ale v zásade je to naozaj stále dookola to isté. Teroristická organizácia Cobra ohrozuje svet a jedine G.I. Joe tomu dokážu zabrániť. V tomto prípade Cobra Commander vytvára svoje klony a chce ovládnuť svet. Navyše si k tomu celému prizval celý zástup nohsledov (Destro, Serpentor, Baroness...). Takže si vyberiete svoje postavy a idete to všetko rozkopať.

Na výber máte štyri známe postavy, ale keď hru prejdete a nazbierate poriadnu kopu bodov, môžete si odomknúť aj ďalšie dve spolu s ďalšími režimami a nejakými ďalšími bonusmi. V základe sú tu ale Duke, Scarlett, Roadblock a Snake Eyes, takže dobre známa zostava snáď každému, kto aspoň letmo prešiel okolo značky G.I. Joe. Môžete si ešte odomknúť Ripcorda a Gung-Ha. Každá postava je trochu iná, to znamená, že má iné základné vlastnosti a aj iný bojový štýl. Takže si môžete vybrať postavu, ktorá najviac sadne vášmu štýlu, ale zároveň sa v lokálnej kooperácii vhodne doplniť so spoluhráčmi. Hru môžete lokálne hrať vo štvorici.

Wrath of Cobra, ak ste si to doteraz náhodou nedomysleli, je klasická side-scrolling beat 'em up, aké boli kedysi typické pre automaty a 8-bitové konzoly. V tomto ohľade tak veľmi nemá čím prekvapiť. S vašimi postavičkami tak putujete naprieč levelmi smerom vpred, tlčiete obrovské haldy nepriateľov a na konci vás čaká vždy nejaký známy boss, ktorého musíte zničiť, aby ste postúpili ďalej. Limituje vás počet životov, takže nesmiete postupovať úplne bezhlavo, inak vás čaká reštart. Nie je to ani veľmi dlhá hra, levely sú tak do 10 minút a je ich tu 12. Aj so všetkými animovanými cutscénami to máte za sebou za menej ako 3 hodiny.

Postavy majú základný a aj sekundárny útok. Nie je to nutne silnejší útok, ale sekundárny. Roadblock sa napríklad hodí o zem, čo je silnejšie, ale zase Snake Eyes má výpad katanou smerom vpred, takže dokáže zaútočiť z väčšej vzdialenosti. Okrem toho má každá postava ešte špeciálnu schopnosť, ktorú môžete aktivovať, keď máte dostatok energie, ktorú zase zbierate rozdávaním úderov. Niektoré sú ničivé, iné skôr podporné, takže je opäť vhodné sa dopĺňať. No a nesmiete zabúdať ani na skoky alebo obranu a celé to nejako skombinovať.

Taktiež sa po leveloch váľajú power-upy s doplnením života a občas po rozbití krabíc narazíte aj na nejaké zbrane, ktoré môžete zobrať a dočasne využiť. Je to zväčša len na pár výstrelov, ale dokáže vám to v niektorých náročných situáciách pomôcť, hlavne ak do rúk dostanete napríklad granátomet. Hra na vás postupne hádže čoraz pestrejšiu paletu nepriateľov, ktorí taktiež získavajú nové schopnosti, takže niektorým musíte preraziť obranu, do iných zas treba tĺcť tak dlho, až to už ani zábavné nie je. Bossovia síce sú typickí schopnosťami, ktoré poznáte pri daných postavách, ale v zásade je to zas len o tom, aby ste veľmi dlho tĺkli nepriateľa a striedali útoky so špeciálnymi schopnosťami.

Pestré postavy, pestrí nepriatelia, pestré levely, ale hra je nakoniec až prekvapivo nudná. Ako je to možné? To je vec, ktorá sa dá ťažko nejako jednoducho opísať. V zásade sa to ale dá zjednodušiť tak, že je hra strašne fádna a nudná. Nie je tu jediná vec, ktorú by hra robila aspoň trochu lepšie ako väčšina konkurencie. Budete v polovici a zistíte, že sa do toho musíte nútiť. Teda v mojom prípade. V tom vašom sa už neprinútite k tomu, aby ste hru vôbec zapli. Celé je to len predvídateľné, schematické, bez jediného skutočného prekvapenia alebo nejakého naozaj svetlého bodu. Je to len rutina, ktorú opakujete dookola, kým sa pred vami nezopakujú záverečné titulky.

Ani sa nezdá, že by hrateľnosť mala byť nejako dobre odladená. Je len štandardná. Opäť sa vrátim k tomu imaginárnemu zoznamu z úvodu. Autori si v ňom všetko odškrtli, aby to pôsobilo ako retro beat 'em up, ale už ich nezaujímalo to, či je hra aj naozaj zábavná. Len papierovo splnila všetko, čo by mala mať. Ale nemá nič navyše, čo by ju odlíšilo, čo by vás chytilo. Tri večery sme hru hrali vo dvojici. Prvý bol ešte fajn, druhý sme sa už cítili, ako keď ráno musíte ísť do práce, ale fakt sa vám nechce. To nie je pocit, ktorý by hry mali vyvolávať. Ten tretí bol už len o prejdení hry a odomknutí tých bonusov.

Graficky je to pekné, ale zase na druhej strane treba dodať, že svet je plný talentovaných výtvarníkov, ktorí vedia tento klasický 16-bit štýl robiť fakt dobre, takže dnes je skôr ťažké ho pokaziť. Ale opäť mi tam chýba niečo, čo by hre dalo vlastnú identitu a odlíšilo ju od toho obrovského zástupu v rámci žánrovej konkurencie. Ale teda vyzerá to fajn a dobre to pracuje s predlohou, takže to vyzerá ako G.I. Joe. Zvuk je nevýrazný, pri hraní to celé nejako funguje, ale nedá sa povedať, že by vám čo i len jediná melódia utkvela v hlave.

Takéto hry fakt nemám rád, čím som starší. Zlé hry sú síce zlé, ale aspoň nejako vás obohatia, vyvolajú nejakú emóciu, aj keď negatívnu. G.I. Joe: Wrath of Cobra je ukážka hry, ktorá vo vás nevyvolá nič – pozitívne a ani negatívne, proste nič. Až by som povedal, že to je zbytočná hra. Nie je to zlá hra, nie je to dobrá hra, je to len nezáživný šedý priemer, na ktorý zabudnete 5 minút po dohraní, ak sa k tomu vôbec prinútite. Hra bez duše, bez nápadov, bez emócie.