Ukryté hlboko v lesoch, posiate barinami, na úpätí hrozivých hôr, leží drobné, kedysi industriálne prosperujúce, no dnes povodňami a hurikánmi zdevastované mestečko Prospero, ktoré ukrýva tajomstvo. Svet navôkol, hoci sa môže zdať pragmatickým, je však pretkaný mágiou, zhmotňujúcou neobyčajné plátno, známe ako Grand Tapestry. Z neho sa naprieč týmto južanským rajom tiahnu vlákna reality, ktoré reagujú na životy bežných ľudí. Avšak neskrotná príroda, ľudská nenávisť, radová diskriminácia a generačné traumy vyvolávajú trápenia, ktoré zamotávajú vlákna do uzlov, rán a veľkých spletí chaosu, čo formuje hrozivú Stigmu. Už pradávno sa však naučili zrakom obdarení tkáči s vláknami pomocou silnej mágie skrytej v mocných šijacích nástrojoch pracovať a utkať tak ozdravenú realitu, zbavená uzlov a stigmy. Dnes však už poslední tkáči dávno zmizli a tŕňovité pazúry stigmy tak v prosperských obyvateľoch prekvitajú. Na scénu však prichádza po stratenej matke pátrajúca Hazel, nový mocný Weaver.

Povodňová tragédia zrodila hrdinku!

Hazel žije po nečakanej strate otca v skorom veku so svojou matkou Lacey v blízkosti prosperskej rieky celý svoj život. Ich puto je v dôsledku tejto tragédie silné a spolu sa predierajú náročným životom, ktorý je výzvou nielen pre nich, ale aj všetkých obyvateľov tohto zdanlivo vykoristeného zapadákova. Časté záplavy a hurikány pripravili už všetkých na to najhoršie, no v túto špecifickú noc bola príroda ešte o kus neskrotnejšia. Hazel tak po návrate z obchôdzky po susedstve poručenej jej matkou pozoruje zo sedadla v prvej rade hrôzu zborenia jej rodného domu priamo do divokej rieky, aj s jej matkou stále vnútri. Napriek odhodlaniu a intenzívnej snahe bežať za domom pozdĺž brehu však nedokáže s týmto nekonvenčným plavidlom udržovať krok. Hazel v chaose bravúrne choreograficky zvládnutej akčnej sekvencie stráca vedomie a jej bydlisko spolu s matkou pohlcuje rozbúrené vodné teleso.

Nevedomosť o lokácii jej mamy vyvolá žiaľ, beznádej a jej zúfalstvo ju dovedie až do domu jej starej mamy Bunny Flood. Tá jej obavy zmätie zo stola zamknutím protagonistky v jej sídle, čo prebudí v Hazel záchvevy mágie na čo po započutí hlasov a spozorovaní podivných vlákien nájde pri prieskume vily zvláštne očarujúce háky. Tie sa stanú jej prvým krôčikom do sveta tkáčskej mágie a ďalej primárnym nástrojom interagujúcim s vláknami veľkej tapisérie. Jej vlastné vlákno ju zavedie po úteku od babky až do čarovnej jaskyne skrývajúcej kolovrátok s unikátnou praslicou. S tou zase nazrie do sveta duchov z minulosti, akým bola aj posledná mocná tkáčka Mahalia. Tu sa však jej arzenál neprestane rásť, lebo krátko na to nájde dve vretená, ktoré jej pomôžu aj nejakú tú mágiu ovládať a tak sa odhodlaná, po zuby ozbrojená, vydáva na záchrannú misiu naprieč podivne mýtmi prekrútenú realitu.

Autormi v očakávaní pudu sebazáchovy vhodený do divokej rieky...

Ak máte pocit, že som toho na vás v posledných troch odstavcoch vysypal priveľa, tak nejako podobne začína aj hra. Potopa, stratená mama, svet pretkaný čarovnými vláknami, háky a nejaké ďalšie šijacie potreby pracujúce s mágiou a pre južnú Ameriku typické mýty ožívajú. Je toho veľa na pochopenie a to nielen zo strany príbehu, zasadenia či ideológií, ale aj po tej mechanickej. Preto je asi najlepšie začať hovoriť o štruktúre hry a čo to vlastne South of Midnight je! Akčná adventúra s pohľadom z tretej osoby, ktorá si berie nielen inšpiráciu, ale priam dýcha duchom folklóru amerického juhu, vďaka čomu je jej svet magického realizmu nielen vzhľadom na konkurenciu dychberúco unikátny. Už po prvom odhalení titulu v roku 2023  mi v hlave prebehli filmy ako Big Fish, The Princess and the Frog, Forest Gump, 12 Years a Slave, Green Book, Django Unchained a jednoducho ten všadeprítomný duch „New Orleans”, ktorého budete cítiť nielen zo zasadenia a dialógov, ale aj z bravúrnej hudby, no o tej neskôr.

Hra je dielom z kancelárií kanadských autorov Compulsion Games, ktorých predchádzajúce počiny ako Contrast či We Happy Few už dávno ukázali, aké koncepty a dizajny od nich môžeme očakávať. South of Midnight nie je preto žiadnou výnimkou pre ich unikátne prezentácie a tak je celá hra okrem netuctového zasadenia a tuhého prízvuku napríklad aj animovaná štýlom stop-motion na UE5. Na začiatku hry po zapnutí dostanete navyše aj z reálnych bábok poskladaný krátky filmík, ktorý vás veľmi intenzívne vtiahne do tohto sekaného sveta. Aj keď sa stop-motion neprejavuje v hre uniformne, teda napríklad beh a súboje pôsobia výrazne plynulejšie oproti idle animáciám alebo environmentálnym pohybom, celé to dokopy vyzerá veľmi pekne. A ak by niekomu náhodou spôsobovali takéto animácie nevoľno alebo ich nepreferuje, priamo v hre sa dajú aj vypnúť, no v prestrihových scénach máte smolu.

Na plátnach štrnástich kapitol sa vydáte s Hazel skúmať skutočne rozprávkové zákutia rozmanitej krajiny počas jedného celého dňa dobrodružstiev. Navyše myšlienku rozprávky podporuje aj animácia predčítaná z knihy, sprevádzajúca každú novú kapitolu. Hazel sa postará o úvod tých neskorších, no tie prvé vám veľmi prívetivým hlasom predčíta veľká ryba!

Sumec, najlepší priateľ tkáčov

Vo všetkých zverejnených materiáloch aj v našom preview dominantne popri Hazel figurovala jedna ďalšia postava, teda skôr jeden živočích. Je ním obrovský rozprávajúci sumec, ktorého zamatový hlas a pestrofarebné šupiny slúžia ako sprievodca neobjaveným svetom pre našu protagonistku. Hoc si za tohto krásavca priamo nezahráme, jeho veľmi sympatická povaha vám prirastie v priebehu tých +/- 15 hodín hrania k srdcu. Sumec vždy počas  prestrihovej scény prepraví Hazel do novej lokácie a na jej konci ju takmer vždy zase aj vyzdvihne, aby sa spoločne preplavili ďalej. On jej občas odhalí miesto, kde by mohla nájsť ďalšiu stopu svojej mamy a ona zase preňho občas zabije gigantického aligátora. Klasika. No osobne som bol počas potuliek aj trochu sklamaný z absencie postavy menom Shakin‘ Bones, ktorý jednoznačne ovládol prvý trailer na hru, no vo finálnom produkte sa ukázal iba raz a aj to iba pre jednu krátku scénu.

Vo svete však stretnete aj viac postáv, no častokrát skutočne nejde o viac ako iba o stretnutie. Okrem Hazel, Bunny, sumca a matky sa vlastne žiadna z nich neobjavuje na viac ako jednu-dve scény a ich vedľajšie príbehy tak pôsobia skôr ako neskorší doplnok či osekaný koncept. To samozrejme hovorím o postavách živých, lebo echá alebo inak povedané duchovia z minulosti, tých uvidíte hneď niekoľko a roztrúsený sú naprieč celou hrou. A ich prítomnosť aj vystupovanie v deji je výrazne signifikantnejšie ako napríklad taká suseda, pobláznený starec či country ikona Jolene.

Kapitoly hrateľnosťou zdanlivo jednotvárne, no vizuálne berúce dych

Herná slučka sa môže zdať miestami až prehnane jednotvárna, nakoľko je vlastne náplň každej kapitoly takmer identická. Sumec vysadí Hazel, tá začne skúmať danú lokáciu, narazí v nej na traumatické uzly, ktoré musí rozviazať porazením viacerých nepriateľov a na konci kapitoly sa koliesko skúmania, platformavania a súbojov zakončí buď súbojom s bossom alebo vyliečením nejakej veľkej zóny stigmy a to práve prostredníctvom špeciálneho vzoru (vyšívacieho), ktorý rozväzovaním uzlov postupne skladáte. Poďme sa však na to pozrieť podrobnejšie.

Lokácie sú pomerne uzavreto lineárne, no vždy obsahujú niekoľko drobných odbočiek z hlavnej cesty, ktoré sa vždy pekne organicky vrátia zoskokom či výskokom takmer na to isté miesto, kde sa cesta rozdelila. Tieto vedľajšie cestičky sú zaplnené nielen papierikmi na čítanie, bonusovými súbojmi, vylepšeniami zdravia a skúsenostnými bodmi určenými pre odomykanie nových schopností, ale najmä fantastickým environmentálnym rozprávaním príbehu, ktorý dáva svetu extrémne živú a uveriteľnú podobu. Už len hlavné dejové linky sa dotýkajú ak nie priam komentujú ťažké sociálne, spoločenské a morálne otázky, ktoré práve spomínanú stigmu vyvolávajú. Ťažké témy ako rasizmus, antisemitizmus, smrť, samovražda či vražda, obeta seba pre iného, diskriminácia, náboženstvo, posmrtný život a hlavne rodinný život, to všetko je vyšité na plátnach s hĺbkou pohrávajúcich sa kapitol. Napríklad už aj len samotné názvy zbraní Hazel majú hlbšie významy a hovoria o ženskej línii, odkaze minulých generácií, generačných traumách a podobne.

Keď sa však vydáte po tej línii hlavnej, čo presne vás čaká? No väčšinu času má každá kapitola jasne definovanú nejakú tému – závislosť, pažravosť, nenávisť, strata; no a na základe toho sa odvíja aj dej v nej. Úseky príbehu sú vždy skryté za stigmou obrastenými sekciami mapy, ktoré vás vždy po odhalení resp. vyliečení nejakej z nich prenesú do akéhosi snového sveta, kde máte možnosť vidieť udalosť z minulosti v priamom prenose na tej lokácii. Napríklad smrť mamy jedného z charakterov alebo iné uzly v ich vláknach spôsobujúce životné udalosti. Je to veľmi pekne metaforické a ak máte čo i len trochu cit pre takýto decentný štýl asociácie, South of Midnight vaše pozorovania odmení. Väčšinu času tak nasledujete jedného konkrétneho ducha a ich životný príbeh, ktorý danú lokáciu obrástol tŕňovou stigmou alebo skúmate bližšie bossa, ktorý vás na konci kapitoly čaká.

Level dizajn je perfektný v každej z kapitol no čím idete ďalej, tým silnejšie previazanie sveta cítiť a rovnako sa stávajú aj lokácie zaujímavejšími. Hej potopené mesto je síce super, ale na tajné laboratórium uprostred jaskyne to teda nemá. Všeobecne hra je zábavnejšou čím viac hodín v nej strávite a príbeh budete s novou kapitolou vždy iba viac hltať. Osobne som bol veľmi rád za nie tak úplne mechanické, ale skôr ozvláštnenia hrateľnosti, ktoré sa v posledných kapitolách ukázali. Mať celú kapitolu zameranú iba na platformovanie a lietanie vo vzdušných tuneloch či hranie schovávačky bolo veľmi zábavné a odľahčujúce, napriek neustálej potrebe hnať sa za mamou.

Stratená mama však nič nezmení na fakte, že obdivovanie okolitých krás juhu USA ma prinútilo občas pozastaviť sa nad tým, ako dobre hra vlastne vyzerá. Na 4K monitore v plných detailoch by som sa mohol kochať čarokrásnymi prírodnými scenériami, ale aj komornými interiérmi preplnenými množstvom zmysluplných detailov celý deň. Vizuál je vlastne pomerne intenzívne štylizovaný, postavy aj prostredia pôsobia plasticky a skoro až vymodelovane z hliny a nejedná sa teda o hyperrealistický dizajn, ale vďaka fantastickému nasvieteniu a kvalite modelov to vyzerá super! A k tomu pridajte variáciu prostredí ako bariny, úpätia hôr, divoké rieky, ostré útesy, opustená industriálna píla, mestečko duchov, stroskotaná výletná loď alebo dokonca les akoby vytrhnutý zo sveta filmového Avatara. A ešte ešte ešte navyše, je všetko toto obsiahnuté v prehľadnej veľmi detailnej, občas ťažko ovládateľnej encyklopédii priamo v hre. Zoznam lokácií, postáv, mýtických oblúd, nepriateľov, vzorov, kúziel a tak ďalej...

Čas rozviazať nejaké tie uzly s hákmi, mágiou, rytmom a...fľašou?

Áno, čítate správne. Jedným z vytŕčajúcich unikátne bizarných predmetov na chrbte Hazel je aj modrá sklenená fľaša, do ktorej zatvárate všetky vlákna s traumatickými spomienkami aby ste následne vedeli rozviazať finálne chaotické klbko stigmy. Veľmi originálne a napriek tomu stále uveriteľne v rovine tohto magickým realizmom pulzujúceho sveta pôsobiace mechaniky sú niečo, v čom hra exceluje. Na to aby ste rozviazali uzly, potrebujete pobiť takzvané Haints monštrá. Súboje sa vždy realizujú v uzavretej arén, kde sa po vkročení objaví postupne 5-10 nepriateľov, po eliminácii ktorých dostanete možnosť rozviazať uzol, ku ktorému sa viažu a tak uzdraviť tento jeden konkrétny úsek mapy. V celku priamočiare.

Súboje sú založené na správnom načasovaní útokov v kombinácii s úskokmi a k tomu máte aj arzenál magických schopností, ktoré si časom môžete aj vylepšovať a spraviť tak kombá efektívnejšími. Nie je to úplne bezhlavá sekačka, nejaká tá stratégia je podstatná, keďže útoky nepriateľov vám dokážu vyčerpať zdravie celkom rýchlo. Haints rozdeľujeme na niekoľko kategórií, sú tu z diaľky ostreľujúce chobotnice, veľká masa agresívnej hmoty s nepríjemnými AOE útokmi, trol s jednou prerastenou rukou, rohatý levitujúci diabol a niekoľkoruký bastard, ktorý štítom ochraňuje ďalšie obludy. Každý z nich disponuje základnými útokmi, ktoré doplní aj jeden špeciálny ničivejší, ktorému sa isto treba vyhnúť. Hazel ich potom doseká hákmi a keď sa premenia iba na uzol, tak ich rozviaže za čo získa kúsok zdravia naspäť.

Okrem hákov však využije aj magické vretená, s ktorými môže buď pritiahnuť nepriateľa k sebe, odhodiť ho alebo na chvíľu priviazať na mieste. Všetky tieto schopnosti fungujú aj voľne vo svete a využívajú sa na nejaké tie platformovacie sekcie, kedy napríklad Hazel privolá nejaký echo objekt naspäť do reality alebo zase nejakú krabicu dakde posunie či potiahne. Avšak pomerne samostatnou kapitolou je aj posledná zo schopností, ktorou je personifikácia Hazelinho detského plyšáka menom Cruton. Ten je pomerne malý a môže sa tak dostať do tesných miest, či podzemných skrýš kadejakej zveri, ktorá si tu žije vlastný život a takéto scény mi náramne pripomínali dielo Fantastic Mr. Fox. Okrem takéhoto ovládania ho môžete v súbojoch aj hodiť po nepriateľoch, v dôsledku čoho krátkodobo preberie nad nimi kontrolu a vy tak máte drobnú asistenciu. V aréne sa vždy navyše nachádza aj jedna zdravie dopĺňajúca zelená guľa, ktorú môžete vždy využiť iba raz za daný súboj.

Súbojový systém je responzívny a zábavný, no vyžaduje prax. Nakoľko nie sú všetky útoky práve najlepšej telegrafované alebo sa v množstve particle efektov ľahko stratia, dostával som cez hubu ešte aj na konci hry. Avšak čím som mal lepší cvik, tým som sa v súbojoch viac bavil a pripomínali mi svojou implementáciou napríklad nedávno vydaný Flintlock: The Siege of Dawn (a to hneď vo viacerých smeroch). Najmenej zaujímavou časťou súbojov pre mňa bol dizajn nepriateľov, ich slabá variácia a aj pomerne jednotvárne útoky. Tu však potešia najmä osvieženia v podobe bossov, ktoré prinášajú vždy čosi mechanicky unikátne. Obrovský strom, ktorý je viac puzzle ako boss, gigantický krokodíl či desivými očami obdarený vták. Samozrejme ku každému bossovi sa viaže nielen poriadne tragický príbeh ale rovnako aj veľmi unikátna hudba.

Meno Olivier Deriviere určite upútalo každého fanúšika série Greedfall či Plague Tale, no zložil aj dnes soundtracky pre Remember Me, Technomancer, Get Even alebo Vampyr. A aj keď je jeho doterajšia práca vynikajúca, tu sa jednoznačne prekonal. South of Midnight je Jazz, Blues, R&B , Country a znie jednoducho tak ikonicky ako už spomínaný New Orleans. Hudba však nekončí iba pri inštrumentálnych skladbách, totižto väčšina bossov aj dôležitých príbehových momentov má aj vlastné originálne naspievané songy, ktoré tematicky aj slovami vždy korešpondujú s tým, čo sa práve deje a funguje to fantasticky. Každý z nich je unikátny a predstavuje úplne nový podmaz, pri akom danú situáciu prežívate. Hudba z hry je navyše už teraz dostupná na streamovacích platformách, takže hor sa do počúvania už teraz ikonických skladieb!