Splatoon je najúspešnejšia nová značka Nintenda v posledných rokoch a relatívne rýchlo po sebe sme sa dočkali dvoch častí. Tá prvá prišla ku koncu éry Wii U a druhá hneď na začiatku Switchu. Splatoon 2 je tak na trhu už rok a hre sa stále náramne darí, a to ako v predajoch, tak aj s hráčmi, o ktorých stále nie je núdza a dôvodom je pravdepodobne aj to, že sa Nintendo o hru ukážkovo stará. Už od vydania tu máme pravidelné updaty, ktoré priniesli nové mapy, režimy a aj zbrane – to všetko úplne zadarmo. Updaty mali pôvodne skončiť tento rok v lete, no budú pokračovať až do konca roka. Aj tak sa ale v Nintende rozhodli priniesť expanziu a keďže všetok obsah do multiplayeru bol zatiaľ zadarmo, expanzia sa možno trošku netradične sústredí na singleplayer.

Sólo režim v základnej hre bol, zaujal a zabavil, no bolo jasné, že to nie je hlavná náplň hry. So Splatoon 2: Octo Expansion sa to autori snažili zmeniť a priniesli rozšírenie, ktoré sa nesie skôr v experimentálnom duchu a ponúka rozdielny herný zážitok a nakoniec aj niekoľko drobností, ktoré budete môcť využiť v multiplayeri. No nie sú také zásadné, aby ich absencia prekážala niekomu, kto išiel len do základnej hry s free updatmi. Inými slovami - expanzia vám lepšie zbrane alebo vybavenie do hry neprinesie, prinajlepšom len rozšíri variabilitu oproti základnej hre.

Niektoré zmeny sú badateľné ihneď, na iné musíte ísť viac do hĺbky. Najskôr si všimnete zmenu hlavnej postavy oproti základnej hre. V jej príbehu a aj multiplayeri hráte za antropomorfné kalamáre, pričom „chobotničiaci" sú vykreslení ako tí zlí. Tu sa karta obracia a hlavným hrdinom je Octoling, teda práve „chobotničiak" s ľudskou podobou. Sami si vyberiete vzhľad a pohlavie a ponárate sa hlboko do úplne nového príbehu, ktorý však z neznámeho dôvodu nájdete zastrčený v rohu námestia, ktoré predstavuje hlavné menu hry. Stretol som sa s názormi, že je to hlúpe rozhodnutie, keďže nový obsah nájdete úplne odstrčený a nie každý hráč vie, kde sa nachádza. Súhlasím s tým.

Keď sa tam ale dostanete, idete naozaj hlboko. Doslova. Nová postava stratila pamäť a ocitá sa na neznámom mieste, ktoré je poriadne vzdialené od známeho sveta a až časom zisťujete, že ste v dávno zabudnutom podzemí, odkiaľ však pravdepodobne neexistuje cesta naspäť hore. Našťastie tu nie ste sami, je tu s vami kapitán Cuttlefish a časom sa objavia aj ďalšie postavičky, pričom Pearl a Marina nesmú chýbať. Rovnako zisťujete, že tu premávajú linky metra, ktoré vás vozia na rôzne stanice, kde vás čakajú výzvy, ktoré vám možno predsa len pomôžu opäť sa dostať na povrch.

Zasadenie expanzie sa mi osobne páči hneď z niekoľkých dôvodov. Jednak je to samotná hĺbka, ktorá autorom umožnila pohrať sa s novými postavami. Súprava metra je plná podivných antropomorfných variácií na rôzne morské živočíchy, ktoré vidíte v dokumentárnych filmoch o živote vo veľkých hĺbkach. Krásne to sedí k hre a prispieva do jej univerza. Taktiež to prináša niečo nové do príbehu, k čomu sa dostanem neskôr. A možno je to len moja nadinterpretácia, ale veľmi sa mi páči myšlienka, že sa s novou postavou ocitáte vlastne v akomsi očistci, z ktorého sa dostanete len vďaka svojej šikovnosti a inteligencii.

V Octo Expansion na vás čaká celkovo 10 liniek metra, ktoré sa líšia počtom staníc, no každá stanica predstavuje nový level. A tých singleplayerových levelov je tu celkovo až 80, čo je naozaj parádne číslo a množstvo obsahu, s ktorým si vystačíte na pekných pár hodín. Niektoré sú kratšie a jednoduchšie, iné zas dlhšie a zložitejšie. Novú linku si otvoríte tak, že dorazíte na križovatku už známej s čerstvo objavenou. Sami si tak určujete cestu, ktorou hru prejdete. Ak sa niekde zaseknete, jednoducho pôjdete inam. Buď úplne inam, alebo sa na miesto pokúsite dostať okľukou cez inú trasu, ktorá pre vás predstavuje ďalšie levely.

Týchto 80 levelov nepredstavuje celý obsah hry, ale je tu toho ešte viac, ak by sa vám málilo. Je to len ten základ, ktorým sa navyše nemusíte pretĺcť celým. Aby ste postúpili ďalej, potrebujete získať 4 predmety, ktoré sa skrývajú na niektorých miestach ešte neznámych liniek. Musíte si sprístupniť cestu až k nim, zobrať ich a keď ich máte všetky, môžete ísť ďalej. Pokojne tak môžete ísť ďalej po všetkých 80 leveloch alebo aj po polovici. Naozaj je fajn, že v tomto ohľade nechali autori hráčom slušnú voľnosť a dôvod je jasný – prejdenie hry vám odomkne Octolinga, jednu novú zbraň a nejaké vybavenie navyše do multiplayeru – tak aby ste na tieto bonusy nemuseli čakať dlho, ale zase stále si ich musíte zaslúžiť.

Následne vás čaká ďalších 7 špeciálnych úrovní zakončených súbojom s bossom a ešte jedna unikátna na záver, ktorá preverí vaše schopnosti z Turf War trošku iným spôsobom. Takže z toho vychádza naozaj poriadna dávka obsahu. Tieto dodatočné úrovne sa líšia od tých predchádzajúcich v tom, že sú neraz ešte väčšie, viac toho kombinujú a neboja sa ísť v niektorých aspektoch ešte trošku ďalej – napríklad vám autori nedajú žiadnu zbraň a ani možnosť brániť sa, takže nepriateľov musíte nepozorovane obchádzať, skrývať sa a čakať na vhodný čas na presun.

Čo sa týka tej pôvodnej osemdesiatky, tam to trošku smrdí inšpiráciou Portalom. Čo ale vôbec nie je zlé. Nie sú to úplne tradičné levely ako v pôvodnej hre, no výraznejšie sa tu experimentuje. Nájdete tu napríklad aj čisto akčné úrovne, kedy sa strieľa o život, no v mnohých o akciu ani tak nejde. Ide o rýchlosť, šikovnosť, akrobaciu, platforming, jednoducho všetko, čo dizajnérom napadlo a naozaj sa vybláznili, pričom variabilita a aj level design sú na naozaj vysokej úrovni. Len málo levelov je podobných a aj tie prinášajú potom výraznejšiu výzvu. Niektoré koncepty si obľúbite viac, iné menej, no naozaj dôkladne preveria všetko, čo hra ponúka v rámci mechanizmov. 

Sú tu však aj isté problémy. Tie sú spojené so systémom progresu a vlastne aj náročnosťou. Možno som mal recenziu rovno otvoriť tým, že Octo expanzia vie byť pekelne náročná. Naozaj, mnohé levely trestajú aj za tie najmenšie chyby a keď vás napríklad v jednom bude od postupu deliť 0,71 sekundy, rozplačete sa. Lebo ten level už hráte snáď siedmy raz a neviete, ako to stiahnuť na nulu. V hre navyše zbierate kredity a za ne si kupujete vstup do levelov. To sa líši od náročnosti – do jednoduchých je vstup lacný, do náročných je drahší. Ak neuspejete, tie kredity ste stratili. Ak uspejete, získate ešte viac. Vždy je však počet životov obmedzený a ak zlyháte a všetky stratíte, musíte si vstup do levelu kúpiť znova.

Môže sa vám stať aj taká vec, aká sa stala mne. Hru som si chcel zahrať vo vlaku a následne aj v lietadle. Pekne s pohybovým mierením. Behom polhodiny som prišiel o takmer všetky nazbierané kredity. Počas cestovania sa pohybovým ovládaním mieri náročnejšie a občas sú ceny naozaj vysoké. Stačí niekoľko neúspešných pokusov na náročnejších leveloch a ste na mizine, takže sa musíte vrátiť k už prejdeným a ide sa grindovať zase nejaké drobné a skúsiť to na inej linke. Hra dosť často frustruje, no zároveň nikdy nie tak, aby ste sa na ňu vykašľali. Motivuje vás skúsiť to znova, aj keď možno niekde inde, s trošku jednoduchším levelom.

Máte tu aj možnosť sami si v istej miere určiť riziko a odmenu. Mnoho levelov vám dá na výber zbraň a platí pravidlo, že ak máte danú úlohu so zbraňou jednoduchšiu, získate za splnenie menej kreditov. A platí to aj naopak. Ak chcete ešte extra výzvu, vyberiete si nie až takú vhodnú zbraň, no zároveň získate väčší balík kreditov. Personalizujete si tak zážitok a prípadne takto máte aj možnosť vyhnúť sa zbytočným nervom z naozaj zložitých pasáží tým, že máte lepšiu zbraň. Napríklad je tu netradičný biliard, kde musíte guľu cez prekážky dostať do cieľa a s určitými zbraňami je to fakt peklo, ale zarobí.