Čo čakáte od kvalitnej hry? Obrovské otvorené svety? Nekonečné možnosti upravovania postáv, zbraní a výbavy? Grafické efekty so skratkami, pri ktorých ani len netušíte, čo vlastne znamenajú? Skripty a prezentáciu ako z hollywoodskeho filmu? A nie je to všetko občas také trochu zbytočné? Môže prísť napríklad jednoduchá 2D hra vytvorená v Unity s peknou, ale zároveň stále pomerne jednoduchou grafikou, ktorá vychádza z viac ako 30 rokov starého konceptu bez väčších obmien, no stále sa dokáže zaradiť medzi tie najlepšie hry roka. Zoznámte sa s Ori and the Will of the Wisps.

Pred piatimi rokmi sme prvý raz stretli malú „dušičku“ nazvanú Ori. Drobná lesná bytosť predstavuje všetko dobré – nádej, svetlo, lásku. Zároveň však bol Ori and the Blind Forest smutný príbeh, v ktorom ste síce zachránili les pred temnotou, no nebolo to bez obetí. Orimu sa to však podarilo, do lesa sa opäť navrátil život a tam hra skončila. Teraz, o 5 rokov neskôr, pokračujeme presne, kde sme vtedy skončili. Rodí sa nový život, Ori pri tom nesmie chýbať a preberá úlohu ochrancu malej sovičky, ktorá sa vyliahla z posledného vajíčka sovy Koru.

Ak ste tipovali, že táto idylka nepotrvá dlho, získavate imaginárneho zlatého „bludišťáka". Jej podstatnú časť si však máte možnosť hrateľne užiť na vlastnej koži, kým sa to celé pokazí. Zoznámite sa s postavami, svetom, čiastočne aj príbehom a hlavne základným ovládaním. Za obrovské pozitívum považujem fakt, že pri tom hra využíva minimum slov. Pracuje s obrazom, hudbou a emóciami, pričom textovým komentárom sprevádza len niektoré udalosti. Celé to trvá zhruba 10 minút, užívate si krásne scenérie s dvojicou hlavných postáv, keď sa zrazu stane niečo nemysliteľné. Ocitáte sa na novom nebezpečnom mieste, no sovička je preč.

Ori sa tak vydáva na cestu za ňou v tomto nehostinnom novom svete, no ani zďaleka nie je celá hra len o tom. Dala by sa vlastne rámcovať dvoma kapitolami, ktoré sa líšia príbehom, no taktiež čiastočne aj hrateľnosťou, respektíve tým, na čo a ako tú hrateľnosť využívate. Prvá časť je toto hľadanie. Nehľadáte však len stratenú priateľku, hľadáte tu toho viac vrátane vlastného pôvodu a hlavne toho veľa spoznávate. Spoznávate nový svet, jeho zákutia, no tiež rôznorodých obyvateľov a tiež nové nástrahy. Niektorí obyvatelia vám poskytnú pomocnú ruku, iní ju zas potrebujú od vás, ďalší vám idú po krku. Hra toho na vás občas hodí viac naraz a nevysvetľuje to. Chce, aby ste mnohé veci objavili sami.

Táto „kapitola“ trvá zhruba do polovice hry, kedy sa zmení celková nálada a aj vaše úlohy. Hra sa zlomí a jej ďalšia časť začne pripomínať prvú časť. Síce ste v úvode hry prišli na úplne nové miesto, no postupom času zisťujete, že ho trápia podobné problémy. Je to svet ponorený do temnoty, ktorému chýba trochu toho svetla. Stávate sa jeho nádejou na to, že tu niekedy znova zažiari. Vydávate sa tak na ďalšiu cestu naprieč vzdialenými kútmi tohto sveta, kde bojujete so zlom a zbierate iskričky, ktoré majú opäť raz rozjasniť les. Nebude to však jednoduché. Temnota sa tu usídlila už dávno a bude náročné ju vyhnať. Opakujú sa niektoré motívy z predchádzajúcej časti a hra nepôsobí až tak originálne, stále však dokáže pohltiť.

Navyše vo Will of the Wisps slušne pribudol vedľajší obsah, kde sa už tentoraz môžeme vyslovene baviť o vedľajších úlohách a rozhodne ich tu nie je málo. Niektoré sú jednoduchšie, iné zas zložitejšie a ich splnenie trvá dlhšie. Mnoho z nich je však organicky zakomponovaných do hry. zväčša sú to postavičky, ktoré nachádzate počas svojich potuliek svetom. Niekto vás poprosí o klobúk, no kde ho nájdete? Možno na tú úlohu aj zabudnete a o pár hodín neskôr s vami iná postava klobúk vymení zas za niečo iné, čo máte v batôžku. Podobné je to s mnohými ďalšími úlohami. Pri niektorých sa musíte sami priamo hnať za vyriešením, iné vyriešite sami cestou, na riešenie ďalších si zas treba počkať, kým sa vo svete niečo zmení, aby ste sa napríklad vedeli dostať tam, kde to nebolo možné predtým.

Dvojka oproti prvej časti výrazne narástla a to prakticky v každej oblasti. Väčší svet, viac hádaniek, viac nástrah, viac úloh, väčší nepriatelia, viac schopností a to všetko vo výsledku tvorí viac hodín, ktoré s hrou strávite. Nemusíte sa pritom „nútiť“ do toho, aby ste objavovali nejaké stratené zákutia sveta, či nasilu plnili vedľajšie úlohy. Chcete sa ísť pozrieť tam do toho zapadnutého rohu, lebo čo ak tam na vás čaká nejaké vylepšenie. Taktiež chcete splniť tejto líštičke úlohu, o ktorú vás požiadala. Ani nie tak kvôli odmene, ale lebo vás hra jednoducho veľmi baví. Výsledkom toho všetkého je aj naozaj slušná herná doba. Ja sám som s hrou strávil nejakých 14-15 hodín, pričom mi chýbalo akurát niekoľko vedľajších úloh, takže som prešiel „len“ 75% celej hry.

Herný svet je a aj nie je lineárny. Ori opäť vychádza z dekádami overeného metroidvania konceptu. To znamená, že hra ponúka rozsiahly 2D svet plný plošín, prepadlísk, lián a neviem čoho všetkého, po čom sa máte dostať niekam ďalej. V zásade je na vás, kam sa vyberiete a hra vás často vie naraz pustiť mnohými smermi, takže úplne nezáleží na tom, v akom poradí niektoré veci vyriešite. Inokedy ale narazíte do stena. Občas obrazne, inokedy doslovne. Cez ňu sa nedostanete, kým vaša postavička nezíska nové schopnosti. Potom sa vám totiž otvárajú celé nové vetvy herného sveta.

Zároveň v ňom začína poriadne prituhovať. Niežeby hra bola niekedy ľahká. Trošku sa obmenil koncept hry, ale stále je dosť ťažká na Normal obťažnosti, na ktorú bola hra primárne dizajnovaná. Je tu aj Easy, no hra vás práve o dizajne pre Normal upozorní. Pre mnohých je možno škoda, že tu nie je možnosť neskôr prepnúť na ľahšiu, keď vám hra začne robiť problémy. Budete tu zomierať a budete zomierať často. Celé je to veľmi roztomilé, no už prvý boss čo-to naznačí a druhý boss ukáže, o čom to tu vlastne je. A postupne je to stále ťažšie a ťažšie. Ťažšie sú súboje, ťažšie sú platformingové pasáže, ťažšie sú hádanky. Drvivú väčšinu času sa hre darí udržať motivačnú náladu, no občas autori príliš zatlačili na pílu a začína frustrovať.

Aj napriek vyššej obťažnosti autori vyšli v ústrety hráčom systémov checkpointov, ktoré sú doplnené klasickým systémom ukladania pri studniach. Tie vám zároveň doplnia zdravie a neskôr umožnia systém rýchleho cestovania po svete, ktorý využijete zvlášť v neskorších fázach hry, prípadne pri plnení vedľajších úloh, aby ste nemuseli čeliť mnohým nástrahám, ktoré vás tu počas cestovania čakajú. Checkpointy sú síce rozmiestnené husto, no občas aj na takom mieste, kde sa respawnujete a rovno na vás niekto útočí. Nestáva sa to často, ale ďalší update by tu mohol priniesť nejakú úpravu.

Jednotlivé herné mechanizmy sa tu na seba nabaľujú ako snehová guľa. V úvode je to len jednoduché skákanie, no postupne sa naučíte aj bojovať. Pridá sa dvojskok, ani sa nenazdáte a o pár hodín neskôr už prekonávate zdanlivo nekonečnú pasáž nad nebezpečným slizom a pomedzi smrteľné projektily bez toho, aby ste sa dotkli čohokoľvek z toho. Prakticky sami zo seba spravíte projektil, ktorý medzi to lieta.

Keď sa nad tým zamyslíte, možno to znie komplikovane. Možno to aj vyzerá komplikovane, keď sa na o pozeráte vo videu, no po mnohých úmrtiach vám to prejde do krvi. Sú tu vlastne tri typy schopností. Tie hlavné vás posúvajú ďalej v príbehu aj vo svete. Naučíte sa zmeniť sa na projektil, naučíte sa vŕtať v piesku, podobné schopnosti musíte vedieť dokonale zvládnuť. Potom sú tu útoky, ktorých sa v hre nachádza až prekvapivo veľa a sú to naozaj rôzne druhy na väčšiu aj menšiu vzdialenosť, aby ste sa vedeli svojim vlastným spôsobom porátať  s rôznymi nepriateľmi a bossmi. Sami si pritom určujete, ktoré útoky si obsadíte do troch voľných slotov. Berte to ako aktívne schopnosti. Potom sú tu aj tri sloty pre pasívne, ktoré si taktiež sami vyberáte a časom aj vylepšujete. Hra tak aj v tejto oblasti ponúka možno až nečakanú variabilitu a pestrosť.