Čo je to smrť? Jedna z dvoch životných istôt, jedna z najsmutnejších udalostí v živote každého z nás (keď strácame svojich blízkych), no zároveň aj vec, ktorú každý hráč dobre pozná. Hry sú totiž založené na smrti, postavy zomierajú v našich rukách ako dôsledok našej šikovnosti, tuhosti súperov alebo aj skúseností našich živých súperov. A od toho je už len krok, aby sa zo smrti stala nosná téma hry, prípadne jej primárna mechanika. Len si spomeňte na Blood Omen, kde vás autori nechali bojovať, aj keď hlavná postava musí zomrieť. Alebo na Dark Souls sériu, ktorá je založená na zomieraní. Smrť je ústrednou mechanikou v hre Chronos: Before the Ashes a mnohých ďalších. Teraz tu máme Returnal pre PlayStation 5, kde sa bez smrti tiež nikam nepohnete, no nie je to len o nej.

Returnal je kulmináciou schopností aj skúseností známeho fínskeho štúdia Housemarque, ktoré si spravilo meno na automatovkách a aj keď sa od tohto žánru chceli pohnúť ďalej, je v ich DNA zakorenený tak hlboko, že z toho nakoniec vznikla ďalšia hra tohto žánru. No nie je to len o ňom. Predsa len ale autori predstavujú niečo pre nich nové. Returnal je totiž hrou s 3rd person perspektívou, čo doteraz nerobili. Konkuruje tak iným a neraz aj zvučnejším menám. A okrem toho autori pridali aj naozaj výraznú naratívnu stránku, čo je pre nich taktiež pomerne veľká novinka. No, ako asi tušíte, nie je to len o nej.

A s tým všetkým sa štúdio Housemarque rozhodlo posunúť ďalej aj v technickej oblasti a to prakticky z každého pohľadu. Pozrite sa na obrázky okolo. Hra vôbec nevyzerá zle, práve naopak. Samozrejme, niektoré detaily nedosahujú kvality súčasnej AAA produkcie a napríklad textúry zeme, ktoré detailne vidíte pri každom znovuzrodení, zaostávajú naozaj o pár rokov. Ale celkový pohľad na hru ako takú neurazí, ba naopak aj trochu nadchne. Model hlavnej postavy je spracovaný pekne, animácie nie sú najhoršie a rôznorodé prostredie mimozemskej planéty vás vie osloviť.

Tomu všetkému zodpovedá aj zvuk, kde kým grafika má aj svoje slabšie stránky, pri zvuku to neplatí. Dabing hlavnej postavy je veľmi vydarený, no veľa iných hlasov tu okrem neho počuť nebudete, len nejaké pazvuky nepriateľov. Ak ale hovoríme o zvuku akcie a prostredia, Returnal je perfektnou ukážkou moderného priestorového zvuku, vďaka ktorému okolo vás virtuálny svet doslova ožíva. A môžete ho navyše aj cítiť, lebo DualSense vám dáva pocítiť napríklad dážď, na adaptívnych triggeroch zase pocítite nabíjanie zbrane. A kým to je efekt, ktorý do konca hry neomrzí, z drobných efektov ako dážď v úvode padne sánka, ale časom to brnenie ovládača (berte to tak, že hru hráte 30 hodín, z toho vám časť času stále niečo brní v rukách) už tak neosloví. No nie je to ani o premakanej technologickej stránke.

Asi ste sa už dovtípili, že Returnal je o všetkých týchto veciach. Sú to 4 piliere, ktoré rovnakým dielom prispievajú k tomu, že vás hra zláka. Bude mať svojich odporcov, bude mať svojich fanúšikov, veľa z toho záleží na náhode, ale nedá sa jej uprieť, že láka už na pohľad a keď si ju aj pustíte, na tých pár hodín na ňu jednoducho nedáte dopustiť. Môže za to mix zdanlivo nezlučiteľných prvkov hrateľnosti a do toho technické spracovanie kombinujúce obraz, zvuk a aj haptiku, aby ste to, čo hráte, nielen videli a počuli, ale aj cítili.

Máte radi staršie sci-fi, ktoré všetky nevyzerali ako keby sa natáčali v Apple predajni? Napríklad prvé časti série Votrelec, neskôr napríklad Horizont udalosti a mnohé ďalšie. Tu si prídete na svoje. Dokonca presne spoznáte prvky, ktorými sa autori v štýle a aj príbehu inšpirovali. Taký Prometheus je nepopierateľnou inšpiráciou a z filmov aj kníh by ste ich tu našli kopy. Ale nie je to nutne zlé. Hra síce v tomto nie je až tak originálna, ale ak je vám blízka podobná látka v iných dielach, tu si ju o to viac užijete.

Zoznámte sa s kozmonautkou Selene, ktorá stroskotala na cudzej planéte Atropos, z ktorej sa pokúša dostať späť. Zo svojej zničenej lode sa tak vydáva na cestu za signálom, no veľmi skoro zisťuje, že je v oveľa väčšej kaši. Tak trochu už tušíte, že vás za najbližšími dverami budú čakať nepriatelia. Ale netušíte, že prvá vec, na ktorú v hre narazíte, bude mŕtvola samotnej Selene. Od tohto momentu vás čaká naozaj zaujímavá cesta naprieč nehostinným prostredím. Rezignujte na logické správanie postavy, o to tu nejde. Koniec koncov ani o tú originalitu. Ide o zaujímavé prepletenie dvoch rovín príbehu.

Na jednej strane je tu pátranie po signáli na planéte a snaha dostať sa z planéty preč. Nie je to až také svieže. Selene dokonca presne ako vo filme Prometheus zisťuje, čo sa stalo pôvodnej civilizácii, pričom v priebehu deja aktivuje rovnaké hologramy. Potom je tu aj druhá rovina príbehu a pre mňa osobne oveľa zaujímavejšia – osobná rovina Selene, z ktorej veľmi skoro začnete tušiť tragédiu, no aj hĺbku. Hra sa tejto časti venuje menej, len postupne, ale toto je príbeh, ktorý si užijete viac. Jeho prežitie navyše umocní aj to, že ten príbeh nielen sledujete, ale aj hráte. Každá „kapitola“ hry totiž prinesie časť v rodinnom dome hlavnej postavy, ktorý sa tu z nejakého dôvodu nachádza a stále sa k nemu vraciate. Poteší, že to nie je len o tom úniku z neustáleho cyklu umierania, ale hra ponúka aj niečo hlbšie.

Kolotoč života a smrti tiež nie je novinkou, v hrách ho úspešne prezentujú mnohé menšie či väčšie roguelike tituly a v rámci žánru sa Returnal zaradí medzi tie najväčšie. Rovnako ako Hades, The Binding of Isaac a mnohé iné indie tituly žánru, aj Returnal vás po smrti vždy vráti na začiatok – na miesto, kde ste so Selene stroskotali. Avšak ďalej sa hra začína meniť a každé prechádzanie je tak vždy trochu iné. Celé prostredie nie je generované, skôr autori kombinujú prístupy.

Hra vyskladá „kapitolu“ z vopred pripravených častí, ktoré tvoria akési časti skladačky. Hra má tak jednotlivé kocky a vystavia vám ich vždy v inom poradí. Napríklad spomínaný dom hlavnej postavy môže byť hneď na začiatku, na konci, alebo hocikde medzi tým. Trochu zamrzí to, že tých častí skladačky v zásade nie je až tak veľa. Prostredia sa opozerajú pomerne skoro, keď si uvedomíte, že prechádzate tak 10-12  časťami stále dookola, akurát v inom poradí. Ale v zásade aj s tými istými nástrahami, nepriateľmi a občas aj odbočkami. Tie aspoň hra častejšie prehadzuje a trochu to zlepšuje variabilitu.

Celkovo hra ponúka 6 biómov, ktoré predstavujú rôzne časti planéty, avšak je tu jeden háčik. Nechcem veľmi spoilovať, keďže je to veľmi dobrá súčasť príbehu, ale časť herného sveta neskôr hra zrecykluje, aj keď to trochu obmení. Vyzerá to trochu lenivo a nie som fanúšik toho, keď autori takto veľké porcie hry zrecyklujú, aj keď v inom zasadení. Znamená to totiž, že recyklujú aj nepriateľov, akurát teraz nemajú taký efekt, ale onaký. Ťažko sa to vysvetľuje bez toho, aby som prezradil príliš veľa.

Ku cti im ale slúži aspoň to, že vizuálne a aj tematicky je každý bióm naozaj iný. Raz je to džungľa, potom zdanlivo otvorená púšť (ktorá vás sklame tým, že pôsobí otvorene, ale potrestá vás, ak sa rozhodnete odbočiť z relatívne úzkeho koridoru vpred), zničená citadela, ľad a podobne. Škoda, že ten úplne prvý bióm, v ktorom strávite najviac času (lebo ak aj napríklad riešite už bossa v treťom, stále sa k nemu musíte prepracovať od začiatku prvého), je vizuálne tak veľmi nenápaditý a fádny. Pôsobí strašne genericky a v porovnaní s ďalšími sa až sami seba budete pýtať, prečo autori tam, kde trávite tak veľa času, nedali niečo pestrejšie. A kým prvý je často sprevádzaný napríklad aj škaredými textúrami, niektoré z tých ďalších vám neraz ponúknu obrazy, z ktorých padá sánka.

Prechádzanie hry sa však dosť mení. Kým len k prvému bossovi (teda na koniec prvého biómu) najskôr prechádzate nejaké 3 hodiny, neskôr tam prebehnete tak za 15 minút. Jednak tým, že už to dobre poznáte, no hlavne kvôli tomu, že už vás to veľmi nebaví. Len si zoberiete nejaké power-upy, nájdete lepšie zbrane, získate život navyše (prípadne poriadne zvýšite ukazovateľ života) a idete na bossa, ktorého potrebujete dať dole. Časom sa tak hra zredukuje hlavne na to lovenie bossov a nepriateľov medzi vami a bossom beriete len ako fodder, ktorý vás má dostatočne vylepšiť.

A rovno nadviažem ďalším nedostatkom a tým je repetitívna hrateľnosť. Môžete povedať, že to je prípad každej roguelike, ale nie je to pravda. Tam sú jednotlivé „runy“ hrou naozaj rozdielne, ale tu je to stále variácia na to isté. Je tu ale jedna vec, ktorá ma naozaj bavila a pri hre aj tak držala – zbrane. Je ich tu veľa a to najmä vďaka kombináciám hlavného režimu, sekundárneho režimu a vedľajších efektov. Nie vždy je systém zbraní fér, idete na bossa a hra vám pred ním vždy vygeneruje nejakú silnejšiu zbraň, aby ste ho zložili. Ale predstavte si, že boss lieta, ale zbraň má strely, ktoré hneď spadnú a odrážajú sa od zeme. Tých kombinácií je ale tak krásne veľa, že to hre radi odpustíte a budete ich radi objavovať.

V takejto hre musíte počítať s vyššou obťažnosťou a ak máte radi výzvu, prídete si tu na svoje. Samotná vysoká obťažnosť tak nie je prekážkou a boli momenty, keď som si ju naozaj užíval (hlavne tretí boss je aj napriek slabšiemu dizajnu asi tá najlepšia pasáž v celej hre). Problém ale je, že pri takomto generovaní nie je úplne fér. Napríklad v hre existujú nepriatelia, ktorí vás dokážu zložiť na jednu ranu. A predstavte si, že vám ich hra vygeneruje rovno za dvere, cez ktoré musíte prejsť. Ledva sa stihnú otvoriť a už sledujete zase animačku spawnovania na začiatku. Tieto chyby sa mi za celú dobu stali 2x, čo nie je veľa, ale nasrdí to.