Nemôžem povedať, že by bol samotný koncept sekania niečoho virtuálneho, na ktorom je postavený mega úspešný Beat Saber, niečo revolučné. Už predtým sme tu mali napríklad Fruit Ninja a iné hry. Dovolím si ale povedať, že v ničom inom tento koncept nefungoval tak dobre. Beat Saber spojil skvelú hrateľnosť, veľmi dobrú hudbu a svetelné meče a úspech bol na svete. Úspech, ktorí sa mnohí snažia napodobniť, no aby to neboli čisté kópie, vždy nejakú vec v koncepte zmenia. Napríklad meče nahradia niečím iným. Príkladov sme tu mali už veľa a teraz je tu ďalší v podobe rytmickej VR hry Synth Riders.

Asi ani nemá zmysel zakrývať inšpiráciu v Beat Saber a snahu zviesť sa na jeho úspechu, takže sa o to autori ani nesnažili a veľa vám tu toho pripomenie práve VR hit od československého tímu. Nie je to len samotný koncept hrania, ale už aj rozhranie napríklad, ktoré je úplne rovnako štylizované, rovnako dokonca aj štruktúrované. Výhodu to má v tom, že sa v hre hneď zorientujete – kde je aké menu, kde sú modifikátory, kde sú tabuľky a aj DLC balíčky či playlisty. Naozaj to všetko je stavané po vzore Beat Sabera, no keď to v origináli funguje, prečo by to autori zo štúdia Kluge Interactive mali meniť.

Podobné je to aj s tou hrateľnosťou, akurát to nie je až taká verná kópia. Predsa len sa v tomto ohľade snažili autori viac odlíšiť a nie je to o sekaní. Skôr by som povedal, že o držaní – musíte VR ovládače a orby (ktoré ich v hre reprezentujú) držať v dráhe prvkov, ktoré na vás hra posiela v rytme práve zvolenej skladby. Pritom je tu viac druhov prvkov a vašou úlohou je vždy ich „chytiť“ spôsobom, ktorý k nim prináleží – ľavou rukou, pravou rukou, obomi naraz, niekde zase musíte držať ako koľajnice a podobne.

V ľavej ruke modré svetlo, v pravej zase červené a myslíte si, že idete ako v Beat Saber. Keďže to tak ale nie je, oceníte, že hra má intuitívne spracovaný tutoriál, ktorý vás naučí, ako ju správne hrať. Už vám až tak dobre nenaznačí, ako máte čo najviac bodovať, ale tak nejako si domyslíte, že ide o rytmus a presnosť, ako koniec koncov v každej inej rytmickej hre na svete. Alebo o silu, ak si zapnete Force režim. Takže základy sa naučíte rýchlo a potom si už len začnete osvojovať ďalšie princípy, ktoré vám pomôžu zbierať viac bodov a tým pádom sa vo svetových tabuľkách aj posúvať vyššie. Čo nie je až tak náročné, minimálne na PSVR asi hra nemá veľa fanúšikov, keďže som sa hneď v prvý deň hrania dostal v niektorých skladbách do top desiatky a to mi hrania ani veľmi nešlo.

Výhodou je, že je hra naozaj intuitívna a rýchlo vám prejde do krvi, takže si na ňu nemusíte nijako zvlášť zvykať a po pár minútach sa už v nej cítite ako doma a možno vám aj jej mierne odlišná hrateľnosť sadne viac ako v toľko skloňovanom Beat Saberi. Prečo? Aspoň na mňa osobne pôsobí jednoduchšie a to nie som z tých, čo by Beat Saber hrali na Expert obťažnosti bez spotenia sa. Viac toho odpúšťa, pokojne aj nejaké menšie nepresnosti, ktoré si aj uvedomíte. Hra vám síce zrazí nejaké tie body, ale combo nepreruší, takže pokojne môžete ísť danú pieseň na full combo aj ďalej. Dokonca aj na vyšších obťažnostiach stále tu a tam niečo odpustí, aj keď samotné levely začínajú byť vystavané čoraz náročnejšie. Zdanlivo nižšej náročnosti pomáha aj to, že je pohyb založený na rôznych vzoroch.

Hra zaujme, a bohužiaľ nie v pozitívnom svetle, aj tým, že je jej ponuka vlastne pomerne chudobná. Opäť musím spomenúť Beat Saber. Veľká časť hry bola vystavaná na kampani a aj keď som voči nej mal isté výhrady, stále to bolo niečo, čo hru spestrilo. Levelov bolo dosť, prinášali rôzne modifikátory a neraz aj dosť netradičné, takže sa menila aj samotná hrateľnosť. Tu kampaň nenájdete, len prakticky voľné hranie, takže si vyberte pieseň a pustíte sa do nej. A potom do ďalšej a ďalšej, až kým hru nevypnete, lebo už budete mať úplne prepotené tričko.

Alebo si môžete zapnúť párty režim, ktoré je skoro presne o tom istom, akurát teraz si po odohranej skladbe zapíšete do tabuľky svoje meno a posuniete headset na hlavu niekoho iného vedľa vás, aby ste zistili, kto je lepší. Chcete niečo iné? No veľa tu toho nie je. Samozrejme, nechýbajú tu rôzne modifikátory, takže môžete hru istými spôsobmi prispôsobiť a hlavne si ju spraviť zaujímavejšou, keď ju už dobre poznáte. Napríklad si zapnete pohyb levelu, takže musíte lepšie sledovať smer, ktorým máte hrať. Nie je to 360° z logických dôvodov, ale vyžaduje si to od vás viac pohybu ako klasické hranie s bežnými prekážkami, keďže sa pohybujete v rozmedzí 90°.

Alebo si ešte zahráte nejaké z aktuálnych výziev. Tie sú organizované samotnými autormi, ktorí vyberú nejaké skladby, nastavia pravidlá a nechajú už vás, hráčov, aby ste sa v tabuľkách bili o čo najvyššie postavenie. Výzvy sú časovo obmedzené, naraz ich ani nie je tak veľa, čo je asi pochopiteľné, keďže chcú autori hráčov sústrediť radšej všetkých na pár výziev a nie veľa výziev pre pár hráčov v každej. Len si musíte uvedomiť, že výzvy sú zväčša ťažšie a obsahujú aj nejaké tie náročnejšie modifikátory, aby ste miesto v tabuľke nedostali zadarmo, ale zaslúžili ste si ho.

V mnohých oblastiach ťahá Synth Riders v porovnaní s Beat Saber za kratší koniec povrazu, ale je tu pár vecí, ktoré spravili autori tejto hry lepšie. Napríklad sú to skladby v hre. Beat Saber má veľmi dobrý soundtrack, ale trochu jednostranne zameraný. Ak nemáte radi elektronickú hudbu v niekoľkých jej podobách, máte na výber tak dva DLC balíčky, ale aj tie sú obrovský mainstream. Tu je už základ pestrejší, keďže autori od pôvodného vydania pridali kopu free DLC skladieb, ktoré vy už máte v základe. A je tam synthwave, dubstep, electroswing, punk a iné žánre, ktoré sú neporovnateľne pestrejšie. Navyše platené DLC obsahujú kopu známych mien, ako napríklad The Offspring, Bad Religion, Muse, Parov Stellar alebo Caravan Palace. A aj keď mám rád Beat Saber soundtrack, tento je predsa len bližšie k môjmu srdcu a hlavne je žánrovo pestrejší.

Viac sa mi pária aj samotné levely. Je tu viac prostredí ako v Beat Saber, kde mám levely tiež rád, ale tu to je jednoducho celé dynamickejšie, vizuálne bohatšie a niekedy aj naozaj veľmi pekné. V jednom sa navyše autori zjavne veľmi inšpirovali scénou so sfingami v Nekonečnom príbehu, takže tým starším z nás dokážu zahrať aj na takúto strunu. Pre niektoré skladby navyše spravili špeciálne levely (sú to najmä platené DLC skladby), ktoré hudbu a text dopĺňajú o špecifický vizuál, vďaka čomu pôsobia ešte lepšie.

Synth Riders je dobrá hra a je zároveň iná ako Beat Saber. Ak ste si pri jeho hraní hovorili, že toto je fajn, ale chceli by ste to trošku iné a možno aj jednoduchšie, skúste práve Synth Riders. Beat Saber je v mojich očiach stále o kúsok vyššie, ale v dvoch oblastiach ho Synth Riders prekonáva – v bohatšom vizuálnom stvárnení levelov a v žánrovo pestrejšej ponuke skladieb, ktorá dokáže osloviť aj širšie publikum. Počúvate punk? V základe nájdete kapelu Pennywise. Ste skôr na electroswing? Je tu Wolfgang Lohr. Je tu veľa toho, čo vás dokáže osloviť, aj keď samotná hrateľnosť mňa osobne nechytila až tak ako v známejšej predlohe od Jána Ilavského a jeho tímu. Chýba trošku viac citu pre detail a vycibrenie maličkosti, čo badať na mechanizme žltých orbov, kedy vlastne musíte dať ovládače k sebe a naraz s nimi hýbať. Takéto spojenie ale narúša tempo a aj pohyb, keďže namiesto "tanca" teraz stojíte a len mávate obomi spojenými rukami.