Vziať si za predlohu knižné spracovanie herného detektíva, ktorý pátra po virtuálnych zločinoch? To znie celkom zaujímavo. Dvojnásobne ak sa kombinácia kniha+hra v prípade našich severných susedov osvedčila. Len škoda, že kyberpunkové dobrodružstvo je skôr nemastné, neslané. Pritom forma RPG a adventúry, a to s hromadami textu, ktorý sa niekedy nie a nie zastaviť, sadne spomínanému žánru ako uliata. Kde sa stala chyba?

Aj napriek tomu, že vývojári prezentujú Gamedec ako RPG, skôr sa podobá na point & click adventúru. Len v nej nezbierate predmety, ale komunikujete a voľbami si otvárate nové a nové možnosti v ďalších prípadoch. Nielenže v hre nenájdete súboje (hoci zomrieť v nej nie je žiadny problém a niekedy si to postup v hre aj vyžaduje), ale urečnené dobrodružstvá majú svojich fanúšikov a aj početné publikum. Gamedec (ten herný) sa snaží podobať na kyberpunkové kultovky až tak, že je to občas na škodu. Nie práve známe dielka Marcina Przybyleka možno dostačujú na záchodové/dovolenkové čítanie, no pri čítaní kníh nám beží fantázia na plné obrátky. Hra sa berie seriózne, dospelo až vážne a nám prišla skôr sterilná, umelá, zbytočne ukecaná a nezáživná, plávajúca po povrchu bez akejkoľvek snahy ponoriť sa do problematiky virtuálnej závislosti.

Nie príliš vzdialená budúcnosť budúcnosť, Varšava. Po výbere postavy sa ocitáte v úlohe herného detektíva. Keďže je skutočnosť pre ľudí až príliš šedivá a deprimujúca, utekajú žiť svoje životy do virtuálnych svetov. Oxymorón ako prasa. Kto by však pri spätnom porovnávaní prognóz spred desiatich, dvadsiatich rokov a súčasnosťou mal odvahu tvrdiť, že tak neskončíme? Sadnete si do kresla, zvolíte hru a desiatky, stovky, tisícky hodín si užívate v perverznom svete, staráte sa o farmu vo westernovom mestečku alebo vám chýba ázijský stredovek? Len škoda, že toho kyberpunku je tu pomenej.

Áno, chýbali nám neóny, dážď, depresia a keby bol priestor, androidi by snívali o elektrických ovečkách. Práve potenciál mizerného života detektíva, ktorý sa pretĺka životom, pohŕda technológiami, vyšetruje vraždy a s podporom komentuje úpadok ľudstva. Posvieti si na kyberšikanu, odhalí korporátne maniére klanov korešpondujúce s otroctvom, okúsi dotieravosť a obmedzenosť trolov, spozná e-športové pseudohviezdičky, zamotá sa do sveta z jednotiek a núl, z ktorých niet úniku. Možno to znie fajn na papieri, ale úmorné dialógy vás unudia svojou nezáživnosťou a nudnými až odbitými frázami. Takmer všetky postavy sú až bizarne ploché, nevytvoríte si k nim vzťah, neuveríte im ich úlohu a je ich príliš mnoho. Len ďalšie bábky v predstavení, v ktorom sa neuveriteľne rýchlo menia kulisy a na javisko už musia nakráčať ďalšie útržky z príbehu. Ani vyšetrovanie vraždy osoby, ktorá by vám mohla byť blízka, nie je ničím iným ako chladnokrvným konštatovaním.

Adventúrenie je zamerané výhradne na komunikáciu, voľby v dialógoch a aby to vyznelo rajcovane, dostali sme prísľub RPG prvkov – v dobrodružných hrách odvážny prvok. A ako sa ukázalo, aj značne kontraproduktívny. Pretože nechať na hráčovi, nech si vyberie vlastnú cestu verzus nalinkované putovanie má stále víťaza v druhej alternatíve. Jemné nadšenie z preview verzie sa však nepodarilo rozšíriť: vývojári si vystrieľali všetky nápady v úvodnej sekvencii z perverzného sveta, kde nemusíte skrývať svoju sexualitu, vášne alebo tajné túžby zabíjať. Niekam patriť, aj za cenu poklesu hodnoty ľudského života ako takého. To, čo by i priemerne skúsený spisovateľ dokázal rozvinúť do stráviteľnej, pochopiteľnej a zaujímavej poviedky, sa v Gamedecu zbytočne naťahuje, komplikuje a napokon nepôsobí vôbec prirodzene.

Ale poďme k tým RPG prvkom: v rozhovoroch máte možnosť voľby, pričom dopad vašich rozhodnutí pocítite neskôr. Aj keď je vám vlastne úplne jedno ako to dopadne. Nemáte poňatia kam bude príbeh smerovať, ak kliknete na možnosť jedna. Netušíte či si možnosťou číslo dva nezatvoríte dvere k úspešnému vyriešeniu prípadu, ktorý vidíte kdesi v diaľke. Aktivovanie konkrétnych ciest alebo vyriešenie úloh vám dá špeciálne body rozdelené do štyroch oblastí a keď ich nazbierate dostatok, môžete si odomknúť jednu zo sekundárnych schopností/osobností – a tie vám zas sprístupnia nové možnosti v dialógoch. V skratke dostávate podľa vašich rozhodnutí adekvátne ohodnotenie.

Horšie však je, že odomknutím vetvy dialógu musíte vyberať možnosti za cieľom získania bodov, ktoré nechcete absolvovať. Empatickým správaním si síce nazbierate „zelené body“, avšak nové povolanie vyžaduje aj použitie sebeckých motívov, inak sa ďalej nedostanete. Alebo netušíte, kam sa vaše kroky poberú, ak si vyberiete zvolenú cestu. Inokedy nechcete, aby dialóg pokračoval jedinou cestou, ktorú máte momentálne prístupnú, no odomknúť si novú nemôžete, pretože ste v minulosti reagovali iným spôsobom ako to chcela hra. Opakovať, že rozhovory sa postupne zvrhnú v nezáživné odklikávanie ďalších a ďalších fráz, ktoré svojou úmornosťou uspávajú hráča a robia zápletku nezaujímavú, je už zbytočné.

Aspoň čiastočným oživením mohla byť možnosť dedukcie. S pozbieranými dôkazmi v rozhovoroch s ostatnými postavami usmerňujete riešenie prípadu. Lenže nie všetky indície sa vám podarí odhaliť alebo si ich odomknutie uzavriete nesprávnou voľbou, neodomknutou schopnosťou a podobne. Napokon sa pátranie zvrhne v hádanie správnej voľby, ktorú si však pre nedostatok dôkazov nemôžete overiť alebo sa vám nepozdáva žiadna z ponuky a ostatné máte neprístupné. Možnosť opakovaného hrania by mohla byť lukratívna, keby bola atmosféra a hrateľnosť pútavá. Alternatívou je skúšanie a následné load-save orgie, kedy už viete, do čoho idete a či je vaša cesta aspoň čiastočne správna. Možno sa vám zdá dedukcia v adventúrach o Sherlockovi Holmesovi príliš zviazaná a striktná, ale funguje omnoho lepšie, je zábavnejšia.

Izometrický pohľad by nikomu nevadil, prostredia sú dostatočne detailné a čert vezmi občas toporné animácie pohybov. Avšak absencia poctivo depresívnej hudby a nie zopár nefungujúcich a ľahko zabudnuteľných melódií – to teda nie. Orchester nefunguje vždy a skladby sú nevýrazné, nehodia sa k pomalému štýlu hrania, v ktorom sa vlastne iba rozprávate. Môžete považovať jazz či country jamovanie za klišé maximálneho kalibru, ale do noirového sveta by uvedené žánre zapadli. Funguje to vo filmoch či seriáloch (jeden príklad za všetky, nedávno oživený Cowboy Bepop), tak prečo neinvestovať do atmosféry aj tu? Bonbónik na záver: dabing nečakajte. Nedostatočný rozpočet je jedna vec, avšak aspoň hlavný hrdina, respektíve jeho myšlienkové pochody, ak už nie dialógy, nie môžu, ale musia byť nahovorené. Bez nich sa už i tak biedna atmosféra vytráca nebezpečne rýchlo. Noirová detektívka bez správneho chrapláku je iba patetická zlátanina.

Nevydarilo sa ani ovládanie, ktoré si necháva v talóne klasické klikanie myšou, ale aktívne predmety sa zvýraznia ikonou až v momente, kedy bude postava detektíva v ich blízkosti. Inokedy sú miesta, kam môžete kliknúť znázornené tak user unfriendly, že budete s postavičkou tancovať okolo aktívneho predmetu. Možnosti voľby v dialógoch sú často nelogicky poprehadzované (alebo vy ste nechceli nikdy ukončiť dialóg strednou možnosťou?), musíte sa v témach vracať cez podmenu, pre potvrdenie stále klikať na tlačidlo continue a podobne. Nehovoriac o problémoch, kedy sa postava zasekne o objekt alebo jej únikovú trasu zahatá jedna z NPC, ktorá sa odmieta pohnúť. Horšie je, ak sa hra sekne a save je hodinu vzdialený. Nespoliehajte sa na ukladanie automatické ukladanie pozície. Drobné problémy zbytočne frustrujú a vytrhávajú z i tak povrchného rozprávania a plytkého pohltenia.

Gamedec nie je zlou adventúrou. Ani zlou RPG. Je hrou s rozumne podanými otázkami, ale až príliš plytkými odpoveďami. Hrou zasadenou do zaujímavého sveta. Spolieha sa výhradne na dialógy, necháva hráča rozhodovať, kam sa bude uberať príbeh a vyšetrovanie, no celé univerzum je zbytočne ploché a veľmi rýchlo stráca šmrnc, virtuálne svety sú príliš nezaujímavé. Za nedostatočné ponorenie sa do príbehu môže iba neskúsenosť vývojárov, ktorí chceli rozprávať obrovský príbeh, no zabudli na fakt, že musia najprv nechať hráča ponoriť sa do deja a skáču z témy na tému. V očakávaní temného noir kyberpunku veľmi rýchlo vytriezviete, pretože tých zopár značne obmedzených lokácií, z ktorých sa nepohnete, je úzkostlivo osekané na zopár interiérov a len jedno maličké predmestie.