Knižná recenzia: Ještě jeden level

Nielenže sa čoraz viac odbornej aj populárnej literatúry venovanej hrám začína dostávať do našich geografických oblastí, ono jej tu aj čoraz viac vzniká od lokálnych autorov. Ak teda pre vás sú hry viac než len podvečernou zábavkou a chcete o nich vedieť viac, už sa dá vybrať z pomerne slušnej pokladnice lokálnych aj zahraničných titulov, ktoré sa na ne pozerajú z rôznych pohľadov. Level vo dvojici svojich kníh na to išiel hlavne z historického hľadiska a vznikli tak dve akési kroniky mapujúce známe tituly či série z perspektívy tvorcov (v knihe rozhovorov) a aj z pozície hráča/novinára v knihy 50 let vieoher. Ak chcete ísť ale hlbšie, je tu teraz Ondřej Trhoň so svojou oveľa útlejšou knihou Ještě jeden level.

256-stranovú knihu vydalo vydavateľstvo Paseka a jej podnázov „Jak číst videohry od Fortnite po Dark Souls“ už jasne dáva najavo, čo bude jadrom tejto knihy. Ak nepoznáte jej autora, tak Ondřej Trhoň je človek, ktorý sa vydal umeleckým smerom už dávnejšie, vyštudoval žurnalistiku aj nové médiá, spolupracuje s ČT Art (odkiaľ ho hlavne môžete poznať), spoluorganizuje festival nezávislých hier Final_final a tvorbe hier sa venuje v štúdiu Charles Games. Svoje bohaté zázemie ako z teoretickej roviny, tak aj praxe zúročil práve v tejto knihe.

Nemôžete tu tak očakávať nejaké historické okienko do známych značiek. Kniha sa venuje veľkým aj malým titulom, ale nie v smere, ktorý by deskriptívne ponúkol pohľad na to, o čom vlastne sú. Je tu kapitola o Dark Souls a aj keď autor princípy série a vlastne aj subžánru vysvetľuje, nie je to o tom. Je to o celkovom kontexte videohier, či sú to indie hity, nenápadné textové tituly niekde na Itchi alebo AAA trháky s hollywoodskou produkčnou hodnotou. Každú z dôkladne vybraných hier autor konfrontuje s kontextom, v ktorom sa nachádza. Či je spoločenský, kultúrny, technologický alebo aj ekonomický.

Nedozviete sa tak príbeh zo zákulisia vývoja Kentucky Route Zero, ale zato sa dozviete, ako inteligentným spôsobom táto hra podrobuje korporátny kapitalizmus reflexii a kritike. Jednotlivé jej pasáže autor vkladá do kontextu ich sociálnej reflexie, takže vám vysvetľuje, o čom je hra vo svojou druhom pláne. Prvý plán je ten povrchný, je to príbeh hry, ktorý prežívate. Druhý je ten hlbší, významový. Sú to veci, ktoré tu reprezentujú miesta či postavy. Sú to situácie, do ktorých vás hra dostane. Alebo možno aj tie, ktoré nezažijete. V prípade takýchto hier sú možnosti naozaj bohaté, aj keď to na prvý pohľad nemusí pôsobiť až tak komplexne.

Celkovo sa kniha skladá z 11 kapitol. Niektoré sú venované konkrétnym hrám, ako napríklad spomínaná Kentucky Route Zero, ktorá knihu otvára. Kapitola venovaná Call of Duty v kontexte hrania sa na vojnu je skôr o sérii ako takej a aj podobných hrách. Kapitola venovaná hrám ako Genshin Impact či Diablo Immortal zas nie je ani tak o nich, ako skôr o predátorských monetizačných modeloch využívajúcich poznatky z psychológie. Resident Evil Village kapitola je o kultúre a zobrazení niečoho cudzieho, čo vybočuje z normálu. Inde zase autor pomocou hier tematizuje queer témy.

Pre čitateľa je to tak naozaj pestré a informačne bohaté, pričom to navyše nepôsobí tak, že autor skáče z témy do témy, ale komplexne pokrýva hry v dnešnej spoločnosti. Ich význam, možnosti, výrazové prostriedky, kladné aj záporné stránky a pohľady rôznych skupín. Čo môže napríklad chobotnica z Octodad znamenať pre niekoho a bežný hráč to tam nevidí. Pochváliť musím odkazovanie na množstvo inej literatúry, hier a aj nástrojov, čo vo vás vzbudí túžbu dozvedieť sa viac, viac si zahrať, prípadne si možno vytvoriť nejakú vlastnú textovku.

Pre koho to ale vlastne je? Zvlášť u nás naozaj neviem. Určite by mali po knihe siahnuť školy, ktoré sa hernej tvorbe venujú. Tvorcovia sa vďaka tomu dokážu naučiť svoju prácu vnímať v širšom kontexte a intenciách, čo im môže pomôcť prinášať unikátnejšie a aj regionálnejšie diela. Koniec koncov to je aj jedno z predostretých myšlienok knihy. Pre bežného hráča to asi nie je. Niektorých to dokonca môže až urážať, lebo to ničí konzervu, do ktorej sa sami zavreli. Zároveň je to ale vhodné aj pre akademikov a teoretikov, ktorí sa v hrách neorientujú. Z tohto pohľadu musím pochváliť slovník, ktorý pomáha vysvetliť v hráčoch zažité pojmy aj pre tých, ktorým nič nehovoria. Možno by som ale ocenil viac obrazových materiálov. Je fajn priblížiť aj málo známe veci, ale bolo by ešte lepšie, ak by bolo rovno aj vidno, ako vyzerá napríklad často spomínaná hra Dys4ia, rovno keď o nej čitateľ číta.

Ještě jeden level je dobre štruktúrovaná zbierka esejí, analýz ši štúdií, ktorá chce kultivovať diskurz o hrách v rámci dnešnej spoločnosti. Nie je len o tom, či hry sú alebo nie sú umením. Je o tom, čo vlastne hry sú a čím by mohli byť. Formát a pevná väzba ju predurčujú k tomu, že si ju hravo zoberiete kamkoľvek, pokojne aj do ruky na cestu na Euro do Nemecka, kde ju budete čítať akurát vtedy, keď nie je váš rad šoférovať. Behom chvíle ju prelúskate celú, ale dobre sa konzumuje aj po jednotlivých častiach, medzi ktorými si môžete dať pauzu deň, týždeň, mesiac. Nemusíte ísť ani v takom poradí, ako je napísaná, pokojne preskakujte kapitoly, zmysel vám to dá vždy.