Čakanie v tábore, kedy ohlásia začiatok akcie, je niekedy ťažšie ako akcia sama. Čo ma tam čaká, ako to dopadne, vrátim sa vôbec? Otázky, samé otázky, ale našťastie sa čoskoro dozviem všetky odpovede. Už totiž prišiel rozkaz od veliteľa na nástup. Konečne, tak dlho očakávané odpovede sú o niečo bližšie!
 
Tento krát je to pod ochranou tmy, teda ak nám to nejako pomôže. Naposledy celý jeden výsadok skončil po zásahu raketou v troskách skôr, ako chlapci stihli niečo ovplyvniť. Boli to dobrí vojaci, vedeli do čoho idú a teraz sme my na ich mieste. Dúfam, že aspoň umriem na zemi. Ako bežím po húpajúcej sa palube lietadlovej lodi k vrtuľníku, snažím sa vytušiť, vycítiť, ako nejaká veštica jeho osud, či je to jeho posledný let, alebo sa ešte niekedy stretneme. Jediné, čo ale vidím, sú jeho najmenšie detaily, ktoré som si predtým nikdy nevšimol. Až ma udivilo, ako som sa kochal jeho nádherou, zvláštne, doteraz to bol pre mňa iba kopou šrotu. Prebehnem pomedzi víriaci prach zdvihnutý od rotujúcich čepelí, sadnem ku svojím kolegom a rozmýšľam, že takto pokope sme možno posledný krát.
 

Trošku strohé tváre dávali jasne najavo kde sa nachádzajú ich myšlienky, nastrojenie jasne ukazovalo účel ich cesty, ich vybavenie spôsob, ako budú riešiť vzniknuté problémy. Po zuby ozbrojená posádka ticho sledovala vzďaľujúcu sa siluetu lietadlovej lodi a už sa sústredili na koruny stromov míňajúce podvozok vrtuľníka len o pár metrov. Sem tam jazierko, pláž, za iných okolností ideálne miesto na príjemný piknik. V tom vrtuľník zrazu prudko zmenil smer a hlas z vysielačky vrátil snívajúceho vojaka späť k úlohe, späť do krutej reality. Zem sa neľútostne blížila, ku koncu spomalila, akoby chcela ukludniť búšiace srdce vojaka. Voooon!!! Akoby preplo, myseľ sa zaostrila, vystúpili inštinkty nadobudnuté tvrdým výcvikom a skokom som poprvý krát okúsil pevnú zem, nepriateľské územie.
 
Skrčený som odbehol od revúcej helikoptéry opodiaľ, rýchlo sme ako jeden tím prehľadali okolie či nám nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo. Žiadny pohyb, len zmenšujúca sa silueta starého známeho kamaráta nad našimi hlavami. Nastalo ticho. Rozkazy do vysielačiek dávali do pohybu svorku vlkov za svojím jasným cieľom. Dorazili sme k prvému bodu určenia, prostredníctvom prestrihovej scény som dostal ďalšie povely. Cieľ je blízko, úlohy sa striktne rozdelili, ja mám postupovať vpred, zatiaľ čo jeden z kolegov ostal niekde v tráve so sniperkou. Dúfam, že tam nezaspí, niečo mi totiž hovorí, že ho budeme potrebovať.
 
Sakra, rozvidnieva sa, musíme si pohnúť skôr, ako tie krásne lúče slnka nakúkajúce pomedzi koruny stromov narobia viac škody ako úžitku. Ako sa tak začínam predierať húštinou, všímam si krásy prírody, hustú trávu, rozmanitú vegetáciu, dokonca pasúce sa zvieratá neďaleko vojnou poznačenej dedinky. Zátarasy, barikády, zničená veža kostola akoby smutne plakala nad nedávnymi udalosťami, keď prišli nepriateľský vojaci, obsadili a uväznili nevinných civilistov. Z ničoho nič si uvedomíte, ako sa mŕtvou dedinkou rozlieha hrubý opitý spev mužov, rinčanie pohárov, spozorniete a vďaka perfektnému ozvučeniu šíriace sa cez vlhký vzduch určíte smer. Zabúdate na hlavný cieľ misie zneškodniť rádiovú stanicu a vydáte sa novým smerom, aby ste odhadli nové nebezpečenstvo.