Píše sa rok 2007 a Xbox 360 dostáva jeden zo svojich prvých hitov, zasnežené dobrodružstvo Lost Planet. Hra sa neskôr objavila aj na iných platformách a aj keď nedostávala absolútne najvyššie hodnotenia, rozhodne sa jednalo o veľmi solídny nadpriemer. Dnes sa píše rok 2010 a my sa opäť vyberáme na Stratenú Planétu v honbe za životodarnou energiou T-ENG.

Návrat do strateného raja

Planéta E.D.N. III sa počas desaťročného obdobia od začiatku kolonizácie poriadne zmenila. Súvislú snehovú prikrývku na niektorých miestach vystriedali lesy či dokonca hustá džungľa, mestá, priemyselné oblasti, obrovské prístavy a ďalšie neklamné znaky ľudskej prítomnosti. Rozširovanie civilizácie má jeden cieľ – nazbierať, vyťažiť či ukradnúť čo najviac T-ENG, ktorá okrem iného spôsobuje urýchlené hojenie, alebo sa používa na pohon všetkých mechanizmov. T-ENG však zároveň využívajú obyvatelia planéty, hmyzoidný Akridi. Masívna kuca paca na planéte teda smeruje k jedinej nevyhnutnej udalosti – občianskej vojne.

Lost Planet 2 vás ponorí práve do tohto konfliktu, pričom si vyskúšate hranie za takmer všetky zúčastnené frakcie. Dej samotný veľa priestoru nedostáva, ale na úplnom konci hry sa dostavil aspoň malý pocit uspokojenia z toho, že roztrhané kúsky skladačky do seba krásne zapadli. Keď ste s jednou frakciou unášali obrnený vlak, s ďalšou sa pokúsili dobyť vznášajúcu sa pevnosť a s inou sa zamerali na laserovú zbraň na orbite zdanlivo bez vzájomného prepojenia, obrovskýk Akridský organizmus si vyžiada spoluprácu doteraz nezmieriteľných skupín.

Co-op nadovšetko

Co-op, co-op a ešte raz co-op. Všetko, alebo takmer všetko, v pokračovaní Lost Planet je podriadené základnej idei, že spoluprácu hráči jednoducho milujú. A keď ju milujú, nie je čo riešiť. Lenže, ako to už býva, všetkého veľa škodí a inak to nie je ani s kooperáciou. Najdôležitejšou zmenou prekonal systém misií. Ten sa dá vzdialene prirovnať k Monster Hunter. Partička 4 hráčov (ak nezoženiete živých jedincov, ostatných členov tímu si na starosť zoberie AI) je postupne „vhadzovaná“ do levelov, ktoré viac ako čokoľvek iné pripomínajú arény. Za 10 až 15 minút arénu vyčistíte, zobrazí sa obrazovka so štatistickými údajmi a o pár sekúnd vás hra vrhne do inej arény. Takéto kúskovanie akcie nepôsobí dobre ani na zážitok z hrania, ani na atmosféru a vyslovene prekáža, keď príbehovú kampaň hráte osamote.

Aby mohla takáto štruktúra misií fungovať, museli by byť počítačom riadení spolubojovníci aspoň z malej miery schopní vykonávať činnosti, ktoré od nich očakávate. Už z konštrukcie predchádzajúcej vety je jasné, že LP2 vzorovou AI netrpí. Na bežné „killovanie“ ako tak stačí, ale akonáhle sa vyžaduje nejaká spolupráca, nastáva problém. Ideálnym príkladom je misia s vlakom, kedy treba do megakanóna ládovať strelivo, to obohacovať energiou, kanón natáčať podľa potreby a v prípade poškodenia ho chladiť sústavou ventilov. 4 živí hráči = pohoda najväčšia. 1 hráč + 3 boti = pohoda najmenšia, ba až žiadna.

Vo vŕtaní do co-opu by sme mohli pokračovať, spomeňme ešte jednu (na prvý pohľad) banalitu. Pauza. Hra neumožňuje vzhľadom na svoju orientáciu pauzovať. Aj keď vyvoláte menu, hra na pozadí beží, navyše aj medzi misiami sa odpočítava 30 sekúnd pauza a bojuje sa znova. Ani keď hráte s botmi, nebudete si môcť odskočiť, spraviť si chlebíček, zatelefonovať, pozrieť sa, koľko Slovensko zase prehráva na Majstrovstvách sveta, skontrolovať nedeľňajší obed a vlastne žiadnu inú činnosť vyžadujúcu odchod od obrazovky.

Už to nie je tá E.D.N. II, čo bývala

Osobne mi na potulkách po E.D.N. II vadila jej premena. Chápem, že to je len otázka vkusu, ale práve nehostinná krajina a zamrznuté pustatiny planéty boli najväčším lákadlom pôvodnej hry. Neustále súboje o prežitie v boji s agresívnymi Akridmi, nechutné monštrá, obrovský bossovia, to všetko robilo z LP pomerne originálnu záležitosť. Aj teraz sa sem tam nejaký ten Akrid pred vašim zameriavačom mihne, no nezvyklo veľa priestoru dostávajú súboje s ľuďmi v mestských prostrediach. Rôzne predmestia, stanice, doky a interiéry budov nasmerovali EDN II tam, kde asi skončiť nechcel. V záplave podobných akčných strieľačiek s rovnakým námetom a prostrediami. A pritom stačilo tak málo, nechať vyniknúť Akridov v plnej ich kráse, zasypať hráčov gigantickými monštrami a posadiť ich do po zuby ozbrojených mechov.

Našťastie aspoň na posledné dva vymenované atribúty sa môžete tešiť. Súboje s bossmi patria k tomu najlepšiemu, čo hra ponúka a arzenál VS (Vital Suit) sa dočkal zmien i vylepšení. Budete ovládať rôzne veľkých mechov, tie najväčšie dokonca pojmú naraz niekoľkých hráčov (co-op!) Nájdete medzi nimi aj transformerov – dokážu sa premeniť na lietajúce zariadenia a s mechmi si zabojujete aj pod vodou. Mechovia sú stále zábavní, ovešaní novými zbraňami (meče, multirakeromety, atď) spôsobujú v radách nepriateľov ešte viac paniky ako kedykoľvek predtým.

Ešte jeden Data Post a budem zvracať

Fantázia level dizajnérov Capcomu je nekonečná. Ako inak nazvať plné priehrštia nápadov, ktoré tvoria náplne jednotlivých misií. Vymenujem len niektoré z nich: aktivovať data post, data posty vyžadujúce aktiváciu, data posty aktivované v správnom poradí, data posty aktivované v časovom limite, data posty bránené v časovom limite, aktivovať data posty a aby som nezabudol, tak hlavne aktivácia data postov. Aha, a zabudol som na data posty!

Data posty sú malé zariadenia, ktoré aktivujú mapu, vytvoria vám respawn point a pridajú život. Životy sú všeobecne dôležité, pretože ak ich všetky miniete, začínate od posledného sejvu, ktorý sa koná tak raz za tri misie (a to je zároveň jediný moment, kedy si môžete odskočiť na malú). Aktivovanie datapostov tvorí hrubým odhadom 95 % náplne všetkých misií. Ku koncu kampane už začnete byť na toto slovné spojenie alergickí a ani by som sa nečudoval, keby svetová zdravotnícka organizácia už čoskoro v najnovšom zborníku vyhlásila datapostiádu za chorobu liečiteľnú antidepresívami a mentálnymi stimulantmi.

 Čo ďalej?

Co-op, resp. kampaň tvorí základ hry, ale v menu nájdete aj ďalšie položky. Pomerne veľa priestoru je venované customizácii postáv, za nazbierané body nakupujete nové gestá, schopnosti (získavanie T-ENG, lepšie ovládanie mechov, atď) a zbrane. Postava za dosiahnuté výsledky stúpa v hodnostnom rebríčku.

Levely sú prenášané do mulitplayera. Ten ponúka klasické herné režimy, kde rovnako ako v kampani okrem zbraní (puška, brokovnica, snajperka, raketomet, plazma + zbrane odtrhnuté z mechov) a granátov využijete aj VS mašinky a samozrejme kotvu. Špecialitkou multiplayeru je mód, v ktorom po vzore MAG jednotlivé frakcie v časovo ohraničených periódach bojujú proti sebe a snažia sa v danom období uhryznúť si čo najviac z „koláčového grafu“.

Všetkého veľa škodí

Presne tak, Lost Planet 2 trpí tým, čo malo byť jeho najväčším pozitívom. Co-opu je podriadené všetko ostatné, čo sa v mnohých prípadoch ukázalo ako kontraproduktívne. Iste, akonáhle budete kampaňou prechádzať s partičkou známych, výsledný dojem bude o niečo lepší. Ale nezmyselné rozdelenie hry do arén a odklon od pôvodného LP štýlu výrazne hre uberá na atraktivite bez ohľadu na počet zapojených živých hráčov. Stratené body sa nedajú získať ani mechmi, ani súbojmi s bossmi, ani grafikou (ktorá je mimochodom celkom pekná, aj keď prostredia sú často relatívne jednoduché). Stratená planéta tak asi ostane verná svojmu menu a v záplave ostatných akčných hier sa jednoducho stratí.