Sedím vo vlaku smerujúceho na Makuhari Messe a už viem, že tohtoročná Tokyo Game Show bude lepšia ako tá predošlá. Predtucha a deň predtým ohlásené tituly menovite Asuras Wrath od Capcomu, Shadow of the Damned od EA a stanovený predbežný termín vydania The Last Guardian, sú len kvapkami v mori, ktoré nesie meno japonský trh.

Už sme veľakrát počuli z úst vysoko postavených a rešpektovaných vývojárov (Kojima, Inafune), že japonský development upadá a mal by sa uberať západným smerom. Najnovšie sa hovorí o päťročnom sklze. Prečo to práve hovoria vývojári, ktorí sa zúfalo snažia byť západnými, keď doma majú tak veľký trh, ktorý nemusí vôbec nikoho z nás zaujímať, pretože je sebestačný? Stojí však v ceste progresu udávanej nami akceptovateľnou západnou produkciou, ktorá skrotila taje nastupujúcej novej generácie konzol. Na východe sa bohužiaľ stále nosí prešľapovanie na konzervatívnom koberčeku.

Problém nie je japonské hry hrať ani ich kritizovať, ale ich správne pochopiť, porozumieť im. V Japonsku sa stále bojuje so stereotypmi, ktoré sú dnes považované za prežitky. Musí sa počítať s tým, že jednoduchšiu hru treba ovládať aj na d-pade aj na analogu, že jednoducho tá druhá analogóvá páčka na ovládanie kamery je nepotrebná.

Počuli sme veľakrát, že Japonci nestíhajú za západom, čo je munícia do všetkých slovných prestreliek. Ako hráčom je nám jedno, kto za projektom stojí, koľko stál vývoj alebo koľkokrát sa menil dizajn, to sú informácie, ktoré sa žiadnym spôsobom nepodpisujú pod herný zážitok. Nás zaujíma celok a prezentácia zabalené v krabici v košíku. Ak niekto hovorí, že Japonsko je pozadu, nevie, o čom hovorí. 

Kladieme si správnu otázku?

Japonci sú pozadu. Ale v čom? Je to počet publikovaných hier ako v dávnych časoch na PS2? Sú to nápady, košaté príbehy, tony šialených bojoviek alebo v skutočnosti, o čom hovorí Kojima aj Inafune, ide o technologické postupy, metodiku práce, distribúciu ľudských zdrojov pridelených na projekt a efektívnosť? Je to téma pripomínajúca večnú diskusiu o tom, či ten PC trh zomiera alebo už zomrel ako žáner adventúr, ktorý vraj zmizol z herného sveta už pred niekoľkými rokmi.

Bol v dobe vydania pozadu Super Mario Galaxy 2, bol za opicami Resident Evil 5, mal päťročný sklz Metal Gear Solid 4: Guns of the Patriots? Kto vie, ako by zareagovala západná obec na hru, keby nebolo Ryana Paytona, jedného z prvých ľudí zo západu na tak vysokom poste v Kojima Productions, ktorý sa postaral o to, aby hra vyhovovala aj nám. Vyvolával by tak silné spomienky návrat na Shadow Moses, keby ho dizajnoval niekto iný ako Shaun Eyestone?

Nástup novej generácie je pre mnohých ešte stále silnou prekážkou a už dávno neexistuje koncentrácia iba na jeden herný systém. Na E3 si to dokonca uvedomil aj tvrdohlavý Valve. Zvýšené náklady na vývoj a náročnosť na ľudské zdroje sú pri nízkych výnosoch nerentabilné. A zatiaľ čo Capcom a Square si na pol ceste uvedomili, že je načase investovať do multiformátovej technológie, väčšina sa otočila tvárou k DS, Wii a PSP, pretože vývoj je pre tieto platformy jednoduchší a nebude sa musieť rozširovať tím o ďalších dizajnérov a grafikov. Japonci nekalkulujú tak ako na západe a preto sa na niektoré skvosty čaká tak ukrutne dlho. Začínajú si však uvedomovať pri desiatkach miliónoch predaných konzol, že penetrácia PS3 a Xbox360 je na takej úrovni, aby sa im oplatilo investovať do vývoja. A môže to byť aj Disaster Report 4, ktorý nakoniec vyzerá ako upscalovaný PS2 titul.

Hráme správne hry?

Pohľad na line-upy vystavovaných titulov Square Enix, Capcom a Konami jasne poukazujú na vysokú koncentráciu a obľúbenosť handheldov. Square dokonca ignoruje HD konzoly a tieto Vianoce uvedie na trh iba PSP a DS tituly. Na TGS sa kašle na Halo: Reach, pretože v nedeľu je tu Pokémon Black a Pokémon White, ktoré dohromady predali za dva dni neuveriteľných 2,6 miliónov kópií, a v pondelok je tu Black Panther: Yakuza. Nikoho na showfloore nezaujíma, že pol roka stará hra Final Fantasy XIII sa konečne dostáva na zelenú konzolu.  

Nik ju nechce hrať, dokonca som bol svedkom, ako hosteska takmer za ruku ťahá návštevníka, aby sa postavil k stojanu a aspoň si pozrel intro. Trinástka tu už svojich 15 minút slávy mala. A nielen ona. Dragon Quest IX už nemá miesto pred najväčším obchoďákom s elektronikou v Akihabare. Priestor pri chodníku Yodobashi Camera je pripravený pre blížiacu sa pecku Dragon Quest Monsters: Joker 2. A zatiaľ čo západ sa venuje questovaniu a canvas módu, v Japonsku sa už nehrá s takou vervou ako kedysi. To bolo pred 18 mesiacmi.

Po tejto stránke je západ pozadu. Najlepšia hra výstavy Ni no Kuni sa možno nikdy nedostane na západ v takej podobe, v akej bude uvedená tento december na trh. S predajnou cenou nastavenou na hodnotu konzolovej hry by sa u nás musela dodávaná 400-stranová kniha predávať iba v limitovanej edícii. Rád by som sa mýlil. A ak to nespraví Square Enix s Dissidiou a Kingdom Hearts, tak na handheldoch rozbije bank Level-5 s pomocou rešpektovaného animovaného štúdia Ghibli, ktoré dodalo nezameniteľný výtvarný štýl príbehu malého chlapca presúvajúceho sa medzi svetmi, aby zachránil svoju matku. Ni no Kuni stojí a padá na lokalizácii. Japonci nie sú pozadu, oni sú popredu a je im jedno, že testosterónoví chlapi v marci obtiahnu lancerky a z druhého tábora sa zapíska do boja proti oranžovookým.

Na západe nič nové

Ak chcete hrať niečo japonské, narazíte obvykle na dva problémy – jazykovú bariéru a ak ju prekonáte, tak je to regionálne kódovanie. Spomeňme si na všetkých Professorov Laytonov, ktorí vychádzajú s dvojročným meškaním, právnikov Ace Attorney od Capcomu alebo sériu Yakuza, ktorú SEGA vôbec nechcela na západe ani vydať, pretože sa tu predá sotva pár desiatok tisíc kópií! Aj v Japonsku sa nosia a uprednostňujú fenomény a známe série. Po HAWX 2 nikto neštekol a veríme, že ak by Namco Bandai mal na stánku Ace Combat, tak sa tam vytvorí dvojhodinový rad. Nie sú lietadlá ako lietadlá.

Sú jednoducho veci, ktoré sa dajú pochopiť, až keď ich vyskúšate na vlastnej koži a tým nemyslím, že si zahráte racing s malými dievčatkami na chlapácky vytunených športiakoch, ale že tú atmosféru nasajete priamo z bežného života, pretože v Japonsku je gaming previazaný aj na merchandising, životný štýl a mobilných operátorov. To ostatné je len hranie, aké poznáme aj my. Je iné obliecť sa do kostýmu a ísť na con, je iné dať na seba parfum obľúbenej postavy, na krk zavesiť šperk, ktorý nosí postava v hre, a ísť do práce, je iné mať vytetovanú Lightning a vložiť si dokumenty do obalu s jej podobizňou.  

Ak je Japonsko pozadu, tak je to v stratégiách, ktoré nás konieckoncov nemusia zaujímať, ak sa nepodpíšu pod navýšenie koncovej ceny. Hranie je rovnaké, len my inak chápeme slovko zábava a inak ho chápe tvrdý kravaťák, ktorý si kúpi simulátor randenia od Konami (áno, oni robia aj MGS). Náš export je mimo hru, tamojší gaming je o krok vpredu, pre nás vzadu, pretože ide o exotický import a vyhovuje nám rozmaznávanie predsudkami, ktoré sa dajú chápať aj ako prirodzený obranný mechanizmus pred obavami, že by tuzemskú tvorbu mohla „iná" produkcia schovať do vrecka. Nezabúdajme, že raz tomu tak bolo. Japonské hry nie sú iné, len komunikujú iným jazykom, doslova a do písmena.