NHL 11, virtuálny hokej od EA, je v sérii tým, v ktorom sa z môjho uhla pohľadu čosi zásadné zmenilo. Nie objektívne, znova ide o pokračovanie, ktoré využíva osvedčený engine, znova sa pracuje s vylaďovaním už existujúcich herných mechanizmov a znova je do hry implementovaných okrem aktualizovaných štatistík aj zopár nových prvkov prehlbujúcich hrateľnosť, ale čisto subjektívne, na úrovni zážitku z hrania, z prezentácie a vôbec, z hry ako celku.

NHL sa už tradične, na úrovni konceptu i realizácie, zastrešuje ideou čo najväčšieho realizmu – vývojári sa jednoducho snažia, aby hra čo najviac zodpovedala skutočnosti. To však už z princípu nie je možné, ba dokonca, čoraz väčšie zdanie autentickosti môže priamo spôsobovať škodu. Oslabuje totiž onen moment adrenalínového zážitku z rýchlej, dynamickej a akčnej hry, kvôli ktorému väčšina hráčov po hokeji siaha. Hokej potom nudí, nudí a frustruje a to nie sú najlepšie devízy.

Pocit, ktorý z hrania NHL 11 pretrvá najdlhšie, je pocit veľkosti. Akoby v tej hre toho bolo priveľa a hlavne, akoby priveľa žiadala. Veľa líg, viac ako po minulé roky, veľa herných módov – vďaka novému kartičkovému zberateľskému módu Ultimate Hockey League sa nafúkla hlavne online sekcia, veľa všakovakých možností a kým sa človek dostane k úvodnému bully, má chuť urobiť si prestávku. 

Dobrým príkladom je úplne prvý vstup do hry – výber hráča, personálie, liga, základné nastavenia a začína masívny, veľmi obsiahli až vyčerpávajúci tutorial, ktorý hráča vedie od celkom základných herných činností až k tým pokročilejším. Výborne, NHL debutanti sa majú na čo tešiť, ja, starý veterán sa nebudem zdržovať. Chyba, lebo už zopár prvých prehratých vhadzovaniach človeku dôjde, že čosi sa zásadne zmenilo a preklikať sa tutorialom len tak bola chyba.

A začíname od začiatku, pričom to nie je úplný začiatok, lebo veď už sme to hrali. Minulý rok, rok pred tým, a tak ďalej. Na druhej strane, úplnému začiatočníkovi, ktorý sa rozhodol virtuálny hokej vyskúšať práve tento rok po prvý krát, sa hra môže zdať až príliš komplikovaná. Žiadne letmé intuitívne zoznámenie sa s herným mechanizmom a poďho zápasy vyhrávať, chvíľu môže trvať dokonca aj uvedomenie si, ktorú že stranu to ovláda.

To, samozrejme, neznamená, že NHL 11 nie je vynikajúca hokejová hra, to určite nie, len to už nie je tá hra, ktorej sa dá úplne prepadnúť po prvom vstrelenom góle. A tento moment sa mi zdá v NHL 11 najdôležitejší – tá ambícia stále sedieť na dvoch stoličkách – úplne uspokojiť ako skúsených matadorov, tak úplných nováčikov. Nakoniec sa totiž môže stať, že obe strany budú na NHL 11 reptať.

Skutočného dôvodu ale niet, lebo pri tom všetkom stále platí, že NHL 11 je presne taká, akú si ju kto personalizuje. Nastaviť možno azda všetko, východiskové nastavenia sa pochopiteľne snažia byť užívateľsky čo najprístupnejšie – ide to, len to nie je veľmi hokej. Preto nastavovať to a ono, optimalizovať a skúšať, kde pridať a kde ubrať, začne človek hrajúci NHL 11 veľmi skoro. To ostatné je už potom len na hráčovi, tu sa mi zdá NHL 11 priam univerzálna, výsledok závisí len od ochoty stále sa učiť – byť hre partnerom, nielen jej pasívnym užívateľom. 

A toto mne osobne vadí najviac. Nerád vstupujem do pravidiel, respektíve spoluutváram ich – a nemyslím hokejové pravidlá, až tak mimo nie som, ale hrateľnosť podmienenú nastaveniami – radšej by som sa prispôsoboval hernému simulátoru ako sa spolupodieľal na tom, aký verný skutočnému hokeju ten simulátor bude.

Z toho uhla pohľadu je na NHL 11 najzjavnejšia jediná vec – skutočne to chce ešte viac byť simulácia hokeja, menej arkáda. Vhadzovanie si všimne každý a okamžite – je relatívnym problém ho vyhrať, ako človek nevie ako na to. Úspech je podmienený ako postrehom, tak spôsobom držania hokejky a natlačenia sa do kruhu – aspekt telesnej sily a urputnosti. A dá sa priamo z buly poriadne vystreliť. Druhým prvkom zásadne ovplyvňujúcim priebeh hry je voľba sily prihrávok, puk možno len tak priťuknúť, ale aj ho vypáliť v polostrele-poloprihrávke do voľného priestoru. Hokej sa potom hrá naozaj po celom ihrisku – žiadne prelievanie sa z tretiny do tretiny, ale urputný zápas o každú piaď ľadovej plochy. Rýchle brejky sú skôr dielom náhody, ktorej pomôže presná prihrávka a čítanie hry, nedá sa už len tak vziať puk a prekorčuľovať s ním k súperovej bráne pomedzi prizerajúcich sa obrancov. Základom útočnej hry je plynulý prechod stredným pásmom a nahadzovanie pukov do súperovej tretiny, takže k slovu sa dostane aj, od minulého roka ešte posilnený prvok hrania pri mantineloch.

Nie najpríjemnejším dôsledkom takto modifikovanej hrateľnosti je, že zápasy sa môžu nepríjemne kúskovať. Menia sa na fragmenty urputnej snahy udržať puk a získať herný priestor. Takticky a technicky založení hráči si ale prídu na svoje, len musia oželieť elegantné štýlové hinty, pri ktorých behá mráz po chrbte a lámu sa kľúčne kosti. Na poriadne narazenie na mantinel už nestačí rozkorčuľovať sa správnym smerom a mixnúť páčkou v momente stretu. Dôležitý je odhad a načasovanie. 

Hrať s vášňou už nie je devíza, skôr handicap, NHL 11 už sa viac prikláňa k hraniu s rozumom. Sčítané a podčiarknuté, NHL 11 je výborný hokej, možno ten najlepší v sérii, tak by sa to patrilo, len už to veľmi nie je pre nás, čo máme na hokeji najradšej práve tú vášeň. Buchnúť niekoho o ľad, prekorčuľovať pol ihriska, prihrať a skórovať strelou z prvej sú definitívne preč.