Hneď v úvode treba zdôrazniť, že hra to jednoznačne nemá ľahké. Poriadnej hry v hlavnej úlohe s modrým hyperježkom sme sa nedočkali už peknú dobu a všetky trojrozmerné pokusy stroskotali. Tie kvalitnejšie tituly zas kombinovali mnoho postáv a žánrovo do série vôbec nezapadali. Napraviť do zeme zadupanú povesť a ešte k tomu s takouto hrou je menšia ruleta. Možno aj preto sa autori rozhodli pre epizodický formát a aktuálna prvá epizóda je len akýmsi prieskumom trhu, či dokáže takáto schéma stále zaujať hráčov, ktorí dajú svoju spokojnosť najavo predajnosťou titulu.

Štvorka sa považuje za priame pokračovanie a začína presne tam, kde sme pred dávnymi rokmi v trojke skončili. Sonic síce geniálnemu zlosynovi Dr. Eggmanovi nakopal sedací sval, no vyzerá to tak, že bohužiaľ nie dostatočne. Tentoraz je v tom však sám bez svojich sidekickov a pri prechádzaní rôznymi zónami zisťuje, že Dr. Eggman sa nevzdal svojho sna vytvoriť Eggmanland a zo všetkých živých tvorov narobiť robotické... veci. Pre hru je príbeh zbytočný a dozvedáte sa ho iba z vlastnej snahy a z animácie. Samozrejme, nie je ukončený a koniec naznačuje opätovný návrat Vajcomuža, tentoraz už aj s Metal Sonicom.

Prím v Sonic The Hedgehog diktuje hrateľnosť. Tá je hlavným dôvodom, prečo sú posledné Sonic hry na internete častým, ale aj ľahkým terčom posmechu. Preto som aj ja osobne k titulu pristupoval skôr opatrne a bez priveľkých očakávaní. Navyše som bol vždy skôr fanúšikom talianskeho inštalatéra, aj keď so Sonicom som sa už tiež čo to nabehal. No obavy sa už po prvých pár chvíľach strávených s hrou úplne rozplynuli. Tie totiž ukazujú, že turboježko dokáže aj po toľkých rokoch stále držať krok s dvojrozmernými dobrodružstvami fúzatého Taliana a jednoducho sa štvrtý Sonic hra naozaj vynikajúco. A aký že je ten zázračný recept? Úplne elementárny; stačí nevymýšľať neisté novinky, len publiku priniesť to, čo si žiada. A tým je neustále skákanie v rýchlostiach, ktoré vaše oči v istých momentoch len ťažko zachytia. Presne tak, ako to bolo pred 16 rokmi, úplne bezo zmeny.

Hlavným prvkom vynikajúcej hrateľnosti sú tu veľmi dobre navrhnuté úrovne. Autori nekladú hráčom zbytočne polená pod nohy ako v prípade Sonic Rivals, pričom však zachovávajú stúpajúcu náročnosť jednotlivých levelov. Tie sa odohrávajú v štyroch zónach, pričom v každej sú štyri (tri plnohodnotné + súboj s bossom). Samozrejme, opäť aj tie vychádzajú z klasík, ktoré hráčom utkveli v pamäti ešte z prvých troch častí. A ide o inšpirácie viac než značné, až to skôr pripomína úrovne vystrihnuté z pôvodných hier. Zaspomíname si tak napríklad na Carnival úrovne z trojky, Labyrint z dvojky a vodné úrovne z prvej hry. Nech ide o akokoľvek silné vykrádanie, skvele zabaví. Plošinky sú presne tam, kde majú byť, nepriatelia skvele znásobia nielen vaše bodové skóre, ale aj skoky a rôzne mechanizmy vás katapultujú k aerodynamickému tresku, aby ste mali pri vyhýbaní sa pascám, zbieraní mincí a power-upov plné ruky práce.

Žiadne dve úrovne pritom nie sú rovnaké, utekáte po prevracajúcich sa kartách, potápate sa, prenasleduje vás niečo, alebo len taká obyčajná rutina, kde však existujú mnohé variácie ciest. V boss fightoch zas musíte vždy prísť na aktuálnu slabinu Eggmana a až potom ho môžete poraziť. Korunku všetkému nasadzuje možnosť premeny na Super Sonica po zozbieraní všetkých drahokamov priamo v leveloch. A ako bonus na PS3, v niektorých chvíľach môžete využiť pohybového ovládania Sixaxisom pri naklonených plošinách.

Grafická stránka Sonic The Hedgehog 4 sa taktiež zastavila v čase. Všetko pôsobí ako nádherná reminiscencia 16-bitových dôb. Navyše je grafika rýchla a plynulá. Pestrofarebná paleta rozohráva rôznorodú symfóniu, ktorá ulahodí vášmu oku hneď na prvý pohľad. Koniec koncov, môžete to posúdiť aj sami z okolitých obrázkov. Akurát animácie pohybu Sonica sú trocha krkolomné. Po toľkom texte o hre asi nebude prekvapením, keď prezradím, že zo 16-bitov pochádza aj zvuková stránka, ktorú má na svedomí dvorný skladateľ série Jun Senoue. Dokonca v hre použil aj niektoré originálne sample z pôvodných hier a tie za tie roky nezostarli ani o sekundu a stále sa príjemne počúvajú.

Ako dlho vám asi vydrží celkovo 16 úrovní? Veľmi asi nie, že? Na prvé prejdenie vám hra zaberie nejednu chvíľu, zvlášť keď sa radi v tabuľkách umiestňujete na čelných priečkach. No po pár prejdeniach už poznáte titul spamäti a speedrunom dokážete jednotlivé úrovne dávať behom pár chvíľ. A to je hlavným problémom. Keď si k tomu pripočítate cenu približne 13 Eur za prvú epizódu a jej trvácnosť, tak sa dostávame k obrovskému nepomeru a aj keď by som rád kúpu titulu vrelo odporúčal, pri takejto cene ide skôr o osobné preferencie. Inak mu nič je čo vytknúť, okrem pár technických drobností. Po hrateľnostnej stránke sa jedná o majstrovský kúsok zo starej školy, ktorí nezabaví len nostalgikov, ale aj nových hráčov.