Sony sa do dejín kultúry v najširšom slova zmysle zapísala v druhej polovici dvadsiateho storočia minimálne dva krát a ja si veru netrúfam odhadnúť, ktorý podpis bol zásadnejší. Oba totiž, Walkman i PlayStation, zmenili raz na navždy vnímanie toho, kvôli čomu vznikli. V tej najbanálnejšej a zároveň najdôležitejšej rovine ide o to, že značka stratila svoj špecifický význam a stala sa synonymom výrobku. Ak napíšem, že prenosné kazeťáky vyrábali v osemdesiatych rokoch všetci, znie to blbo, lebo nikto prenosné kazeťáky takto nevolal, pre všetkých to boli walkmany, hoci skutočné Walkmany mohla vyrábať len Sony. S playstationmi to nebolo iné, v laickej komunikácii nezasvätených sa takýmto označením herných konzol bez ohľadu na konkrétnu značku môžeme stretnúť dodnes. A môže za to PlayStation, rovnako ako za to, že tých nezasvätených je čoraz menej.

Patrím k prvej generácii hráčov, alebo k druhej, s tým, čo dnes považujeme za videohry som prišiel prvý krát do styku ako šesťročný v roku 1980, hral som celé osemdesiate roky, najprv príležitostne, potom programovo, Atari, Sinclair, Nintendo, Sega a tak ďalej, ale keďže som nikdy neinklinoval k IT technológiám, hranie videohier nikdy neprekročilo rámec krátkodobej kratochvíle. Videohrám som skrátka neprepadol celé detstvo ani celú pubertu a v podstate nie ani ako čerstvý dospelý. S prechodom na PC, ktoré vyžadovalo čoraz viac užívateľských zručností pri inštalovaní hier som na hranie dokonca zanevrel, poslednou hrou, ktorú som na PC hral a dohral, bol Duke Nukem 3D, vo vzťahu k hraniu na PC moja derniéra, zároveň o rok neskôr premiéra na PlayStation. Veľký návrat, pri ktorom mi došlo, že nechcem prestať hrať a nemusím prestať.

Poďme ale k PlayStation. Smutným faktom je, že európsky launch v roku 1995 šiel celkom mimo mňa, nezachytil som, že čosi ako PlayStation existuje až do chvíle, čo sa šedá krabica objavila spolu s telkou na internátnej izbe, hneď vedľa nadupanej 386ky, alebo 486ky. To je prvá osobná skúsenosť a prvý postreh, dávno spred čias absurdných platformových vojen; prví ľudia, ktorí tu mali PlayStation, boli týpci od IT, informatici, už vtedy s príjmami, o ktorých sa nám len mohlo snívať. PlayStation ich uchvátil ako kus technológie, hrali Ridge Racera a tešili sa ako malé deti.

Druhý kontakt s PlayStation je ešte zaujímavejší, dokladuje totiž, že Sony sa rozhodla naučiť dospelých znovu sa hrať. Žiadne deti vo veku 8 – 16 rokov povedzme, typické cieľovky Nintenda a Segy, ale dospelí mladí ľudia, najprv tí, ktorým je blízky alternatívny životný štýl. Nie masy v pravom slova zmysle ale ktosi, koho neskôr teória marketingovej komunikácie zastreší pojmom trendsetter. Reklama na PlayStation sa už v roku 1996 (tri štvrte roka po európskom štarte) objavila napríklad aj v časopise Rock & Pop. Žiadne Bravo či Popcorn, aj keď nevylučujem, že tam PlayStation inzerovala, ja o tom neviem, Bravo som nečítal, zato Rock & Pop hej a to, čo ma vtedy napĺňalo rozpakmi, sa dnes ukazuje ako dielo skutočného vizionára.

Dospelí ľudia hrajú videohry, ba čo viac, hlavne dospelí ľudia hrajú videohry, deti sú na vedľajšej koľaji. Aby sme sa celkom nezapredali PlayStation vášni, treba povedať aj to, že o rozšírenie videoherného trhu smerom k dospelým užívateľom sa predovšetkým prostredníctvom product placementu pokúšali aj Nintendo a Sega skôr ako bol PlayStation najväčším hráčom na trhu, avšak dialo sa to nekoncepčne. Nintendo si napríklad zakladalo na tom, že zmienky o ňom sa relatívne často objavovali v mainstreamovej hollywoodskej filmovej produkcii.

Na Nintendo sa napríklad tešil z väzenia sa vracajúci Bruce Willis alias Hudson Hawk v rovnomennej, komerčne prepadnuvšej akčnej komédii, ale dospelák, ktorý aj dostal chuť ono Nintendo vyskúšať, nenašiel v hernej ponuke nič, čo by bolo adresované priamo jemu. Už troška elegantnejšie to robila Sega. Vo filme Mallrats napríklad promuje svoju platformu cez hranie videoherného športu – hokeja (a Kevin Smith – režisér a scenárista filmu dáva k dobru nezabudnuteľnú hlášku: „Ani peklo nepozná toľko nenávisti, ako žena opovrhujúca Segou", ale znova, deje sa tak vo filme, ktorý je skôr geekovským manifestom ako skutočne masovou zábavou.

PlayStation zvolila inú cestu, cestu postupnej zmeny vnímania videohier a hrania cez sofistikovanú prezentáciu zvýrazňujúc alternatívny životný štýl. PlayStation sa mala stať jeho neoddeliteľnou súčasťou. PR texty tváriace sa ako normálna žurnalistika v serióznom hudobnom časopise (znova Rock & Pop) nezabúdali pripomenúť, že okrem hrania špičkových hier môže PlayStation slúžiť aj ako prehrávač CD, čo síce v roku 1996 nebolo také terno ako neskôr PS2 promovaná aj ako najlacnejší DVD prehrávač na trhu a tak isto PS 3 a Blu-ray.

Znova platí, že dnes to znie absurdne, ale v roku 1996 bolo jednoducho vzhľadom k zámerom Sony dôležité, aby herná konzola bola vnímaná ako užitočná aj iným spôsobom, ako len cez hranie sa.

Ruku v ruke s prívetivým užívateľským rozhraním a svojským dizajnom prišla PlayStation aj s novým konceptom hier ako takých. Pôvodné tituly zastúpené napríklad už spomenutým Ridge Racerom, ale trebárs aj WipEoutom, či Tekkenom mali na úrovni hráčskeho zážitku predstavovať videohernú emocionálnu alternatívu k tzv. adrenalínovým športom. Človeku pri nich nešlo o život a príliš sa ani nespotil, ale to je jedno, lebo zážitok bol podobný. Dnes už môžeme napísať, že nebol, vtedy to ale fungovalo dokonale.

Prvú PlayStation som si zadovážil v lete 1996, takmer rok po európskom launchi, šlo o súkromný import, lebo to, čo poznáme dnes ako rozvinutý videoherný trh vtedy u nás prakticky nefungovalo. PlayStation ešte nebola masovka, ale už mala nakročené správnym smerom. Vtedy niekedy, ak sa pamätám správne, som si PlayStation všimol v správach, v hlavnom vysielacom čase, nešlo o PR a ak áno, ešte dnes sa hlboko klaniam. Deložovali akýsi squatt kdesi v Česku, prírodné dievčiny v batikovaných šatočkách, dredovaní alternatívni mladíci kráčajúci v stopách Boba Marleyho, vôkol kukláči, mladíci a dievčiny si len tak na rýchlo berú z domova, z ktorého ich práve policajti vykázali, tie najdôležitejšie veci. Digeridoo, bongá, čo sa na ne hrá, bongá, čo sa z nich inhaluje, šaty a tak ďalej, a medzi nimi, tmolí sa junák so skleným pohľadom, v jednej ruke prenosná telka, pod pazuchou druhej PlayStation, s voľne visiacim padom.

Kde iný videli feťáka, ja som videl proroka novej viery. Deväťdesiate roky patrili elektronickej hudbe, techno, jungle, house, goa trance a tak ďalej, smart drugs, parties, Love Parade, Ibiza a všetky ďalšie atribúty. Jedným z nich sa stala PlayStation, a nebola to náhoda, soundtrack prvému WipEout presvedčí aj najväčších skeptikov. A ako sa z alternatívy stala móda, tak sa z PlayStation stala generačná inštitúcia.

Nešlo by to bez hier, tie ale prišli a boli ako žiadne iné, boli pre dospelých, čo sa znova chcú hrať. Porty zásadných titulov z iných platforiem, Doom napríklad, ale aj Duke Nukem 3D (na PlayStation ako Duke Nukem: Total Meltdown, port z PC len s pridanou hodnotou), Descent, či Worms a z arkádových automatov (Tekken), ďalej tituly „draftované" z konkurenčných platforiem, teda pokračovania populárnych sérií, ktoré sa presťahovali na PlayStation. Tu treba spomenúť Final Fantasy VII, kvôli ktorej si PlayStation zaobstarali všetci hráči, čo o sebe tvrdili, že milujú RPG a hlavne, nové, respektíve vynovené hry, ktoré sa stali system sellermi a maskotmi značky: Tomb Raider, Metal Gear Solid, Gran Turismo, WipEout, Rayman, Crash Bandicoot, ktorý o pár rokov neskôr doslova dobyl Slovensko vďaka obskúrnosti na STV zvanej Maxihra (to už bola na trhu PS2, na Slovensku sa ale Crasha Bandicoota predávali haldy, to všetko v časoch, keď už inde po ňom ani pes neštekol).

PlayStation prevalcovala, čo sa dalo, stala sa synonymom konzolového hrania a to ju vrchol v podobe PS2 a začiatok pádu, ktorý nakoniec asi nebude až taký dramatický ako sa zdalo, ešte len čakal. PlayStation dokázala ako prvá z platforiem pokryť skutočne celé široké spektrum hráčov (azda s výnimkou šialencov, čo milujú skutočne realistické letecké simulátory), zároveň sa ako prvá začala sústreďovať nie na využitie existujúceho trhu, ale na vybudovanie trhu celkom nového.

A dospelí ľudia začali hrať videohry.