Už vidím lietajúce gamepady, počujem hlasný dialóg s tými najkorenistejšími citoslovcami adresovanými obrazovke, fyzické násilie páchané na konzolách, vybavení bytu a vykrúcanie krku ovládaču, ktorý za nič nemôže. To všetko Microsoft, sprosté anime, idiotské postavy s perfektnými účesmi, neúčinné, hrôzostrašne vyzerajúce zbrane, obstarožná 2D grafika, nezničiteľní bossovia, nezdolateľná prvá úroveň, ktorú určite aj autori hrajú s cheatmi, stará škola, automaty, ktoré patria do šrotu, japonské hry, celý herný priemysel, Xbox 360 a tá hlúpa akcia House Party, ktorej dvere vykopla drobná, nenápadná Triple Hard Core Corps: Uprising. To ONA môže za všetko!

Najťažšia hra súčasnosti? Bez debaty. Automatovka ako bič? Že váhate! Roztomilá hrdinka s trojmetrovým samopalom? Na čo ešte čakáte? Nemusí vám to povedať cez trial verziu, Hard Corps jednoducho posiela každého hráča bez rozdielu naspäť k začiatkom, rovno do škôlky, kde sa učí narábať s joystikom a jedným veľkým červeným tlačítkom. Strestá kohokoľvek a to takým ponižujúcim spôsobom, že vás ani cheaty nespasia (Ak by aj nejaké v tomto prípade existovali, tak by určite nefungovali, na všemocný Konami kód môžete zabudnúť.)

„Skús sa nabudúce viac snažiť,"

Ani už neviem po koľkýkrát mi to pripomína ženský hlas, v duchu jej nadávam do tých najšpinavších šľapiek a po desiaty krát sa snažím memorovať celú úvodnú úroveň smerom k prvému bossovi, ktorý ma posiela do horúcim pekiel. Pričom stačí len trochu toho skákania, sústredenej diagonálnej paľby a exploduje v plameňoch. Na piaty pokus padne, život na vlásku, čakám vyhodnotenie a on sa (*PíP*) level otvára ďalej. Bahamuta ďalej čaká pohyblivý piesok, z neho vykúkajú piesoční červy a keď sa dostanem na visutý most, zabije ma znenazdajky nepozornosť. Nepriatelia neprichádzajú len z prava, ale aj z opačnej strany. Nevadí, o dvadsať minút už frčím na motorke a než stačím odpozorovať taktiku bossa, horím a ženský hlas mi oznamuje Game Over! To nedám ani prvý level? Nie!

Hovoriť o obtiažnosti má aj nemá zmysel, chýba len blikajúci nápis Insert Coin, aby bola táto dilema rozhodnutá. Pravdu povediac, Hard Corps je jediná hra, u ktorej vážne uvažujem o kúpe klasického joysticku s veľkými tlačítkami (to, aby som mohol krk zakrútiť väčšiemu hernému zariadeniu). V zápale bitky dopláca štandardný Xbox gamepad na nepresný d-pad a pri ovládaní analogom by ste s otvorenou náručou privítali väčšiu páčku alebo ovládaciu schému dual analog. Samozrejme, že za všetko môže aj ten hnusný gamepad. 

Po hodine ide do tuhého, pavúkobota na motorke ničím po dlhom tréningu dvoch predošlých pasáží, pretože checkpointy sú pre slabochov a ukladanie pozície tu neexistuje. S poslednou paličkou energie víťazoslávne kričím ako rýpe nosom zeminu, nasleduje prestrihová scéna s frajerským útekom zo spárov istej smrti, vyčerpaný púšťam ovládač z rúk. Press A. Neskoro. Bahamut si narazil držku a nepreskočil kaňon. Game Over, reštart, žer to horúce olovo, Press A. Motorka preskočí priepasť, som na pevnej zemi, beriem power up a nápis „Warning" mi oznamuje, že prichádza ďalší boss. Si robia srandu? Nie!

„Veľa šťastia nabudúce,"

Hard Corps nemusí odkazovať na Contra ani byť prequelom k tejto sérii, kľudne sa mohla prostoreko volať Automatovka. Kvôli hrám ako táto sa od rodičov žobrali drobné, kvôli nim nikdy nemali v peňaženke dvojkorunáčky, kvôli nim sa navonok ošarpané maringotky stávali posvätným miestom, kde sa na oltár nosila obeta a menila na žetóny. U nás mali smolu, pretože z púťovej atrakcie sa nestal životný štýl, ale ich staršia generácie omylom hodila po revolúcii do jedného vreca s výhernými automatmi. Herní dinosauri zaspomínajú radi, ale na trápenie sa dlhé hodiny s prechádzaním jedného levelu jednoducho niet čas. Nová generácia si nájde trefnú výhovorku, pretože hra nepoužíva žiaden checkpoint a „continues" si musíte poctivo kupovať za body, ktoré bohužiaľ nenarastajú podľa vašich predstáv. Našťastie pri akomkoľvek pokuse aj neúspešnom dostanete nejakú čiastku a budete ďakovať za Rising Mode, kde sa postavy dajú levelovať upgradmi.

Dokúpite život, energiu, vylepšíte powerupy zbraní, zrýchlite chôdzu, šprint, aktivujete Auto Fire alebo si do arzenálu hneď na začiatku nadelíte Laser. Ale. Nič nie je zadarmo a než oplieskate milióny kreditov, musíte potiť krv. Hard Corps vám nedá nič zadarmo, je ponižujúca, frustrujúca, pekelne ťažká a tam, kde vás nechá oddýchnuť a obdarí vás úsmevom za powerupy, tak práve o ne vás pripraví v ďalej milisekunde. Zabije vás jediný výstrel, vrak zostreleného auta, ktoré sa vhodne postaví do cesty, zlé načasovanie skoku, nepozornosť, stotinové zaváhanie, šrapnely vybuchujúceho robota, pasce, nepripravenosť. Čo Rising Mode dovoľuje, to pre klasický Arcade neplatí, tri životy, tri dieliky energie. To je všetko.

Úvodné pasáže prechádzam bez škrabanca, cítim sa neporaziteľný, moju pýchu stresce pavúkobot a strácam život. Bezstarostne preskakujem s motorkou priepasť a do piesočného červa šijem ako zmyslov zbavený z guľometu, ktorý po prvom zásahu strácam. Zvíja sa ako had, mení stratégiu, ale základnej pištolke a nacvičenému strafingu (uzamknutý smer streľby), skákaniu a nadávaniu, nedokáže ďalej odolávať. Dokonale prečítaný červ už nie je prekážkou a po explózii sa s rehotom presúvam po sladkú odmenu. Počkať, z vnútorností červa vylieza otrava, ktorú som naháňal na motorke? Štvrtý boss v priebehu desiatich minút? Mamí, ja už chcem achievement! Game Over, reštart.  

„Vôbec to nebolo zlé,"

Hard Corps obsahuje osem úrovní, každý s vlastnými pravidlami a sadou nepriateľov, ktorá sa mení a kombináciami navzájom vytvára takmer nezdolateľnú stenu vystrelených projektilov. Raz letíte na hoverboarde, inokedy sa zase plavíte na lodi a potom dávate pozor, aby vás neprekvapili sniperi v džungli alebo smrteľná flóra. Pestrosť prostredí a paralaxný scrolling sú základom vynikajúceho a mimoriadne ostrého vizuálu. Tvrdé melódie pri plnom sústredení nevnímate, vlastne ani nie je kedy, lietajúcich guliek, potvor, nepriateľov a prepadajúcich sa plošiniek je toľko, že niekedy splývajú s pozadím a v meste sa napríklad uhýbate aj vysoko kontrastným zeleným neónom v diaľke.

Momentov prekvapenia, kedy si myslíte, že máte všetko pod kontrolou, je nespočet. Hra vás zráža na kolená neustále a neexistuje chvíľa, v ktorej by ste neprišli o život. Či už je to jazda na rýchločlne, vybuchujúce vagóny vlaku, rotujúci boss vypĺňajúci svojím majestátom celú obrazovku alebo jamy plné ostrých kolov. Hard Corps má v zálohe ešte jedno prekvapenie a tým sú rebríčky (zaplačete, ako niekto dokáže prefrčať levelom pod štyri minúty, keď vám to trvalo hodinu a pol) a co-op (offline/online). Násilie páchané na ovládačoch v tandeme nebolo testované.

Životnosť Hard Corps je obdivuhodná, dokáže v jednom momente kohokoľvek s akoukoľvek hernou históriou ponížiť a rozniesť na kopytách hráčsku hrdosť. Neobťažuje sa deliť hráčov na zrno a plev, ale posiela ich na preškolenie, pretože toto je výzva, pri ktorej aj povestná sizyfovská robota vyzerá ako obyčajné vŕtanie v nose. Hard Corps je ako nechcené dieťa, ste radi, že sa rodia, ale nechcete sa s nimi hrať. Prvá polovica ju odsúdi pri pohľade na grafiku, ďalšia polovica po prvej minúte strávenej s demom, ďalšia oľutuje po hodine investíciu 1200 bodov do plnej verzie a ďalšia skupina si schuti zanadáva. Posledné percento sa opakovane vráti a bude sa venovať upgradovaniu aj ďalších postáv a možno aj utratí body za DLC. Hard Corps je jednoducho nemožná, nesplniteľná, nedohrateľná.

Neodporúčame, aby sa pri hraní nachádzala vo vašej blízkosti manželka, partnerka, priateľka, pretože hrozí, že vaša hráčska hrdosť kapituluje nadobro nevinne provokačnou otázkou: „Na čo to hráč, keď to nevieš?"