Echochrome II

Echochrome spred dvoch rokov stále zostáva jedným z najzaujímavejších herných konceptov súčasnosti, menšinová hra, ťažká, ale vynikajúca. Spriaznený Echoshift zapadol zaslúžene prachom skôr, ako stihol napáchať na koncepte zásadnejšie škody a teraz tu máme Echochrome ii, hru distribuovanú cez PSN, ktorá do riešenia logických rébusov zapája Move a znesie aj ten najprísnejší kritický pohľad.

Základný koncept – pohrávanie sa s perspektívou – zostáva nezmenený, mení sa však celkom zásadným spôsobom ovládanie. Už nie zmena uhla pohľadu pomocou rotácie objektov, ale ich deformácia, ktorá vzniká, keď trojrozmerný objekt prenesieme na dvojrozmernú stenu. Move sa premení na baterku, ktorou treba nasvietiť objekty v hernom poli tak, aby vrhali na stenu tieň, po ktorom dokáže tieňový panáčik prejsť z bodu A do bodu B. Echochrome ii teda opäť využíva ako základ hernej mechaniky vzťah medzi 2D a 3D zobrazením, pričom pamätníka by mohlo zamrzieť, že v princípe nejde o nič iné, ako sa svojho času objavilo v nedocenenej logickej puzzle plošinovke Crush na PSP.

Lenže nezamrzí, lebo Echochrome II hendikep aj tak len zdanlivej nepôvodnosti prekonáva hrateľnosťou. Kľúčom k nej je pochopiteľne Move, kužeľ svetla baterky, ktorým sa svieti najprv na pandrláka, potom v príslušnom uhle na objekty tak, aby sme dosiahli želaný efekt. Každá z úrovní ponúka tri zadania – cestu z labyrintu, stretanie ďalších Echo pandrlákov – tieňov, a vyfarbovanie objektov v treťom rozmere chodením po ich dvojrozmernom tieni. Znie to možno jednoducho, ale jednoduché to určite nie je, nech sa totiž človek snaží akokoľvek, so zmenou uhla si občas jednoducho nevystačí a musí využiť ostatné prvky. Základným je vizuálne definovanie východu z bludiska – spojenie dvoch nezávislých objektov tak, aby vrhali tieň v tvare východu – ak konáte správne, objavia sa na takto nasvietenom mieste schodíky, ktorými panáčik opustí level. 

Ďalším, nemenej dôležitým, i keď sprvu menej frekventovaným prvkom je vytváranie trampolíny, znova ide o také vytvarovanie tieňa, ktoré panáčikovi umožní na príslušnom mieste vyskočiť a preskočiť prekážku. Tu treba pripomenúť, že tieňový 2D svet predstavuje pre panáčikov priestor, v ktorom platia normálne fyzikálne zákony - pandrlák má svoju váhu, takže môže padať, a čo je dôležitejšie, môže byť zhodený. Za normálnych okolností sa postavičky na mieste, kde končí tieň obráti a pokračuje späť, ak priestorom manipulujeme počas ich pohybu, toto neplatí a treba dávať veľký pozor, aby sme do nich nezavadili tieňom - v tom prípade ich totiž vytlačíme, oni spadnú a treba začať znova.

Keď už sme pri tom, toho opätovného prechádzania zadaní bude v Echochrome ii požehnane, lebo hoci tutorial a prvé úrovne nevyzerajú a nie sú nijako zvlášť komplikované, prituhovať začne veľmi skoro a hranie môže viac frustrovať ako baviť. Lebo Echochrome ii nie je ľahká hra, naopak, je často až priťažká, rozčuľujúca a repetitívna. A to som sa mal za celkom bystrého jedinca, nepoznám síce svoje IQ, ale mal som vždy pocit, že je skôr vyššie ako nižšie. Po Echochorme II už by som za to ale ruku do ohňa nedal. Ďalším problémom spätým s praktickou hrateľnosťou je manipulácia s Move ovládačom, Echochorome II predpokladá presnosť a pevnosť, s čím som mal, možno i vzhľadom k veku a neuróze, dosť veľký problém. Každopádne, ak by sa mi ruky triasli len o trošku viac, ani si neškrtnem, respektíve nezasvietim.

Inak predstavuje Echochrome II výbornú investíciu, ide o plno hodnotnú a pomerne rozsiahlu hru, ktorá sa aj vďaka možnosti stavania vlastných úrovní len tak neobohrá, a ktorá ako bonus ponúka perfektné produkčné ošetrenie. Grafika v príslušnom kontexte samozrejme, efekty, subtílna atmosféra, to všetko zostalo a nechýba ani znova vynikajúci herný soundtrack.

Hodnotenie: 8

+ ovládanie pomocou Move
+ vysoká náročnosť
+ znovuhrateľnosť
+ unikátny herný koncept

- nič pre menej bystrých
- problémy s kalibráciou, respektíve s citlivosťou Move 

Eat Them!

Eat Them! pôsobí na prvý pohľad ako zjavenie čírej hrateľnosti. Kombinuje radosť z deštrukcie s bojom o prežitie a občasným súperením, čím reprezentuje esenciálnu prvoplánovú videohernú zábavu, ktorá však pri každom ďalšom pohľade zlyháva na celej čiare.

Zápletka je jednoduchá, hráč sa stáva obrovitánskou príšerou, ktorá decimuje mesto v príbehu slabučkom ako tri krát prevarený čaj. Treba ničiť, búrať, likvidovať, trhať na kusy, požierať a tak ďalej, treba sa brániť a strážiť ukazovatele energie a to je tak všetko. Prvotné nadšenie zhruba po pol hodinke vystrieda nuda, ktorá hráča neopustí až do konca hry. Znič čo môžeš, znič všetko, čo ide zničiť, v tele robotického monštra, ktoré akoby ušlo z osemdesiatych rokov a Transformeri v svojej rozloženej podobe vedľa neho vyzerajú ako nádherné dizajnérske objekty.

Práve vizuál pokladám z Eat Them! za kameň úrazu, vďaka ktorému je všetko zle.

Hra je totiž neprívetivo škaredá, cel-shadová grafika už má svoje najlepšie dni za sebou a čo je horšie, ak sa do nej prevedú objekty, ktoré už sami osebe vyzerajú ako oživené technické výkresy, výsledok je priamo odpudivý. Sterilne čisté, orámované prostredie i postavy neasociujú ani len kúsok autentickej atmosféry, lokácie nepripomínajú nič iné, len arény existujúce z jedného jediného dôvodu – aby mohli byť zničené. 

Veľkou devízou Eat Them! mala byť možnosť vytvoriť si vlastné monštrum, čo aj ide, kreatívne limity sú takmer neobmedzené, ale je to jedno, lebo výsledok bude vždy škaredý. A nie je to banalita, lebo tento typ hier môže fungovať len vtedy, ak sa v prostredí cítime dobre. Kedysi existovala taká hra pre PlayStation 2, v svetle Eat Them! nedocenený klenot, volala sa War Of The Monsters, bizarná bojovka inšpirovaná poetikou a vizuálom katastrofických monster filmov päťdesiatych rokov. Všakovaké prerastené obludy sa v nej pasovali v mestách, pseudogodzily a pseudokingkongovia v nej po sebe hádzali vysielacie veže a bola to náramná zábava.

Eat Them! mala podobnú ambíciu, len si za inšpiračný zdroj zvolila nešťastné osemdesiate roky a komiksy, čo by mohla byť veľká sranda, ak by sa to chytilo za správny koniec. Lenže nie všetky obrovské roboty sú mechy a nie všetky komiksy sa oplatí pamätať si. Takto, píšuc o Eat Them!, ani sám sebe neverím, s takýmito devízami nemôže byť tá hra úplnou stratou času, keď si ale spomeniem priamo na herné pasáže, obchádza ma žalúdočná nevoľnosť.

Stereotypná nuda, v ktorej aj vrhanie tankom na pohyblivý cieľ nevyzerá ako zábava, ale ako rutinná povinnosť, ktorú treba urobiť, aby sa hráč posunul ďalej. Kam? K ďalšej deštrukcii. Aby sme si rozumeli, moje herné očakávanie nie sú veľké, zlé jazyky tvrdia, že mi k hernej nirváne stačí rotačný guľomet a fakt veľa terčov, ale čo je veľa, to je moc.

Eat Them! je azda jediná hra o deštrukcii, ktorá v sebe nemá ani štipku zábavy. A nie je to lepšie ani s kooperatývnym multiplayerom a možnosťou kolektívneho vyčíňania, lebo jediným rozdielom oproti single playeru je, že človek sa nenudí sám, ale vedno s troma ďalšími nešťastníkmi.

Hodnotenie: 4/10

+ veľké monštrá
+ číra deštrukcia
+ eighties atmosféra

- škaredá cell shade grafika
- slaboduchosť
- monotónnosť