Dobrý tenis sa na konzolách ujme vždy, ale musíte si starostlivo vybrať prístup k spracovaniu, či sa vydať cestou bláznivej arkády alebo využiť všetky možné ovládače pre reálne zachytenie úderov. Je to veľká dilema, ale nejeden tvorivý tím ju už zvládol dobre. Top Spin je pomerne nevyrovnaná séria, má za sebou viaceré platformy (začínal v roku 2005 na PC/PS2/Xbox) a zväčša nižšie kritické hodnotenia, ktoré mu jej tak-tak nezlomili krk.

No Top Spin 4 prichádza ako malé veľké osvieženie a pokiaľ ste o jeho prvých troch dieloch nepočuli, môžete mať aj výhodu. Recenzovaná PS3 verzia má už na obale drzo poukladané moderné ikony top noviniek ako 3D či podporu Move, čím vzbudzuje veľké očakávania, chuť skúšať nové technológie a zahrať si tenis konečne trochu inak – možno sofistikovanejšie, možno zábavnejšie.

A tak štartujem disk, prekonám takmer 5 GB inštaláciu (zaberie riadnu štvrťhodinku) a hneď mierim na kurt na jednu krátku exhibíciu. Vyberám si starého dobrého Agassiho, proti sebe postavím Djokoviča a nezabúdam aktivovať oba ovládače Move – hlavný i pomocný navigačný. Prvý zápas na dva sety je strašný, s bilanciou 1:6, 0:6 odchádzam od TV dumať, v čom je problém. Vo mne, v hre alebo Move?

Vraciam sa a kapitulujem z poriadnych zápasov do úplne základného tutoriálu, kde na mňa automatická mašina vrhá loptičky. Je tu šanca na zlepšenie? Pri zapnutom svetle (prvý zápas som hral v tme, takže ak TV nevyžiarila dosť svetla, Move sa asi strácal) zrejme áno, do loptičiek sa trafím vždy a učím sa ich odpáliť v správnom momente. Pretože načasovanie striel sa tu ukazuje ako základ a hra je k vám (ne)milosrdná v tom, že vám neustále ukazuje, či ten odpal bol príliš skorý, dobrý, perfektný alebo prišiel už neskoro. A čím viac sa do hry pohrúžite, tým je väčšia šanca, že presne načasovaných úderov bude čoraz viac. 

Tréning s obyčajnou mašinou sa po 10 minútach ukáže byť nudný. Move sa chytá v správnom čase, aj keď nie stopercentne spoľahlivo, väčšinu úderov zachytí. Strácam loptičky na sieti, kam nestíham dobehnúť včas alebo naopak, mašina ma prehodí. Je to metóda pokus-omyl, no chce to poriadny cvik, takže sa odchádzam zapísať do tenisovej akadémie.

Ide o detailne spracovaný mód s 26 lekciami rozdelený do piatich skupín. Štartujem Basic Controls, kde sa učia skutočne úplné základy a zisťujem, že v hre je nesmierne množstvo úderov. Základné tri skupiny obsahujú bežný úder, kontrolovaný a silný. Pri hraní s gamepadom je to očividne jednoduché stačí držať určité tlačidlo. No pre borca-korca s Move sa tu nepíše nič, takže musím skúšať, ako sa zahrá ktorý úder. Bežný úder odpálite s Move obyčajne – nie rýchlo, nie silno a nie dlho, t.j. až spoza chrbta. Všetky tieto finesy si vyhradíte pre špeciálne údery, napríklad náhly úder nepotrebuje žiadny rozbeh, len rýchle odpinknutie Move od tela. Silný úder si žiada dlhšiu trajektóriu a švih. Kontrolovaný úder potrebuje navyše držanie určitého tlačidla – napríklad na dobre umiestnený lob.

Je to spočiatku ťažko pochopiteľný fakt, že ani Move nedokáže všetky údery zahrať prirodzene a musíte siahať po tlačidlách – na druhej strane perfektný dôkaz, ako sa pohybom nedajú simulovať tie sofistikované údery i jemné odchýlky pohybu ľudského tela pred konzolou. A len tak pre zaujímavosť, už podanie možno zahrať asi štvorakým spôsobom. Základ je vyhodiť si loptičku (nadvihnúť Move), vzápätí švihnúť – ale hra vás rýchlo vycibrí na neskutočne náročnej (i občas frustrujúcej) lekcii, ako sa s Move podáva tak, aby ste zároveň trafili tam tú vzdialenú časť kurtu. Z implementácie Move mám teda v konečnom dôsledku dobrý pocit a odohral som s ním celú hru, ale spočiatku je to fuška. A stále sa neviem zbaviť pocitu, že s gamepadom sa hrá ľahšie ako s Move, čo je paradox na adresu Sony. 

Tennis Academy je inak veľmi detailný a občas náročný mód sám o sebe. Spočiatku núka zaujímavé lekcie, neskôr prejde na pomerne drobné údery, ktoré možno ani nevyužijete. Je síce fajn vidieť, čo všetko ponúka, ale reálne si všetky časti ovládania nezapamätáte, najmä keď hráte s Move a v rukách máte dva nezávisle ovládače. Navyše štruktúra sa s vami nemazná – rozdelenie do piatich skupín po pár lekciách znamená, že pokiaľ nezvládnete lekciu v skupine, neotvorí sa vám ďalšia fáza tréningu. Je preto celkom možné, že niektorí hráči zvládnu cca tretinu či polovicu akadémie a zdrhnú na kurty.

V tom čase však už budú, podobne ako ja, pripravení na lepšie exhibície i hlavnú porciu hry – kariéru. Tvorba hráča je fajn desaťminútovka, kde sa postupne môžete rozhodnúť pre farbu pleti, zostrih, tvár, výšku, oblečenie. Začínate na základnom leveli, postupne si možno zvýšiť úroveň i štatistiky (začínajú na hranici 30 bodov, víťazi grandslamov majú od 80 bodov vyššie). Hra nemá žiadnu peňažnú menu, zbierate však skúsenosti, body do rebríčka a level. K dispozícii je mailová schránka, kde vám občas napíše tréner či sponzori a predovšetkým kalendár s hracím plánom. Za jeden mesiac možno stihnúť jednu cvičnú akciu a jeden turnaj. Spočiatku iba malý, neskôr čakajú aj hlavné turnaje a grandslamy.

Mód kariéry je prepracovaný vo viacerých smeroch. Vôbec nehrozí, že sa za tri večery stanete veľkou tenisovou star a sfúknete z vedúcej pozície Nadala. Naopak, prvý malý turnaj pridá 180 bodov a líder má cca 11 220. Je pred vami postupná šanca na vrchol a sieť podujatí má zmysel. Kalendár ukazuje päť-šesť turnajov na mesiac, spočiatku sa dostanete na jeden malý. Až po zvýšení levelu na Rookie sa otvoria nové a Grandslam sa ukáže tak po týždni. Navyše aj ostatní hráči a ich level dajú zabrať. Keď hráte s protivníkmi v spodnej časti rebríčka, idú výhry ľahko. Hrať proti niekomu z TOP20 je náročné. Nadal či Agassi majú nadpriemerné vlastnosti a vy možno nebudete nikdy takí dobrí. Investujete totiž do špecifických kategórií a môžete mať silné podanie či return. No verte, že v momente pôjdu silnejší súperi po krku a vychytajú slabiny. Máte dobrú hru zo základnej čiary? Vylákajú vás na sieť. Ste dobrí na podaní? Preveria vás silnými returnmi a neraz uštvú po kurte. 

V tom momente musíte zúročiť všetko, čo viete (špeciálne údery, pohyb, silné stránky) a pripraviť sa na dlhé výmeny, presné returny a trošku potrebnej športovej stratégie. Je fajn cítiť rozdiel medzi zápasom s hráčom č. 67 a niekým z elity, v tomto smere sa Top Spin 4 podaril. A zrazu pochopíte silu podania, rozdielnosť úderov a nadväznosť na herný systém. To, že možno nikdy nedobehnete Nadala však neznamená, že nemôžete atakovať popredné rebríčky v multiplayeri a poslať vytrénované alter ego do sveta. Lebo online má zrazu nový zmysel a vidíte v ňom inú výzvu.

Nároční tenisoví fanúšikovia sa môžu tešiť na solídny line-up hráčov (Lendl, Becker, Borg, Sampras, Agassi, Nadal, Djokovič, Murray plus Serenu Williams, Dinaru Safinovú, Caroline Wozniacku – muži majú dvojnásobnú prevahu) i desiatky turnajov. Všetko pasuje a navodzuje správny autentický pocit z dobre využitej licencie i jednotlivých módov hry.

Top Spin 4 si tak od svojich predchodcov prináša snáď iba dva neduhy – stále pomerne vysokú mieru komplexnosti a náročnú (až príliš) tenisovú akadémiu, ktorá mohla byť príjemným ľahkým tutoriálom. No keď zvládnete deň-dva a budete bojovať s gamepadom (s Move skôr v druhom rade, aj keď ja som na to šiel opačne), čaká vás poctivý tenis s dobrými exhibíciami zvučných mien a najmä vlastný hráč pre trvanlivú kariéru či dobrý multiplayer. Je to najlepší diel série a výborný tenis.