Dobrodružných hier s výraznou príchuťou noiru je len zopár a do roka sa nám väčšinou urodí tak presne jedna. Aj to zatvárame niekedy obe oči, oprášime staršiu klasiku a berieme ju ako čerstvú novinku. Nostalgicky môžeme smrkať pri spomienke na Blade Runnera, pôvodného Texa Murphyho či Black Dahliu, z tých nových zas napríklad Gemini Rue alebo Face Noir. Nepotrebujeme síce každý rok L.A.Noire, Discworld Noir či DS-kový klenot Last Window + Hotel Dusk. Potom sa nám ale nedivte, že po každom kúsku, z ktorého je čo i len minimálne cítiť depresívny noir, skočíme ako zmyslov zbavení so slinkou v kútiku úst..

Dobre známy prípad

Áno, áno, očakávanie je vysoké, vytriezvenie bolestivé, ale tak to už jednoducho v živote chodí. Od Noir Syndrome aspoň čiastočne rozhľadený hráč nemohol očakávať nič bombastické. Jednak nám tento kúsok vyšiel pôvodne na tablety/smartfóny a potom, za hrou stojí jediný človiečik. Dave Gedarovich nemá za sebou veľkého distribútora alebo bohaté porfólio vydaných produktov. No vie hrabať takými maličkými hrabličkami na pidi pieskovisku..

Procedurálne generovaná detektívka v 8-bitovom retro štýle vsádza skôr na predstavivosť hráča a jeho fantáziu, než vývojárom nalinkovanú zápletku. Na začiatku príjemný fakt, ktorý uvedie milovníkov nezávislých kúskov do varu, neskôr však odhalí svoje slabiny a nedokonalosti. Nemáme pred sebou do detailov prepracované a krvopotne prerozprávané vyšetrovanie vraždy, ale skôr zjednodušenú stolnú hru, pripomínajúcu retro klasiky. A nie tie, kde sa farbičkami nešetrilo, ale pekne vytiahnite zo skrine starý Didaktik a nechajte pracovať nostalgiu.

Na vyriešenie vraždy máte ako súkromné očko maximálne štrnásť dní, čo v konečnom dôsledku znamená, že môžete navštíviť rovnaký počet lokalít, pokým nedáte podozrivému klepetá na ruky. Či už sa vyberiete do kostola, baru, reštaurácie, obytných domov alebo podzemia, vždy budú tieto miesta vyzerať rovnako, bez akejkoľvek zmeny. Natrafíte tu na rôzne postavičky a náhodne rozmiestnené peniaze a stopy pomáhajúce vo vyšetrovaní.

Obohraná platňa

Ráno sa prebudíte vo svojom otrasnom a malom byte, kde vám spoločnosť robí maximálne tak neporiadok na stole a nedopitá fľaša whisky. V meste sa stala vražda a je potrebné chytiť vraha, kým nevyhasne ďalší život. To sa môže stať pomerne skoro a vaše výsledné skóre po úspešnom dolapení podozrivého bude o čosi horšie. Zároveň budete skôr radi, že sa vám to podarilo. Herné pravidlá sú také jednoduché, ako to len ide: chodíte s postavičkou, hľadáte stopy a rozprávate sa s ostatnými obyvateľmi mesta.

Nájdené predmety vás zavedú na stopu vraha a napovedia, či by za mreže mal ísť policajt alebo mafián či civilista, prípadne ho prezradí jeho povolanie alebo pohlavie. Vytvorený zoznam podozrivých sa postupne zužuje, kombinujete kto by to tak mohol byť a niekedy je vhodnejšie zariskovať a určiť vraha intuitívne. Netreba si z ničoho robiť ťažkú hlavu, ďalšiu hru dokončíte behom dvoch minút a znovu vás čaká ďalšia partia.

Neustále sa generujúce postavy a predmety však nezachránia postupne sa vynárajúcu monotónnosť. Jednotlivé hry sú pomerne rýchle, takže sa princíp obohranej platne dostaví behom niekoľkých prípadov. Bežné stolné hry (napríklad Monopoly alebo Človeče, na náročnejšie kúsky Noir Syndrome skutočne nemá) totiž udržia pozornosť len počas niekoľkých partií. Navyše trvajú dlhšie a zábavnosť výrazne ovplyvňuje lokálny multiplayer. Nový prípad totiž neprináša nové herné situácie. Vždy sa prebudíte vo svojom byte, môžete ísť okamžite do všetkých miest, no vyberiete sa na miesto činu, možno niečo nájdete a posuniete sa ďalej alebo skúsite šťastie inde.

A teraz nám vtáčik zaspieva

Zhrdzaveným klinčekom programu sú dialógy. Teda je ich len zopár, sú maximálne jednoduché a nezaujímavé, pravidelne sa opakujú a po pár hrách ich už len odklikávate a sledujete zoznam podozrivých osôb. Príbeh a atmosféra dostali tvrdú ranu na solar. Na tabletoch tento princíp fungovať skutočne mohol, pretože ponúka instantnú zábavu na krátke okamihy. Nenudí príliš sofistikovanými, hernými postupmi, nevyžaduje more času, nie je náročným kúskom na premýšľanie.

Ak si však sadnete za obrazovku a pustíte svoju hernú mašinu, ťažko sa ubránite dojmu, že sa tento typ hry na “veľké platformy” proste nehodí. Pýtať si zaň momentálne nie najmenšiu sumu (bez jedného centu sedem Eur) ešte viac zvýrazňuje otázku, či Noir Syndrome ponúka adekvátnu porciu zábavy za dané peniaze. Subjektívne hodnotenie je, pri všetkej snahe vyjsť hre v ústrety, žiaľ, záporné. Bez preháňania je totiž jedinou skutočnou činnosťou chodenie s panákom a trieskanie do “akčnej klávesy”, aby ste niečo našli, v menu, príliš zviazanými predlohou určenou pre dotykáče, ukázali na niekoho prstom a máte vymaľované.

Určite za to nemôže technické spracovanie, 8-bitová grafika dokáže aj zaujať, čo je, chvalabohu, prípad Noir Syndrome. Škoda len, že náhodné generovanie sa neprenieslo aj do samotných lokácií, ktoré sú vždy tie isté, bez akýchkoľvek zmien. Treba brať ohľad na veľkosť vývojárskeho tímu, pretože každé navyšovanie generovaného obsahu si žiada dodatočnú pracovnú silu, čo sa pri počte vývojárov (číslom: 1) Glass Knuckle Games ťažko dobiehalo. 

Šokujúce odhalenie

Neurazí retro prevedenie, ale jeho slabšia prezentačná schopnosť, z ktorej sa vytratila noirovosť. Hudba je naopak správne naladená. Pomalé a smutné tóny saxofónu neomrzia ani po minútach počúvania a úspešne sa pokúšajú vykresať z minimalistického spracovania (samozrejme bez dabingu) aspoň nejakú atmosféru detektívky s hrdinom v pokrčenom baloňáku. To skutočne funguje a možno by bolo radšej lepšie nechať pustenú hru a čítať si pri nej nejakú detektívku.

Ono nejde dať Noir Syndrome vyslovene pozitívnu známku. Prvé prípady vás dokážu zaujať, lenže procedurálne generovanie príbehu je až príliš obmedzené na postavy (nedokážete určiť kto je kto), predmety (na obrazovke ich nevidíte) a konkrétny prípad. Jediným hnacím motorom je pre hráča získavanie odznakov, ktoré vám pribúdajú za úspešne odhalených vrahov, nakupovanie či odomykanie dverí. Posledné dve činnosti ani nestoja za reč. S každou akciou je hrdina viac hladný a musíte mu kupovať jedlo. Ak sa chce dostať do zamknutých dverí (kde je možno dôležitá stopa, generovanie je niekedy dvojsečná zbraň), musí mať pakľúče. Tie sa dajú kupovať alebo ich náhodne nájdete. Rovnako zbytočná je aj streľba, bez ktorej sa zaobídete. Hrateľnosť robí pestrejšou minimálne, vplyv na ňu má ešte menší.

Noir Syndrome je fajn vec. Teda pre redaktora, ktorý sa k hre dostal zadarmo a nemusí za tento kúsok zaplatiť ani cent. Pripomína skôr flashové hračky a z tabletov je táto konverzia na PC krokom vedľa. Preto majte na pamäti, že hodnotíme PC verziu, na tablete či mobile za tých pár drobných to patlanie po displeji predsa len za niečo stojí a názorne ukazuje, ako sa dajú robiť jednoduché, no nie úplne stupídne hry. Zapínať kvôli tomuto počítač a vstávať z pohodlného kresla sa však určite neoplatí.