Nostalgia má obrovskú moc. Môže prehovárať ku generácii starších hráčov v hociktorom čase a má šancu upútať ich pozornosť stále vo väčších časových odstupoch. Ak ju spojíte so silným produktom, môže vám priniesť solídne predaje i posilniť reputácia vašej značky. A Sony sa presne po 24 rokoch rozhodla, že znovu staví na kartu prvej PlayStation...

Nostalgia teraz vládne vo viacerých smeroch. Filmári najnovšie milujú osemdesiate roky (a o chvíľu „objavia“ asi aj deväťdesiate) a Nintendo v uplynulom čase vychrlilo malé škatuľky ako NES či Super NES Mini. Cieľom je vrátiť hráčov do dôb minulých v spojení s novými technológiami. Teda ako sa to vezme, z noviniek sa tu nájde jedine HDMI port, lebo ovládače či grafika sa udržiavajú skôr v starej dobrej forme.

Pre zaujímavosť  tu sú špecifikácie konzoly, ktoré sú výrazne vyššie ako mala pôvodná PS1, ale potrebné pre emuláciu, aj tak niektoré hry idú s framerate veľmi nízko:

Procesor: Mediatek 8167A Quad Core Cortex-A35 1.5 GHz  (procesor býval v lacnejších tabletoch)
Zvukový čip: Mediatek MT6392A
Pamäť: 1 GB DDR3-1866 Mhz
Úložisko: eMMC 5.1 16 GB 
Rozmery: 149 x 33 x 105 mm
Váha: 170 gramov
Podporované rozlíšenia: 720p / 480p cezHDMI
Napájanie: 5V / 1A cez micro USB

Prvá PlayStation je pre mnohých aj synonymom prvej konzoly. (Iste, my ešte starší si pamätáme vlka s vajcami či podmorský poklad a megachobotnicu, prípadne Tetris 8v1.) A spolu s ňou si spájajú prvé zážitky - Crasha, Spyra, Resident Evil, Metal Gear Solid, Gran Tourismo, Ridge Racer či Final Fantasy VII. Mnohé z týchto hier sa už vrátili v oprášenej, FullHD či 4K podobe...

Ale ak zasiahne nostalgia aj samotný hardvér, existuje iba jedna šanca  – priniesť konzolu znova. Musíte dobre zvážiť, čo ponechať a čo vyhodiť. A dať dobrú cenu, podporu súčasných TV a možno aj čosi navyše. Sony si povedala, že po 24 rokoch je ideálny čas priniesť tzv. PlayStation Classic. Je tu za 99 eur, obsahuje 20 hier a strávili sme s ňou jedno dopoludnie...

Ako vyzerá a kam s ňou?

Šanca vydať PS Classic ako minikonzolu vyústila do podstatne menších fyzických rozmerov. Tento drobec sa zmestí pomaly do vrecka kabáta, je výborne prenosný a ani v obývačke nezaberie veľa miesta. Dizajn sa na prvý pohľad nezmenil: ostala pôvodná farba, je tu staré dobré logo a mechanika je síce virtuálna, ale stále sa dá využiť pri Final Fantasy VII, keď si hra vypýta zmenu disku. Treba ju akože otvoriť, tým sa načíta ďalší disk a hranie môže pokračovať. Na to slúži dedikované tlačidlo OPEN vpravo. Dvojica tlačidiel vľavo je tiež jasná – POWER zapne konzolu a RESET slúži na návrat do menu. Z prednej časti si môžete zapojiť dva ovládače a zo zadnej jedine HDMI kábel a USB sieťový adaptér. Na dizajne niet po chvíli čo objavovať: verná kópia starej PlayStation v podstatne menšom vydaní.

Menu a fungovanie

Po zapnutí sa nahrá pôvodná zvučka a potom sa dostanete do menu, kde už čaká 20 predinštalovaných hier. Tvoria kruh, v ktorom sa prepínate a pri každej hre vidíte názov, rok vydania, firmu a dokonca aj počet hráčov, t.j. či to bude iba sólo záležitosť, alebo budú môcť zápoliť dvaja. Rozloženie je cca 50:50 a roky vydania sú rozmanité, od 1995 do 2000.

Hra simuluje aj pamäťovú kartu, kde sa ukladajú vaše pozície z hier. Ale najdôležitejšie je fungovanie uložených pozícií v kontexte celého OS. Šikovný operačný systém si totiž sám vie zapamätať, kde ste skončili a po ukončení hrania a skoku do menu dostanete na výber: uložiť pozíciu hry alebo ju nechať tak. Táto nadstavba save game má vynikajúce využitie pre rýchle testy i pokračovanie v hre, sami si vyberáte ako hru odložiť a či budete na druhý deň v nej pokračovať. Iste, stále môžete používať bežné ukladanie pozícii v hrách, ale niektoré tituly boli známe tým, že hru neukladali aj hodinu, čo je na dnešné pomery neúnosné, a tak príde táto nová metóda vhod. Súčasní hráči sú zvyknutí vyskočiť z hry, odísť od konzoly a potom sa k nej vrátiť – a PS Classic presne toto umožňuje.

20 hier a veľké vášne pri výbere

Veľa revu sme už počuli kvôli hrám, ktoré sú uložené na PS Classic. V balení dostanete 20 hier a Sony nás chvíľu napínala, kým zverejnila všetky názvy. Pri oznámení mikrokonzoly bolo pár titulov (Tekken 3, Final Fantasy VII, Ridge Race Type 4), neskôr sa upresnila celá dvadsiatka. Je prirodzené, že každý hráč má fixovanú TOP 20 po svojom a šanca, že sa každému Sony trafí do vkusu, má ďaleko od sto percent.

Pri nazeraní na dvadsiatku hier sa dá pozerať aj takto: hral som ich všetky? Poznám niektoré spamäti, takže aj po 20 rokoch si sadnem s gamepadom a odohrám preteky či pasáž s bossom ako by som ju dorazil včera? Lebo tu platí: dvadsať a dosť. Sony postupovala podľa možností: do konzoly vložila hry, na ktoré má práva (zrejme preto žiadny Crash či Spyro, ktorých monetizuje už Activision, alebo nejaký Tomb Raider).

Pri testovaní budú mnohí rátať, ktoré hry sú super a ktoré slúžia skôr ako výplň. A čím dlhšie sa hráte s konzolou, tým lepší pocit máte zo zvolenej ponuky. Lebo na papieri všetko vyzerá inak – plačete nad tým, čo vám tu chýba, ale keď dostanete na niekoľko hodín konzolu do rúk, nestihnete všetko a všade sa zdržíte. Zrazu zistíte, že aj niektoré odpisované hry sú v praxi chytľavé a iné hráte z povinnosti...

Testovanie bláznivých zážitkov

V prvom rade dôležité overenie faktu: PS Classic nestavila na žiadnu emuláciu, vyššie rozlíšenie alebo iné bonusy. Hry dostávate v pôvodnej forme, čo najprv pri 4K a FullHD TV môže vyzerať podivne, no pôvodné rozlíšenie doručí súčasne istú vlnu nostalgie a otestuje, či hráte iba kvôli grafike (je prakticky hranatá, hrubá, miestami príjemne archaická) alebo aj hrateľnosti. A čo je dôležité, ostali aj ovládacie schémy, takže sa občas musíte doučiť či krúžok náhodou nesupluje potvrdenie namiesto krížika a pod.

Ideme na to podľa abecedy a ako prvý testujeme Battle Arena Toshinden. Ideálny pre boje v dvojici, osvedčená klasika, ktorá nič nepokazí a znalcov náramne poteší. Tekken 3 podobne, silná bojovka a azda je lepšia voľba, že autori siahli po neskoršej časti – viac postáv, väčšia popularita. Je fajn vidieť dve silné bojovky, lebo tie začali tvoriť široký katalóg prvej PlayStation a primäli kupovať hráčov konzolu.

Mnohí si spomenú na totálne bláznivé preteky s názvom Twisted Metal. Bláznivý klaun, divné typy, kopa zbraní, grafika obstojná, ale do hry sa dalo parádne ponoriť a vo všelijakých tirákoch strieľať v arénach. Je tu úplne prvý diel, originálne postavy i arény, dá sa tu stráviť hodinka. Možno sa budete pýtať, prečo Sony neživí sériu dlhšie. Nuž, nároky hráčov sa zmenili a už nestačí iba drsná akcia na kolesách, žiada sa čosi viac.

Aj Destruction Derby je fajn klasika, kde sa jazdí na okruhoch a naplno zrážajú protivníci. Opäť je to prvý diel, pravidlá sú rýchle, zrozumiteľné a do hry sa dostanete okamžite. Nechýba ani Ridge Racer, Sony vybralo verziu Type 4, čo je celkom solídny výber – osobne si stále pamätám jednu z tratí, no akosi sa mi za tie roky zhoršil čas o dve sekundy. Treba viac trénovať, ale tu si užijete veľa poctivej arkádovej pretekárskej zábavy. A kto chce poriadnu arkádu, rozhodne si zvolí Cool Boarders 2 – možno trošku podceňovaná hra, kde jazdíte na snowboarde a robíte parádne triky. Tá hra mi imponuje aj po rokoch, hoci mi veľa trikov nevychádza...

Ako starnú velikáni

V ďalšej časti testu som si úmyselne vyberal hry pre jedného hráča a testoval, ako obstáli v čase. Jasné, pustil som Final Fantasy VII na desať minút, tá hra je stále nostalgicky úžasná, s grafikou si vystačíte, ak sa chcete naplno ponoriť do príbehu a RPG systému. Využijete tu aj virtuálnu výmenu diskov a desiatky hodín času si treba vyhradiť aj po 20 rokoch. Ak chcete, lebo FF7 sme už hrali asi na x platformách...

Grand Theft Auto starne neuveriteľne a je to už takmer retro. Pohľad zhora, prvé mesto, ale vnútri brutálna zábava zameraná na zrážanie chodcov, kradnutie áut, zdvíhanie telefónov a plnenie bláznivých misií. Je fajn mať ho poruke, no veľa hráčov mu venuje asi 20-30 minút a dosť, toto je už old-school.

Kolega Vlado sa pustil do prvej misie v Rainbow Six a ako jeden z mála hráčov si pamätá prepínanie postáv, rozstrieľanie dverí, skiel či podlahy – celú kampaň síce nemal v úmysle hrať, ale obaja sme uznali, že pôvodná podoba potrápi mnohých hráčov v ovládaní i náplni misií.

Podobne sa javí aj trio Syphon Filter - Metal Gear Solid - Resident Evil. Tri absolútne klasiky a dá sa do nich zažrať (najviac asi do MGS kvôli príbehu), no zrejme sa do nich hráči pustia sami, až kým opadne prvotný ošiaľ, kedy sa testuje najmä multiplayer. Resident Evil má aj náročné ovládanie, zvykal som si naň z trojice hier najdlhšie.

Jednou z najlepšie starnúcich hier je však Rayman. Totálna klasika, stále chytľavá hrateľnosť, vysoká náročnosť – funguje to spoľahlivo, zoberiem gamepad do rúk a vynárajú sa mi aj všetky triky na nepriateľov. Podobne sa osvedčí Oddworld: Abe’s Odyssey, ibaže jeho vizuálny kabát zostarol viac. Staré dobré hlasové príkazy, nasledovanie a oslobodzovanie kamošov, to je klasika ako remeň, čo sa dá hrať aj po 20 rokoch!

Po 15 minút som sa venoval dvom RPG. Wild Arms je výborná vec z divokého západu, ale rozbieha sa typicky pomaly. Dedinka, svetová mapa, ťahové súboje, môj malý favorit, ktorého som nečakal a asi by som ho aj dokázal hrať 5-10 hodín. No a Revelations: Persona je úplne nečakaná RPG v Európe, lebo pôvodne tu pred dvomi dekádami ani nevyšla a zrazu ju tu máme. Pri súčasnej popularite série nie je vôbec márne dať si prvý diel. RPG borci nemusia zúfať, že sem neprišli väčšie hity, táto dvojica je fajn zastúpenie. I keď... spomenul niekto Legend of Dragoon? Aaaaaaaaaa...