Sú videohry, úspešné videohry, videohry inštitúcie, potom dlho dlho dlho nič, a potom je Grand Theft Auto, séria videohier, ktorá by mala mať v šatni videoherných velikánov vlastnú skrinku na obliekanie. Slovami českého klasika Járu Cimrmana: „Môže sa nám to nepáčiť, môžeme dokonca nesúhlasiť, ale to je tak všetko, čo s tým môžeme robiť!“. Lebo GTA, predovšetkým od tretieho dielu a prvého, v ktorom vtáčiu perspektívu vystriedal pohľad tretej osoby celkom zásadne zmenila optiku, akou na videohry môžeme pozerať.

Už nie priemysel, snažiaci sa zodrať nebohých hráčov z kože za každú cenu, ale znova zábava, tvorená s láskou a predovšetkým s pochopením ľuďmi pre podobných ľudí. Áno, všetky tie herné koncepty a štruktúry, ktoré robia z GTA III a vyššie unikát sa možno objavili kdesi prv a možno aj lepšie, ale to je celkom jedno, lebo vospolok šlo o hry, ktoré poznala len hŕstka zasvätených herných freakov, navyše bez akéhokoľvek zásadnejšieho vplyvu.

Ak sa dnes GTA dotýka celého hráčskeho vesmíru, ba čo viac, tento stále viac menej uzatvorený vesmír prekonáva smerom k najširšiemu mainstreamu, nie je to vecou premyslenej marketingovej kampane, akoby sa mohlo zdať, ale celkom prostého a nesprostredkovateľného herného zážitku, zasvätenia, vďaka ktorému sme videohry prijali za súčasť svojho životného štýlu a vnímame ich rovnako ako filmy, muziku, knižky, komiksy či seriály.

Robia život znesiteľnejším

Pätnásťročný junák také čosi sotva pochopí, ale život, dospelý život je pekne drsné svinstvo, naplnené zodpovednosťou za seba, za rodinu občas až za znesiteľnú mieru. Niektorí z nás majú to šťastie, že veci, ktoré majú radi, neopúšťajú ani vtedy, keď už treba platiť hypotéky. Už nepotrebujeme riešiť, ktorá platforma je lepšia, ktorá hra je inovatívnejšia a nepotrebujeme sa handrkovať vo fórach nad banalitami, na to máme voľného času primálo, avšak ten, ktorý máme, venujeme už len veciam, ktoré za to stoja.

Hrám, filmom, knihám, muzike, ktoré si z toho obrovského množstva precízne vyberáme, lebo času je málo a bude ho viac až na dôchodku, keď už sotva udržíme myšlienku a moč, nieto ešte pad. GTA je jednou z takýchto volieb, nemusí byť, vkus je predsa neprenosný, ale môže a často je, nikto naozaj neverí, že tie obrovské predaje sú len dielom marketingu. Nie, to my nakupujeme húfne, ľudia, pre ktorých je možnosť hrať sa sviatkom, ktorý si nechceme a nedokážeme uprieť.

GTA v sebe má totiž čosi, čo nás priťahuje silou podobnou tej, ktorá núti grafiťáka otagovať čerstvú omietku a rastafariána vyváľať sa v konopnom poli. Ak by som presne vedel pomenovať, čo to je, a ako to vyrábať, najlepšie z plastu a vo veľkom, aby som parafrázoval ďalšieho klasika, Woody Allena, nerozpisoval by som sa tu, ale kúpal sa v bazéne so šampanským.

OK, skúsme to inak, triezvejšie, plytšie, ľahšie

Iniciačný zážitok, čosi, čo fanúšikovia sci-fi poznajú pod pojmom Sense of Wonder – pocit úžasu. Môže ho sprostredkovať akákoľvek hra, akýkoľvek film a tak ďalej, a všetci, čo sa radi a dlho hráme, ho poznáme, je to zážitok, u každého iný, ktorý nás jednoducho pripúta tak silno, že vec, ktorá ho priniesla, prijmeme za svoju a už nikdy sa jej celkom nezriekneme.

Od toho momentu vieme, že je to na furt, že sa budeme hrať, keď budeme mať tridsať a rodinu na krku, budeme sa hrať ako štyridsiatnici s nevďačným deťmi, čo sa nechcú pakovať z domu, päťdesiatnici s prostatou a žalúdočnými vredmi a tak ďalej, až kým nám senilita nevezme posledné zvyšky rozumu. Mne to došlo pri Duke Nukem 3D, v momente, keď som ponúkol deve lepých tvarov hotovosť a ona sa ma spýtala či chcem tancovať a práve pri GTA, keď som zaflekoval v húfe tancujúcich a spievajúcich Hare Krišna pandrláčikov a hra ma odmenila bonusovými bodmi.

Vtedy som pochopil, že hier sa jednoducho nevzdám, že budem hráčom po zbytok života a je to celkom milý paradox, lebo Duke Nukem 3D mala byť posledná hra v živote, ktorú prejdem, mal som čosi po dvadsiatke a chcel s tým skončiť. Priveľa lepších kratochvíľ bolo k dispozícii, filmov, hudby, kníh, komiksov, medzi ne som plánoval deliť svoj voľný čas.

Koniec osobného intermezza, naozaj k veci

Už dlho som vonku, vraciam sa, len keď sa to oplatí, keď vyjde napríklad nové GTA. Najväčším problémom videohernej žurnalistiky je hype vzbudzujúci u toľko krát sklamaných hráčov prirodzenú nedôveru, ostražitosť a potrebu brániť sa. Hype je problém, hráčska ostražitosť a nedôvera riešenie. Výborne. Druhý problém, súvisiaci a rovnako zásadný je, že videoherný svet je nastavený príliš dopredu, žije sa v permanentnom očakávaní, o hrách sa toho napíše najviac ešte pred tým, kým sa ocitnú na trhu a recenzia je vlastne akoby rozlúčenie sa s hrou, na ktorú sa čakalo, často krát roky.

A potom už ani riadok, možno občas nejaký retrospektívny text, ale poriadne nimranie sa v hre, jej rozoberanie, vychutnávanie, to už si hráči musia obstarať sami, medzi sebou, podeliť sa o zážitky, rozprávať sa o hrách, vracať sa k nim ako k čomusi, čo síce je na predaj, ale disponuje to aj hodnotou, ktorú nemožno vyčísliť. Lebo hry, tak sa nám to aspoň snaží videoherný priemysel vnútiť, by mali byť na jedno použitie, zahrať sa, zahodiť a siahnuť po novej, nech sa biznis točí. Že hráči samotní k hrám pristupujú inak, nie ako k tovaru na jedno použite, ale ako k veciam trvalej hodnoty už nikoho nezaujíma.

A potom vyjde GTA IV, polovica ľudí vo fórach slintá blahom a rozhadzuje desiatky, druhá polovica reptá, že sa zase zveličuje a nafukuje sa akási bublina, čo už už spľasne a ide o precenenú hru a bla bla bla a ľudia, ktorí sa do týchto diskusií nepotrebujú zapájať len neveriaco krútia hlavou, lebo sa im právom zdá, že s vaničkou sa vylialo aj decko.

Nuž, celé to haló sa dá interpretovať aj tak, že hodnotenie hier je hlúposť, ktorá nemá inú, ako informačnú hodnotu, navyše hodnotu veľmi diskutabilnú, lebo hry, rovnako ako filmy, literatúra, hudba, ale aj výtvarné umenie či divadlo sú strojcom zážitku, ktorý sa nemusíme zdráhať nazvať umeleckým a ten je nielen načisto subjektívny a teda nesprostredkovateľný, ale a to je najdôležitejšie, nemá nič spoločné s hodnotou diela samotného.

Inak, a celkom jednoducho - že sa hra niekomu páči a niekomu nie nevypovedá absolútne nič o jej kvalitách. Na to sú iné ukazovatele a podľa nich, či sa to niekomu páči, alebo nie, je GTA IV a s ňou celá séria čímsi, čo zasluhuje rešpekt.

Lebo: cez ktorýkoľvek diel GTA dokáže náležite erudovaný teoretik, ktorý navyše nemusí mať žiadnu inú hernú skúsenosť vysvetliť a interpretovať všetko videoherné pozadie, teda to, prečo nás videohry bavia, v čom sú unikátne, v čom nie a navyše, čo všetko to znamená vzhľadom k tomu, ako sa zmenilo ľudské vnímanie sveta za posledných päťdesiat rokov.

Ak napíšem, že o GTA sa píšu filozofické, estetické a psychologické knihy, nič to neznamená, môžete mi veriť, alebo nie. Ale píšu sa ešte o Zelde a WOW, ale to tiež nič neznamená, ak ale napíšem, že človeku zvonka, mimo videoherný svet, stačí len GTA, aby porozumel všetkým ostatným videohrám, to už by čosi znamenať mohlo.

Lebo v GTA sú aspoň v náznakoch prítomné všetky herné mechanizmy, všetky koncepty, nie modely ovládania a dokonca aj stratégie budovania videoherného sveta a rozvíjania príbehu. Čo to znamená? Že cez sériu GTA sa dajú vysvetliť mechanizmy fungovania všetkých ostatných videohier, vrátane športových simulátorov, stratégií a RPG.

Áno, možno polemizovať, že sú aj iné hry, ktoré takto fungujú a je to spoľahlivý protiargument, ale len dovtedy, kým si neuvedomíme, že GTA je jednoducho najznámejšia a najviac na očiach. Nie zvnútra, od nás, ale zvonka. Ak by to tak nebolo, pán Thompson by sa dávno navážal do iných hier.

Ľudia, ktorí GTA nemajú radi budú reptať, v poriadku, nie však kvôli GTA, ale kvôli tomu, že ju nemajú radi, respektíve kvôli tomu, že im je celkom ľahostajná. Osobne som hlboko presvedčený, že GTA sa nie že preceňuje, ale nedoceňuje, niet totiž inej hry, ktorá by človeku zvonka, skúšajúcemu preniknúť dnu, otvorila cestu k všetkým iným hrám.

Nevadí, jalové rečí sa vedú, chlieb sa je, o pätnásť, dvadsať rokov sa môžeme ku GTA vrátiť, čas nás rozsúdi, ak chceme hovoriť o kvalite a hodnote, on je jediným spoľahlivým kritériom. Nepochybujem, že sa ešte stále bude hrať GTA jednotka, dvojka, London, aj všetky ďalšie. Hrajú sa teraz, v skúške už obstáli, to ostatné je len taká nepodstatná nadstavba.