Komiksy sú super, kto neverí, nikdy žiadny poriadny nečítal. Videohry sú tiež super, kto neverí, nech si skúsi nechať predpísať nové tabletky. Aj filmy sú super, ale to sem patrí len okrajovo. Prečo im to ale spolu nevychádza? Prečo vždy, keď má vyjsť nejaká nová hra podľa komiksu, hráči húfne prchajú od mašiniek na tie najstrašidelnejšie miesta? Trebárs do prírody? Prečo sa zatajujú a predstierajú, že nikdy nehrali ani Čierneho Petra. Lebo trpká skúsenosť ich poučila, videohry podľa komiksov sú tá najhoršia možná alternatíva, bolestivejšia ako tetovanie tupou lyžicou, zbytočné mrhanie časom, peniazmi a duševným zdravím.

Aby sme boli spravodliví, skutočných videohier podľa komiksov nie je veľa, vlastne je ich len hŕstka, to čo nám pije krv, sú hry podľa komiksov, ktorých sa zmocnil Hollywood, vyklieštil ich, nakrútil podľa nich zbytočné filmy, a aby utrpenia nebolo dosť, potom ešte podľa tých zbytočných filmov nechal urobiť ešte zbytočnejšie videohry. A fanúšik, nie hráč, fanúšik plač a plať, krvácaj kvôli vášni.

Veď kvôli tomu sa tie hry predávajú. Kto normálny, so zdravým rozumom si kúpi trebárs toho Hulka? Nikto, len obeť, čo podľahne marketingovému tlaku, tú môžeme poľutovať, ale kašľať naňho, keď nevie čítať medzi riadkami. Ten, koho treba naozaj ľutovať, je fanúšik, ktorý síce vidí za veci a vie, ako tie veci fungujú, ale napriek tomu mu to nedá a hru si kúpi, veď je zberateľ a je to sakra Hulk, nabúchaný klasik, ktorý zo zelenej urobil tú najdrsnejšiu farbu dávno pred Shrekom.

Nie som fanúšikom Hulka, ale tú dilemu veľmi dobre poznám. Veľa zbytočných simpsonovských hier som si kúpil len preto, že Simpsonovcov milujem, neviem sa ich nabažiť a zbieram čokoľvek žlté. Moja chyba? Nie, sami tomu neveríte, nie v prípade, že vaše srdce pre čosi horí skutočnou vášňou. A takto isto je to s tým Hulkom a s ďalšími hrami podľa komiksov, respektíve podľa komiksových filmov vôbec. Vždy si ich kúpi dosť ľudí na to, aby Hollywood, námezdní herní vývojári a predovšetkým vydavatelia skúšali ten istý trik zas a znova (svet sa tiež točí stále rovnako, pozn. Junker).

Oficiálna licencia, nabubralé drísty, hra spichnutá za pár týždňov a na konci toho všetkého nasrdení hráči skúšajúc udáviť sa joypadom, len aby nemuseli ďalej znášať toľké utrpenie. Pri tom je jasné, že hry podľa komiksov (rovnako ako hry podľa filmov) sú hriech, navyše hriech z najohavnejších, taký, za ktorý sa ide do pekla, bez diskusie a prieťahov, rovno do toho najhorúcejšieho kotla, leštiť bambus Satanovi. Incest. Áno, ten incest, v ktorom si to rozdávajú príbuzní, čo už je nechutné samo osebe, a keď sa z toho narodí decko, je to uslintaný dement. Videohra podľa komiksu.

Vraj existujú ľudia, ktorí hrajú hry kvôli príbehom, v poriadku, gramotnosť sa možno preceňuje. Napriek tomu som presvedčený, že kto prahne po príbehu, mal by v prvom rade siahať po literatúre. Aj kvôli výprave a efektom vraj ľudia hrajú hry, aj keď kvôli týmto dôvodom by sa mali pozerať filmy. A komiksy by sa mali čítať preto, že zakliate do obrázkov a slov v bublinách pôsobia uveriteľne a autenticky aj tie najbizarnejšie zápletky. Napríklad o chlapíkovi, ktorého pohryzie rádioaktívny pavúk, alebo o mimozemšťanovi z planéty Krypton, alebo o netopierom mužovi. Väčšinu z nich spája len to, že behajú po svete páchajúc dobro odetí do priliehavých legín so slipmi navrchu a všade inde by pôsobili nepatrične. Len v komiksoch nie, lebo len komiks znesie toľké zveličenie. Preto hollywoodske filmy podľa komiksov nemajú s komiksami samotnými veľa spoločného. A preto by podľa komiksov a komiksových filmov nemali vznikať videohry.

Komiksy, tie superhrdinské, lebo o tých je reč, sú vynikajúce preto, že sú autorským konceptom, v ktorom si ktosi najprv vymyslí komiksového superhrdinu – definuje jeho atribúty, vonkajšie a vnútorné, a potom ho vypustí do sveta, dúfajúc, že z toho čosi bude. Príbeh, dobrodružstvo. A ono sa to väčšinou podarí, komiksový superhrdina ožije a tak ako sa realita podpíše na ňom, podpíše sa aj on na nej. Prispôsobí si ju na svoj obraz.

Prečo to nefunguje vo videohre?

Lebo takú videohru ešte nikto neurobil. Áno, vývojári nám ponúknu superhrdinu, ale takého, ktorého vymyslel už ktosi iný, okopčia jeho schopnosti, v horšom prípade aj príbeh, s vopred jasným koncom, filmový, alebo komiksový a potom ešte majú tú drzosť chcieť od nás, aby nás to bavilo.

Nebaví, lebo nás nemá čo baviť. Pripúšťam, bolo zábavné liezť so Spider-Manom po stenách, visieť dole hlavou, hompáľať sa na pavučinách, skákať z budovy na budovu, ale čo s tým? Čo ďalej? Posúvať sa vpred v súlade s tým, ako sa má príbeh skončiť? No dobre, a prečo sa mám na toto hrať, keď si to môžem prečítať? Koľko existuje vynikajúcich hier podľa komiksov? Jedna - Sheeps, Dog and Wolf – a to nie je hra podľa komiksu, takže znova, koľko existuje vynikajúcich hier podľa komiksov? Žiadna.

A dobrých? Tri? Štyri? Rátajme spolu – Batman Begins (hra kopírujúca film, zúfalo krátka, ale nápaditá, lebo sleduje zrod hrdinu, takže nápady prichádzajú akosi automaticky), Marvel Ultimate Alliance (akčné RPG, takže Marvelovskí superbijci kooperujú a vyvíjajú sa), XIII (cel-shadovaná FPS podľa komiksu, ktorý pozná sotva kto, ale s funkčne využitými komiksovými bublinami a vtedy neokukanou grafikou) a štvrtá ma nenapadá, takže zostaňme pri troch.

Čo tie hry majú spoločné a prečo je pri nich Sheeps Dog and Wolf? Zdanlivo nič, len nám môžu naznačiť cestu a Sheeps, Dog and Wolf je pri nich tiež kvôli tomu. Vec sa má totiž tak, že existuje kopec výborných komiksových hier, len to vlastne nie sú komiksové hry, lebo v nich nefiguruje žiadny už vopred v komiksoch definovaný superhrdina, ale vývojári si toho superhrdinu vytvorili a definovali sami a vrhli ho do akcie. Solid Snake, Dante, Cloud, Kratos, Lara, Duke Nukem, Mario, Sonic a sem si pokojne dosaďte toho svojho, všetci to majú v sebe, len sú pôvodní, videoherní.

Lenže kreativita sa už nenosí, videohry kapú a túto obohratú pesničku nejdeme spievať, lebo by nás to nikam nedoviedlo. Skúsme takéto zaspievať – aká by mala byť, tá dobrá komiksová videohra? V prvom rade nesmie byť podľa žiadneho konkrétneho komiksu, len inšpirovať sa môže, všetkým tým, čo je komiksu vlastné a dá sa to aplikovať ako herný model.

Potrebujeme hrdinu, nemusí byť nevyhnutne outsider, takže si ho môžeme uplácať sami, stačí, ak bude mať dve identity, civilnú a superhrdinskú. A kto je lepší superhrdina ako my? Nikto. Vo dne ľudia mnohých zamestnaní, v noci majstri ovládača, schopní zvládnuť čokoľvek, stačí zbúchať kostým s logom PlayStationu, Xboxu alebo Wiička, PCčkári s logom procesora a ide sa na vec. Náš herný skill je naša superschopnosť, nedostatok času Achillova päta, stačí vymyslieť zápletku a hra môže začať. Svet zaplnení komiksovými superhrdinami a superzloduchmi, našou úlohou je dostať sa na vrchol a udržať rovnováhu.

Už sú tu ľudia s kazajkou a sedatívami, takže pokojnejšie

Vymyslieť dobrú komiksovú hru nie je problém, ak pochopíme mechanizmus fungovania superhrdiniských komiksov ako takých. Kľúč je v rovnováhe – vo vyváženosti. Ako sa vraví v Spider-Manovi – s veľkou mocou prichádza veľká zodpovednosť. Na jednej strane neobmedzený počet superschopností, na druhej obmedzenia z nich vyplývajúce. Hráč, ktorý sa v našej dokonalej komiksovej videohre ešte len superhrdinom stáva, získava s každým novým, zvoleným, alebo získaným atribútom aj obmedzenie – môže lietať, ale musí rátať s tým, že mu pôjde po krku jednak Superman, jednak ľudia z letovej kontroly, môže byť neviditeľný, ale potom ho nevidí nikto, teda ani my, na našej strane telky alebo monitora.

Povedzme, že superhrdinu máme, aj s atribútmi a obmedzeniami – ďalším krokom je zápletka. Čo chce náš superhrdnia dosiahnuť? Je dobrý, alebo zlý? Superzlodusi ma bavia viac, volím teda cestu zla. A s každým spáchaným zločinom mi viac horí za pätami, nielenže mi idú po krku všetky svetské zložky, od polície, až k predavačom poistiek, ale aj všetci ostatní superhrdinovia. Z mojej hry sa stáva akčná zmes, v ktorej sa aj zakrádam, aj mlátim s ostatnými superhrdinami, rozhadzujem starenky kade tade v nádeji, že superdobrák, ktorý mi ide práve zatnúť tipec bude najprv zachraňovať dôchodkyňu až potom vykrúcať môj krk.

Vážne, urobiť dobrú komiksovú videohru nie je žiadny problém, len sa niekomu musí začať chcieť. Možno si jedného dňa niektorý z vývojárov naozaj prečíta nejaký komiks a zamyslí sa, ako a prečo to funguje. A potom, keď pôjde kupovať práva, že by podľa toho komiksu urobil hru, niekto osvietení mu ich nepredá a náš vývojár nerezignuje a skúsi šlohnúť len nápad a zrodí sa videohra, o ktorej sa raz budú rozprávať bájky. Naozaj dobrá hra podľa komiksu.

Alebo vznikne film podľa komiksu Top 10 a potom podľa neho videohra a keď to bude znova do neba volajúca blbosť, niekoho konečne napadne, že tvoriť neznamená opisovať. Len inšpirovať sa možno.