Už dlhší čas vám prinášame rozhovory s rôznymi osobnosťami herného priemyslu. Okrem tradičných noviniek a článkov sa teda môžete dozvedieť aj ďalšie zaujímavosti priamo z úst herných vývojárov, prípadne ľudí, ktorí sú s vývojom hier úzko spätí. Tentokrát sme však odbočili do trochu odlišných vôd, ktoré síce majú stále niečo spoločné s počítačmi,no nejde priamo o hry. Rozhodli sme sa nazrieť do oblasti vedy, z ktorej vychádza nielen aktuálne fungovanie sveta. Bližšie sme sa pozreli na jednu z mnohých teórií, ktorá by mohla vysvetľovať zmysel našej existencie, respektíve to, odkiaľ pochádzame.

Možno ste už poučili o teórii simulácie, ktorá v skratke hovorí, že žijeme v simulácií. Teda všetko okolo nás je len simulácia a my sme len jej súčasťou. Z toho teda, prirodzene, vyplýva, že by sme v podstate mali byť niečo ako postavy v počítačovej hre. Práve na túto tému sme sa bližšie porozprávali so slovenským počítačovým vedcom a členom expertného tímu pre AI stratégiu Slovenska Martinom Spanom. Do podvedomia sa vám mohol dostať najmä v súvislosti s knižným bestsellerom o umelej inteligencii.

Na úvod to možno môže znieť ako veľmi hlúpa otázka, na ktorú predsa pozná každý odpoveď. Čo je to vlastne realita?

David Chalmers, popredný svetový neurovedec, v jednom rozhovore poznamenal, že jediné, o čom si vo vesmíre môžeme byť istí, že existuje, je naše vedomie. Vedomie je ale subjektívne, preto aj naše vnímanie sveta okolo nás môže byť len subjektívne. To, že vnímame farby, nie je preto, že skutočne existujú, ale že náš mozog interpretuje elektromagnetické žiarenie zaznamenané našimi očami ako farbu. Vedomie teda interpretuje podnety zachytené zmyslami a vzniká naša subjektívna realita.

Dobre. Myslím si, že sme pripravení ísť k podstate. Môžete nám teda prezradiť, čo je teória simulácie? 

Z predchádzajúcej otázky vyplýva skutočnosť, že aby sme niečo považovali za realitu, nie je nutné, aby to bolo skutočné, stačí o tom presvedčiť iba naše zmysly. Na tejto myšlienke je založený aj filozofický myšlienkový experiment mozog v nádobe (brain in a vat). Jeho najbežnejšia interpretácia vo vedecko-fantastickej literatúre rozpráva príbeh o šialenom vedcovi, ktorý odoberie mozog človeka, vloží ho do nádoby naplnenej tekutinou ktorá mozog udržuje pri živote a pripojí neuróny k superpočítaču, ktorý mozgu simuluje realitu. Tento beztelový mozog nemá šancu zistiť, že je jeho realita iba simulovaná. Mierne upravená myšlienka mozgu v nádobe je aj ústrednou témou filmu Matrix.

Teória simulácie vychádza z tohto myšlienkového experimentu, avšak posúva úroveň simulácie ešte o úroveň vyššie. Tvrdí, zjednodušene povedané, že sme postavy v počítačovej simulácii, teda celý vesmír, ktorý sa nám zdá reálny, je v skutočnosti len simulovaný a aj my nie sme reálni, ale len jednotky a nuly v superpočítači, na ktorom simulácia vesmíru beží.

Za pár desiatok rokov sme sa totižto v úrovni počítačových hier posunuli z hry ako Pong, kde dva obdĺžniky odrážajú jednu bodku, až k fotorealistickým 3D simuláciám miestami nerozoznateľným od reality. Takýmto tempom raz budeme schopní simulovať celý vesmír a keď to budeme môcť robiť my, z pravdepodobnosti vyplýva, že sa to už stalo a že my sami už v simulácii žijeme.

Kde sa táto myšlienka vôbec zrodila?

Táto myšlienka je staršia, ako by sme predpokladali. Už pred vyše 2400 rokmi sa niečím podobným zaoberá čínsky filozof Zhuangzi. Podľa jednej legendy sa mu totiž prisnil veľmi reálny sen o tom, že je motýľom. Keď sa zobudil, bol zdesený z toho, že si v tom sne vôbec neuvedomoval, že je Zhuangzi, celý čas si myslel, že je naozaj motýľ. Z toho vyvodil prekvapivý záver. Nemôže si byť vôbec istý, že sa mu sníval sen o motýľovi. Možno sa teraz motýľovi sníva sen o ňom.

Ešte o sto rokov skôr napísal Plato tzv. alegóriu jaskyne. V nej popisuje väzňov, ktorí sú od narodenia priviazaní k stene jaskyne, otočení smerom k prázdnej stene. Na stenách vidia tiene objektov prechádzajúcich za nimi. Pre týchto väzňov sú tieto tiene realita, jediná, ktorú poznajú. Ani sa nesnažia inú realitu spoznať, pretože netušia, že nejaká iná vôbec existuje. Jedného dňa sa podarí väzňom dostať z jaskyne a zistia, že ich realita bola iba vytvorená a nie skutočná, že existuje skutočný svet tam vonku. Nepochopenie tohto sveta ale vedie k tomu, že sa väzni vracajú do jaskyne k svetu, ktorému rozumejú a ktorý im dáva zmysel. Táto alegória má poukázať na ľudskú realitu, ktorú nám vytvárajú naše zmysly ale ktorá sa od tej skutočnej môže veľmi líšiť.

V roku 2003 vydáva Nick Bostrom, známy švédsky filozof, vedeckú prácu s názvom Žijeme v počítačovej simulácii? V ňom tvrdí, že buď ľudstvo nikdy nedosiahne vyspelý posthumánny vek, kedy by simulácie celého vesmíru dokázalo spustiť, alebo ho dosiahne, ale nebude mať napr. z etických dôvodov o to záujem, alebo žijeme v simulácii.

Napokon v roku 2016 Elon Musk vyhlasuje, že je takmer isté, že žijeme v simulácii, čo teóriu ešte viac spopularizovalo.

Neraz som aj sám pri myšlienkach o živote po smrti zablúdil do predstavy, že celý svet je len hra, na ktorej konci je niečo ako klasické „Game Over". Na základe tejto teórie je teda možné, že to vôbec nemusí byť hlúposť?

Teóriu simulácie treba brať z vedeckého hľadiska veľmi vážne. Avšak stále je to iba teória, ktorá sa síce opiera o určité náznaky fungovania sveta, ale dokázaná zatiaľ nebola. Aj keby sa raz potvrdila, nie je dôvod na paniku, v podstate sa pre nás nič nemení. Či už žijeme v reálnom svete alebo v simulovanom, pre nás samotných je pocit z oboch úplne identický, a keďže je toto jediný svet, ktorý poznáme a budeme kedy poznať, mali by sme sa snažiť spraviť ho čo najobývateľnejším, či už je simulovaný, alebo reálny.

Vedieť odpoveď na túto otázku je asi nemožné, no ak by to bola táto teória pravdivá, existujú tiež teórie, ktoré by sa snažili vysvetliť, prečo vôbec takáto simulácia existuje? Z čistej zábavy?

Zábava je jedna z možností, pretože to robíme už v súčasnosti aj my. Vytvárame stále dokonalejšie simulácie, ako sú hry Sims alebo GTA, v ktorých si postavy zdanlivo žijú svojím životom. Samozrejme, pritom nepredpokladáme, že tieto postavy si sami seba aj uvedomujú, či dokonca niečo cítia, v prípade akčných hier by totižto takáto skutočnosť mala veľké etické dôsledky, nakoľko by sme ako hráči zabíjali cítiacu bytosť, aj keď iba digitálnu.

Bostrom ponúka ako dôvod existencie hypotetickej simulácie tzv. simuláciu predkov. Nakoľko sa predpokladá, že simuláciu spustila oveľa vyspelejšia civilizácia, ako je tá naša, prípadne naši veľmi vyspelí potomkovia, ktorí z vedeckého hľadiska chceli vedieť, ako sa vyvinul život a ako sa žilo v minulosti. Teraz teda hľadia na nás ako na obraz ich dávnej minulosti.

V tomto momente nemusí byť od veci prejsť aj k veciam ako vedomie a slobodná vôľa. Viem, že na tieto témy existuje množstvo názorov, no ak by sme simuláciu prirovnali napríklad k hre The Sims, mohlo by to znamenať, že niekde tam vonku existuje naše skutočné ja a toto je len jeho virtuálna podoba? Pripadne ak ide o plne automatickú simuláciu, že vlastne sami nemáme slobodnú vôľu?

V teórii simulácii existujeme iba v digitálnej podobe, nie je žiadne prepojenie medzi nami ako digitálnymi bytosťami a tzv. bazálnou realitou, čo je skutočný svet, kde sa nachádza počítač, na ktorom simulácia beží. Nie je to teda koncept z Matrixu. Napriek tomu je možné, že aj digitálna bytosť môže mať slobodnú vôľu či vedomie. Nevieme, ako slobodná vôľa a vedomie vznikajú a preto túto možnosť nemôžeme vylúčiť. 

Teória simulácie by mohla vysvetľovať viacero javov, ktoré v súčasnosti nevieme úplne presne vysvetliť, respektíve zostávajú záhadou. Mohli by ste nám priblížiť, o ktoré by mohlo ísť?

Paranormálne javy a ďalšie skutočnosti, ktoré popierajú zákony fyziky, by v simulácii boli ľahko vysvetliteľné, buď ako počítačový bug, alebo vedome naprogramované vlastnosti simulácie. Kvantové javy ako kvantové previazanie, ktoré odporujú našej logike a chápaniu, by v simulácii tiež boli ľahko vysvetliteľné ako úmyselne naprogramované skutočnosti.

Keďže sú tu javy, ktoré teóriu podporujú, existujú aj také, ktoré sú s ňou v priamom rozpore? 

Zdravý rozum hovorí, že svet okolo nás je reálny, všetko sa zdá byť predsa reálne. Tento pocit je zatiaľ tým najlepším, čo máme proti teórii simulácie, ale ako dôkaz to neobstojí. Takže teória simulácie nateraz zostáva ako jedna možnosť vysvetlenia fungovania sveta okolo nás.

Myslíte si, že niekedy nájdeme dôkaz, ktorý by túto teóriu v konečnom dôsledku potvrdzoval?

Napriek tomu, že teória simulácie pomáha vysvetliť niektoré zatiaľ nevysvetliteľné javy, ako napr. kvantové previazanie, nemyslím si, že žijeme v simulácii. Takže skôr predpokladám, že raz nájdeme dôkaz o tom, že nie je reálna, momentálne ale takýto definitívny protidôkaz neexistuje.

Ak áno, mohol by byť takýto dôkaz aj nabúranie celého systému? A mohli by sme do simulácie priamo zasiahnuť?

Hacker GeoHot, známy jailbreakom iPhone a Playstation, sa o to podľa jeho slov pokúša už dnes. Každý počítač je hacknuteľný a predpokladám, že to bude aj v budúcnosti. Rozdiel medzi súčasným hackingom a tým, ktorý navrhuje GeoHot, je však v tom, že súčasný hacker sa nachádza fyzicky mimo počítača, zatiaľčo v prípade simulácie by sme sa nachádzali ako softvér v počítači. Je to ako keby prehliadač Chrome nadobudol vedomie a rozhodol sa hacknúť váš počítač. Zistil by, že okrem počítača, v ktorom žije, existuje ešte reálny svet tam vonku, ktorý ale pre neho nie je stvorený. Tak by prišiel na to, že jediné, čo je v jeho záujme, je, aby počítač, na ktorom beží, neprestal fungovať. 

Keď sa na to pozriem z akejkoľvek strany, stále mi pripadá veľmi nepravdepodobné najmä to, že by sme vôbec boli schopní naprogramovať taký komplexný systém, akým je simulácia celého vesmíru. Nejde ani tak o výpočtový výkon ako o zložitosť a rozsiahlosť kódu. Ako to vnímate vy?

Výpočtový výkon by problém nebol. Pokiaľ totiž bude technologický vývoj pokračovať súčasným tempom, raz určite výpočtový výkon na simuláciu celého vesmíru dosiahneme. Určite to nebude o desať rokov, možno ani o sto, ale o takých tisíc určite. Napriek tomu si nemyslím, že žijeme v simulácii. Bolo by k tomu totižto potrebné simulovať vedomie, čo je niečo, o čom nepredpokladám, že je možné, keďže je to podľa mňa jediná vec vo vesmíre, ktorá sa simulovať nedá.