Čo ste robili v roku 1993? Možno ste ešte ani neboli na svete, prípadne ste boli veľmi mladí, no ak ste už vtedy boli starší a hrali ste hry, pamätáte si to obrovské zemetrasenie na hernom trhu. Vznikla totiž jedna z najdôležitejších hier vôbec, bez ktorej by pravdepodobne dnes herný svet vyzeral úplne inak. Partia okolo Johna Carmacka priniesla prvý Doom a tým sa začali písať dejiny tejto legendárnej série. Tá je živá aj dnes, pričom jej pokračovanie je za rohom. Zároveň už okrem počítačov dobyla aj konzoly, mobily, dokonca nájdete videá, kde ľudia hrajú Doom na kalkulačkách, bankomatoch, termostate, Porsche 911, tlačiarni, smart hodinkách či smart chladničke. Trvalo ale poriadne dlho, kým sa hra objavila na aktuálnej generácii konzol.

Navyše tam neprišla sama. Bethesda spolu so svojimi štúdiami priniesla na Xbox One, PlayStation 4 a Nintendo Switch hned trojicu hier: Doom, Doom 2 a Doom 3. K trojke navyše pribalili aj vynikajúci datadisk Ressurection of Evil a menšie DLC The Lost Mission. Bohužiaľ si však každú časť musíte kúpiť samostatne, čo je obrovská škoda, lebo nejaký pekný bundle, prípadne možno aj retail limitka, by rozhodne neboli na škodu. Nemá zmysel teraz jednotlivé hry recenzovať. Za roky od ich pôvodného vydania vyšli mnohokrát a taktiež ste o nich mnoho čítali. Ako ale hry za tú dobu zostarli?

Aktuálna Ion Fury či napríklad pripravovaný Wrath sú hry, ktoré ťažia zo starej školy. Obe vychádzajú z éry, ktorá nasledovala po vydaní prvej časti Doom, no obe zároveň majú s touto legendou mnoho spoločného. A ak vás v dnešnej dobe dokážu zaujať tie, je jasné, že vás dokáže osloviť aj Doom, aj keď ste ho možno nikdy nehrali. Audiovizuálna stránka totiž naozaj dosť zostarla. Predsa len od pôvodného vydania ubehlo 26 rokov, no akčná hrateľnosť zostala. Zaobalená do jednoduchého príbehu o invázii pekla, no stále funkčná.

V Doome začínate jednoducho – s pištoľou v ruke a jednoznačnou cestou rovno pred vašim nosom. Za prvým rohom na vás však už číha prvý nepriateľov. Musíte teda konať, no ak to aj schytáte, ešte sa nič nedeje (samozrejme aj vzhľadom na obťažnosť, na ktorej hráte). Takto prejdete niekoľkými chodbami, postrieľate niekoľko nepriateľov a ste pri dverách, ktoré ukončia daný level a posunú vás do ďalšieho v aktuálnej kapitole. Samozrejme, postupne prituhuje. Proti vám sa stavia čoraz viac nepriateľov a ak aj niečo nepribudne v ich počte, vynahradia to novými a silnejšími typmi. Vy ale našťastie do rúk dostávate nové a silnejšie zbrane.

Ak ste náhodou Doom nikdy doteraz nehral, do rúk sa vám dostanú niektoré z najikonickejších zbraní v histórii videohier. Občas je až škoda, že si na konzole neviete jednoducho vyťukať „IDKFA“, aby ste si kedykoľvek užili masaker so všetkými zbraňami, ktoré tu sú. Rovnako čelíte ikonickým nepriateľom, ktorých dopad môžeme nájsť v hernom biznise aj dnes.  Či už sú ti základní Impovia, Cacodemon, Cyberdemon, alebo aj Spider Mastermind a ďalší. Prostredia sa menia, v nich musíte čeliť novým hrozbám aj okrem nepriateľov, pričom sa musíte čoraz lepšie orientovať v prostrediach. Ak si to situácia žiada, musíte nahodiť špeciálny oblek a prechádzať toxickými prostrediami.

Najviac nadčasový je však dizajn levelov. Tie sú prezentované v 3D perspektíve, aj keď všetky objekty v nich sú len 2D sprity. Ich dizajn je bludiskový, čo je niečo, čo sa už dnes často nevidí. Aby ste sa dostali ďalej, musíte zbierať farebné karty, ktoré vám otvoria neprístupné dvere. Levely sú ale naozaj komplexné a na prvé hranie vám vedia zabrať slušný čas, aj keď vás hra motivuje k tomu, aby ste ich zvládali rýchlejšie. To ale platí aj o hre samotnej. Nováčikovia v nej strávia dlhé hodiny, skúsení hráči ňou prejdú ako nôž maslom. Je tu však jedno technologické obmedzenie – je tu veľmi biedna vertikalita, keďže engine neumožňoval miestnosti nad sebou. Ak by ste sa ma ale spýtali, prečo Doom aj dnes po toľkých rokoch rád hrám, je to jednoduchá akčná hrateľnosť umocnená dizajnom máp.

Borci z id Softu si dali rok na to, aby skúsili prekonať samých seba. A ono sa im to podarilo v podobe Doom II: Hell on Earth, pričom v roku 1995 to celé ešte vyšperkovali rozšírením Master Levels for Doom II. Rovnako ako prvá časť v tomto modernom vydaní, aj druhú tak ponúka naozaj slušnú porciu obsahu. Akurát v tomto prípade to znamená ešte viac levelov a ešte dlhšiu hernú dobu. A rovnako ako prvá hra, dvojka tiež obsahuje množstvo bonusových skrytých miestností, ktoré vychádzajú z už spomínaného dizajnu levelov, na ktorom hra taktiež stavala. Čakajú vás tak komplexné mapy, no tentoraz zasadené do iných prostredí a jemne opletané novým príbehom.

Vývojári totiž nechceli nejako výrazne meniť koncept, ktorý im v prvej hre tak dobre fungoval. Zachovali hrateľnosť, zachovali technológiu a zachovali aj audiovizuálny štýl (a kvalitu). Vyšší výkon  však využili na tvorbu ešte prepracovanejších nelineárnych úrovní, čo hráči rozhodne ocenili. Nezostalo to však len pri tom. Dočkali sme sa tiež niekoľkých nových typov nepriateľov (Hell Knight, Mancubus, Revenant a ďalší) a jednej novej zbrane (Super Shotgun), ktorú si zamilujete v momente, keď sa vám prvý raz dostane do rúk. Opäť tak hra ponúkla parádnu akčnú jazdu, skvelú atmosféru doplňuje aj veľmi dobrá hudba.

Jednotku a aj dvojku si týchto nových konzolových verziách môžete zahrať s podporou lokálnej kooperácie pre 4 hráčov, no nájdete to aj lokálny multiplayer pre štyroch. Na Switchi to môže vyniknúť, keďže stačia len Joy-Cony (v hrách sa v dobe vydania ešte nemierilo vertikálne, čo si zachovali až dodnes). Celkovo je ale dvojka podľa mňa lepšia a mám ju aj radšej. S týmto novým portom sa však objavili problémy s občasnými lagmi, ktoré hlásia hráči a stali sa aj mne. Konkrétne mi lagoval hneď úvod prvého levelu v dvojke. Nie je to veľký problém a potom sa mi už neprejavil, no keď si zoberieme, kde všade už hra vyšla, len smutné, že ju na aktuálnych konzolách Bethesda nedokázala rozhýbať bez chýb. Takéto problémy by v takto starých hrách nemali byť v roku 2019.

Už len samotný fakt, že sa do vývoja dostal Doom 3, bol veľkou vecou. Veď to bolo pokračovanie legendy, na ktorom pracovali legendy. Hráči od prvého verejného predstavenia hry v roku 2001 doslova hltali každú novinku. Na engine opäť pracoval John Carmack a od začiatku sľuboval grafiku, z ktorej padnú sánky. Hudbu mal pôvodne komponovať Trent Reznor (na konte má soundtrack k prvej časti Quake), no nakoniec sa oň postarali Chris Vrenna a Clint Walsh a výsledok nebol zlý. Vývoj sa však ťahal, čakanie bolo nepríjemné, zvlášť keď každý ďalší obrázok z hry naozaj vyrážal dych.

Graficky to mal byť a aj to bol obrovský skok, ktorý naozaj preveril schopnosti vtedajších PC a mnohí sme nariekali nad tým, že nám hra nejde (minimálne nie tak, ako by sme chceli). Prekvapením však bola aj samotná hrateľnosť, kedy to už nebola taká frenetická akcia, ale id Soft sa rozhodli hre vdýchnuť trochu survival hororu. Všade bola tma, hra bola vystavaná na ľakačkách a rebootovala príbeh o invázii pekla. Samozrejme, ak ste z príbehu chceli niečo mať, museli ste poctivo zbierať PDA po leveloch. Zostali ikonickí nepriatelia, ikonické zbrane a našťastie aj ikonicky nelineárny dizajn úrovni, kde ste zase museli zbierať karty.

U mňa a mnohých ďalších to fungovalo, u iných zas nie. Chceli niečo skôr v klasickom duchu, nie moderný horor. Nakoniec aj Dead Space sa v niečom inšpiroval práve v Doom 3. Hnevalo to, že ste museli striedať zbrane a baterku. Našťastie na to existoval mod. Aktuálna verzia ho už nepotrebuje, keďže je priamo v hre možnosť svietiť a tiež mať zbraň súčasne. Dnes už rozhodne graficky až tak neuchváti, no hororová atmosféra je stále veľmi slušná, veľmi jej pomáha hudba. Akcia tiež zabaví, akurát mi na konzole pripadá trošku nemotorná pri rýchlo skákajúcich Impoch.