FPS patrí medzi moje najobľúbenejšie žánre, no v „pracovnom živote“ sa mi až pozoruhodne vyhýba. Ak nepočítam Cyberpilot, nejakú FPS som nerecenzoval viac ako rok. Viete, ktoré hry ma k tomuto žánru priviedli a vďaka ktorým som si ho obľúbil? Boli to klasiky: Wolfenstein 3D, Doom spolu s dvojkou, neskôr Shadow Warrior, Blood a hlavne Duke Nukem 3D. Ako veľkolepo kedysi bodoval, tak veľkolepo značka padla na hubu a dokonca o ňu autori z 3D Realms úplne prišli. Po tom všetkom, čo sa dialo okolo Duke Nukem Forever, sa nakoniec pozviechali a vytvorili novú značku, ktorá však z Duke Nukem vychádza. Bombshell to naznačila, Ion Maiden Fury v tom už vo veľkom pokračuje.

Shelly “Bombshell” Harrison síce nemá gule z ocele, ale zato má obrovský potenciál starej školy. Je to Duke Nukem v ženskom prevedení, takže „hláškuje" a hlavne likviduje nepriateľov po stovkách. Je úplne zrejmé, na akú cieľovku autori hry mieria, a tak je možno aj trochu pochopiteľné, že sa nesnažia osloviť originalitou, ale práve naopak vykrádaním. Ak poznáte hry vypísané vyššie, veľmi dobre budete vedieť, čo vás čaká. ak patríte medzi mladším hráčov a vyššie vypísané hry vám nič nehovoria, budete prekvapení tým, aká táto hra je a čo ponúka.

Možno ste však hrali akčnú RPG Bombshell, ktorá vyšla pred viac ako 3 rokmi. Pôvodne vznikala ako Duke Nukem RPG, no postavu autori museli vymeniť. Tu sme prvý raz spoznali Shelly, no v Ion Fury sa dostávame ešte pred udalosti Bombshell. Shelly tak má ešte obe ruky, transhumanista Dr. Jadus Heskel má tiež ešte väčšiu časť svojho tela, no konflikt medzi týmito dvoma postavami je tu stále. Vlastne teraz len začína, keď Heskel do ulíc futuristického mesta Neo DC vypustil hordy členov svojho kybernetického kultu. Chce zničiť svet ako ho poznáme, pričom sa neštíti šialene experimentovať. Proti vám tak stoja naozaj rôznorodé kreatúry, no váš špeciálny revolver Loverboy a paleta ďalších zbraní vo vašej kapse vyvažujú sily vo váš prospech.

Ale to sú vlastne veci, ktoré v takejto hre ani nepotrebujete. Príbeh by vás tu len zdržiaval od akcie a to je to hlavné, čo od takejto hry čakáte. Chcete nepriateľov strieľať do hláv a sledovať, ako vybuchujú do krvavých obláčikov z pár pixelov. Bohato by vám stačilo to, že sa vám v priebehu hry tu a tam Heskel zobrazí na televíznych obrazovkách, aby sa Shelly vysmial, že čoskoro zomrie. Ona ho najskôr so sarkazmom sebe vlastným odkáže do príslušných medzí a následne už strieľa všade navôkol. Jednoducho si jej charakter musíte zamilovať, aj keď je pravda, že niektoré hlášky sa časom začnú príliš často opakovať.

Hra začína zľahka. Vlastne takmer úplne presne ako Duke Nukem 3D. Z ničoho nič je tu invázia kreatúr, tak tasíte revolver a púšťate sa do deratizácie ulíc, klubov a podobne. Tam v jednom vzdialenom rohu nechýba drobný odkaz „Policajti sú svine“, ktorý je akýmsi žmurknutím na pamätníkov. Sú to len miesta pre krátke zastavenia, keďže si akcia musí držať vysoké tempo, kedy poletujete po miestnostiach a medzi nepriateľmi, aby ste im rozdávali jednu smrteľnú ranu za druhou. Dynamická hrateľnosť je to, čím si vás hra vie získať a to aj vtedy, keď by ste už mali ísť spať, ale vy aj tak radšej vyčistíte ešte jednu zónu a ráno to v práci so zakrvavenými očami už nejako prežijete.

Máte radi moderné akcie prepchaté prestrihovými scénami, s prísnymi skriptovaním diania na obrazovke a lineárnym dizajnom? Tu ste v tom prípade na zlej adrese a hra nič z toho neponúka. Autori však úplne nerezignovali na moderné prvky a nájdete tu napríklad automatické ukladanie (nie však checkpointy), podporu moderných rozlíšení, dokonca hru môžete na PC hrať gamepadom, ak by ste to z nejakého dôvodu chceli.

Povedal by som, že aj možnosťami deštrukcie v prostredí je hra ďalej ako jej vzory, aj keď beží na BUILD engine. Levely sú tvorené klasicky, nie sú procedurálne generované, takže sa s nimi autori naozaj pekne pohrali. Sú rozľahlé a bohato členené. Niekde sa môžete len preskákať (skákacie časti mi až tak nevoňali), inde zas len preplaziť, na ďalšie miesta sa dostanete len plávaním vo vode. No a nájdete tu aj miesta (neraz tajné), kam sa dostanete len tak, že stenu jednoducho odpálite.

Ak by som mal vybrať jednu najlepšiu vec na Ion Fury, je to práve levedizajn, aký sa dnes už často nevidí. Žiadne vodenie za ručičku, jednoducho sa tými rozsiahlymi úrovňami pretĺkate úplne sami a samé sa vám prirodzene ďalej otvárajú. Niekde sa zatiaľ nedá ísť, tak hľadáte kartu, ktorá farebne zodpovedá daným dverám. Nájdete ju a niečo sa zmení, príde napríklad nová vlna nepriateľov, ktorým musíte čeliť. Mnohé prvky sú naprieč levelmi takto poprepájané a musíte ovládať rôzne mechanizmy, aby ste sa dostali ďalej. vynikajúci príklad je neskôr v hre, kedy pracujete s úrovňami vody tak, aby ste sa dostali z pomerne malej lokality. Rozvíja sa to pritom prirodzene, nie sú tu žiadne umelé prekážky a ani hádanky.

Už spomínaných skrytých miestností a lokalít sú v hre desiatky, pričom ak ich hľadáte (a chcete získať odmenu, ktorá vás tam čaká), vie to slušne natiahnuť hernú dobu. Hra sa skladá zo 7 zón, ktoré sú vlastne zložené z väčších levelov. Zóny majú rôzne témy/zasadenie, je to napríklad mesto, podzemie, sídlo a podobne. Vždy pred prechodom do ďalšej zóny vám hra ukáže upozornenie, koľko skrytých bonusov vám v aktuálnej zóne ešte chýba, aby ste sa mohli vrátiť späť a išli ich hľadať. Bežným štýlom hrania tu pohodlne strávite zhruba 12 hodín s tým, že veľa z týchto skrytých bonusov ešte nenájdete.

Je však vidno, že Ion Fury je len ľúbostným listom klasickým akciám z 90. rokov. Snaží sa napodobniť ich prvky, no nie je to úplne dotiahnuté. Vidieť to hlavne na gradovaní. V týchto dňoch vyšli staršie Doom hry na nové platformy a keď si ich znova prechádzam, je vidieť, ako parádne gradovali. Levely boli lepšie, náročnejšie, dostali ste do rúk nové zbrane, no zároveň ste čelili silnejším nepriateľom. Tu to tak nefunguje a zhruba od polovice hra recykluje už známy obsah, akurát v nových prostrediach. Márne budete čakať na nejaké ďalšie prekvapenia. Pred vami sú známe tváre, v rukách máte známe zbrane. Je to škoda.

Dokonca aj tie zbrane vám časom prídu fádne. Ide o to, že sú pomerne obyčajné a chýbajú tu nejaké naozajstné špeciality, pričom neohúria ani počtom. To, že sú obyčajné, nie je priamo chyba. Veď aj spomínaný Doom vám dal do rúk pištoľ, brokovnicu, rotačný guľomet a iné. Avšak po nich prichádzajú na rad aj chuťovky, ako napríklad BFG. Táto hra zbrane takejto kategórie nemá. Zato tu máte míny a bowlingové bomby (ktoré môžete zase zobrať, ak nevybuchnú). V rámci tradičných žánrových prvkov tu nájdete aj isté boosty, no a samozrejme okrem lekárničiek nesmie chýbať zbieranie brnenia, aby ste toho vydržali viac. V istých situáciách vám nepomôžu žiadne zbrane a musíte siahnuť po špeciálnych oblekoch, aby ste sa dokázali napríklad dostatočne dlho potápať.

Keď už sa chce hra porovnávať s velikánmi, ktorí ju inšpirovali, za kratší koniec ťahá aj v ďalšom aspekte a to sú súboje s bossmi. Na takého Emperora na futbalovom ihrisku z Duke Nukem 3D si spomeniete snáď ešte aj dnes, no bossovia v Ion Fury sú taktiež pomerne nezaujímaví. Chýba im originalita a niečo, vďaka čomu by ste si ich zapamätali. Sú to len kópie niečoho, čo ste už videli a stačí do nich nasypať toľko, koľko sa zmestí. Najväčším sklamaním v tejto oblasti je však záverečný súboj, kde vlastne boss ani nie je, len na vás hra sype strašné množstvo nepriateľov a vy bojujete proti skrytému Heskelovi.