Minulý rok Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) zaradila do medzinárodnej klasifikácie chorôb aj hernú poruchu pod označením 6C51. Je to vôbec prvý raz, čo takúto poruchu do svojej klasifikácie zaradili, no začalo to oveľa skôr a k jej uznaniu pomohli napríklad aj mnohé kauzy ohľadne lootboxov. Možno to ešte nevnímate, no tento fakt sa už teraz začal podpisovať na hernom biznise. Aj preto sme si na medzinárodnej konferencii Game Industry Conference v Poznani ešte pred jej prednáškou odchytili Aleksandru Jarosz. Je nezávislá herná vývojárka v Pigmentum Game Studio a tiež psychologička, ktorá sa aktívna zaujíma práve o oblasť, kde sa hry a psychológia stretávajú. Práve o tejto poruche a jej vplyve na hráčov a aj herný biznis nás prezradila naozaj veľa.

Vaša prednáška na konferencii je o hernej poruche, ktorá už bola klasifikovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou. Čo vlastne je herná porucha?

Najkratšia odpoveď na túto otázku je herná závislosť. Je v kategórii porúch duševného zdravia, najbližšou príbuznou poruchou je závislosť na gamblingu, takže si môžete vytvoriť obraz o tom, čo je jej podstata.

Keďže už je klasifikovaná ako porucha, ako sa charakterizuje?

Všetky tieto informácie sa dajú naozaj jednoducho nájsť na internete, ale ak by som to mala stručne charakterizovať, tak ju môžete diagnostikovať tak, ak niekto hrá hry offline alebo online (čo sú dve rôzne kategórie) a hrá ich častejšie, dlhšie, v rôznych kontextoch a narastá to až tak, že priorita hrania je vyššia ako iných záujmov a každodenných aktivít, či práce, rodiny a podobne. To ale nie je všetko. Ďalším elementom je, že ak aj niekto pociťuje negatívne následky narastajúceho hrania, tak nedokáže prestať. Predstavte si, že začnete hrať nejakú hru. Nehráte ju ale len cez víkendy, ale celý týždeň, nielen v izbe, ale aj na záchode, v práci, v škole. Potom sa stane dôležitejšia ako vaši priatelia, štúdium, alebo aj cvičenie či čokoľvek, čo ste predtým robili. Potom sa s vami nerozpráva napríklad mama, lebo ste zabudli na jej narodeniny, máte problémy so štúdiom, máte problémy v práci, kde šéf nie je spokojný s vašimi výsledkami, zhoršuje sa vám zdravie, strácate priateľov a podobne. Pociťujete tak negatívne dôsledky, prípadne hraním strácate veľa peňazí, no aj keď to vnímate, nedokážete prestať. V takejto situácii musíte byť aspoň 12 mesiacov, takže naozaj dlhý čas, a ak už niekto má takýto problém tak dlhú dobu, tak postupne prestáva fungovať. Dúfam, že som to dobre vysvetlila.

Aké elementy v hernom biznise môžu viesť k tejto poruche?

Všeobecne sú to hlavne herné mechaniky a elementy, ktoré sú príbuzné s gamblingom, prípadne z neho prebraté. Takže napríklad lootboxy, alebo všetko, čo hráčovi znemožňuje vedieť, koľko času v hre strávil a koľko v nej minul. Je ťažšie sledovať, koľko ste celkovo minuli na mikrotransakciách, prípadne koľko času vám takéto elementy zobrali. Môžem hovoriť o špecifických veciach, ako skiny, lootboxy, mikrotransakcie, ale môže to byť čokoľvek, napríklad aj mechaniky, ktoré vytvárajú návyk, aby ste sa vrátili k hre či aplikácii, čo je vlastne jadrom závislosti, keď máte návyk vracať sa k niečomu.

Nehovorím, že všetky hry, ktoré majú tieto prvky, môžu byť návykové. Tvrdím len, že sa tieto prvky začali v hernom biznise využívať naozaj veľmi často a začalo to viesť k týmto problémom. Ak má niekto osobnostné či genetické predpoklady na závislosť, môže ho to k tomu doviesť.

Ktoré vzory v hernom dizajne vlastne ovplyvňujú túto poruchu?

(smiech) Je o tom asi polovica mojej prezentácie a je pre mňa veľmi náročné to stručne zhrnúť. Vo všeobecnosti je to posilnenie a naplánovanie posilnenia, ktoré ovplyvňuje náš mozog istým spôsobom, je ťažké mu odolať a manipuluje našim správaním trochu. Závisí samozrejme od osoby, ale takto to funguje. Napríklad existuje fixný časový plán, kedy po nejakom čase dostávate nejaké posilnenie, teda odmenu, alebo trest. Bežne to využíva každá hra. Využíva sa to aj na vybudovanie zvyku, kedy napríklad každý deň o tejto hodine dostanete odmenu. A tak sa každý deň vraciate k aplikácii. Alebo vždy po zabití nepriateľa dostanete skúsenostné body.

Existuje však aj iný druh, kedy prichádza trest, ak niečo nespravíte za nejaký čas. A keďže sa ľudia viac boja trestu než tešia na zisk, je to efektívnejšie. A používa sa to čoraz častejšie. Alebo gambling ako posilnenie, kedy neviete, čo dostanete, ak niečo spravíte. Výherné automaty sú najčistejšou formou použitia týchto prvkov. Potiahnete za páku a plní vás nadšenie z toho prekvapenia, no neviete, či niečo získate. Takže stále dnu vhadzujete ďalšie a ďalšie peniaze, aby ste si naplnili túto nádej.

S lootboxmi je to podobné, kde sa tešíte na otvorenie darčeka, no nie je tam to, čo ste čakali, takže si kúpite ďalší, aby ste si naplnili to, čo ste si predstavovali. V hrách sa to využíva napríklad už len na obyčajnú korisť, ale rozdiel je, že ak si za hru zaplatíte a ten systém je v hre, tak neplatíte za systém, ale za odmenu. Možno vás to dlhšie udrží pri hraní, ale neťahá to z vás peniaze. Takto to funguje a je ich naozaj veľa, takže ani nemôžem hovoriť o všetkých.

Nie je to však len o hraní. Veľa týchto hier využíva internet či mobilné telefóny. Prečo je teda herná porucha vyňatá od ostatných typov správania na internete či telefónoch?

Nezáleží na tom, či hráte online alebo na telefóne. Je to dobrá otázka, prečo sú vlastné iné behaviorálne závislosti, napríklad workoholizmus alebo závislosti na sexe, v inej kategórii. Hranie je ale niečo špeciálne a pravdepodobne je to preto, že hry majú dosah najmä na deti a deti majú problémy so sebakontrolou. Pravdepodobne to je väčší problém, ťažko povedať, prečo práve hry, ale podľa mňa to je rozsah fenoménu, kvôli čomu vznikla ďalšia kategória.

Sú teda videohry novým tabakom? Prečo používate práve tabak v tomto kontexte ako metaforu?

V prednáške chcem začať tým, že sa ľudí spýtam, či fajčia. Fajčíte? Nie? A chceli by ste začať? Vtedy ľudia reagujú, prečo sa to vôbec pýtam, kto by s tým chcel začať, keď chcú ľudia prestať. Prečo je to tak? V minulom storočí fajčil každý, bolo to módne, káva a cigarety išli k sebe. Dokonca sa považovali za zdravé. Zrazu ale výskumníci zistili, že sa objavili choroby, ktoré predtým neboli také časté a prišlo sa na to, že je to nielen nezdravé, ale aj škodlivé. Tabakový priemysel bol ale naozaj veľký a mocný, chceli sa najskôr zachrániť odmietaním, no to nefunguje.

Otázkou teraz je, ako priemysel zareaguje na to, čo sa stalo a s čím prišla WHO. To je teraz v našich rukách. Čo vidíte, keď sa pozriete na krabičku cigariet? Je tam fotka niekoho s rakovinou pľúc, veľký nápis, že sú cigarety škodlivé. Nemôžu mať nejaké pekné balenia, existujú totiž veľmi prísne pravidlá toho, ako môžu vyzerať. Niečo podobné sa teraz deje aj s hrami. Napríklad v Belgicku a Holandsku rozhodli, že lootboxy nesmú byť také atraktívne, musia sa zbaviť pekných animácií, nemôžu sa otvárať jeden za druhým, už sa to deje. Budeme tu tak mať cenzúru a otázkou je, či nie je lepšie pre biznis, ak bude mať nejaké vlastné vnútorné regulácie. Ale nie zvonka, napríklad od vlády. Hry nemajú veľmi dobrú reputáciu. Zvaľujú sa na ne masové streľby, agresivita, teraz budú zodpovedné už aj za závislosti. Je to pre nás ako priemysel veľmi náročné a musíme si uvedomiť, aká je naša pozícia namiesto odmietania problému, ktorý existuje.

Aké kroky môžu vývojári a vydavatelia podniknúť, aby táto porucha neeskalovala?

Mali by byť zodpovednejší, ak to je možné. Viem, že je pre free to play hry nemožné, aby sa zrazu zbavili mikrotransakcií, lebo potrebujú príjmy, tak tento model funguje. Bolo by odo mňa veľmi hlúpe, ak by som vyhlásila, že musí každá hra odstrániť lootboxy a mikrotransakcie. Ak ale majú takto nastavený model a majú používateľov, ktorí v hre míňajú mimoriadne sumy, možno len 1% z nich, nepoznám presné čísla, tak sú pravdepodobne závislí. Je to netradičné správanie vzhľadom na väčšinu používateľov. Možno by nebol zlý nápad ich kontaktovať a spýtať sa, či nemajú problém, či si to môžu dovoliť a podobne.

Ďalšia vec je, že by mali byť naozaj transparentní s tým, čo majú v hre, ako to funguje a o to viac, ak ku hre majú prístup deti. Vtedy to treba vystrihnúť, alebo uplatniť silnejšie nástroje pre kontrolu zo strany rodičov. Neviem, možno nejaký limit na denné nákupy a podobne. Viem, že to pravdepodobne bude znamenať stratu časti príjmov týchto spoločností, ale nie je to len o týchto spoločnostiach, ale o hrách všeobecne. Byť transparentný je ale najdôležitejšie. Aby som mohla vidieť, koľko som už v hre utratila, ako dlho som už hrala, alebo aspoň ako dlho hralo moje dieťa. Lootboxy by mali byť limitované a mala by tu byť možnosť priamo si kúpiť to, čo chcem. Ak chcete tento skin a tamtú zbraň, mali by ste mať možnosť kúpiť si ju priamo, nie získať len z lootboxu.

Ako klasifikácia tejto poruchy ovplyvňuje herný priemysel a aké sú predpovede do budúcnosti?

To je teraz ťažké povedať. Neskúmala som ekonomickú stránku veci, zaujímala ma primárne psychologická. Viem, že kvôli tomuto už teraz juhokórejský herný priemysel stráca peniaze a boja sa toho a myslím si, že esport čakajú trochu ťažšie časy. Pravdepodobne aj mobilný trh bude čeliť problémom kvôli reguláciám, čo asi čaká aj najväčších hráčov na trhu, ako napríklad EA. Tí sú práve vyšetrovaní v Belgicku, keďže tam z hier neodstránili lootboxy. V budúcnosti teda pravdepodobne, a toto je len môj predpoklad, budeme v niektorých krajinách čeliť viacerým reguláciám toho, ako hry môžu mať zapracované tieto elementy, ako môžu vyzerať mikrotransakcie a podobne. Viac ľudí bude skúmať a hodnotiť hry, či nie sú škodlivé a rozhodne tu bude viac cenzúry a kontroly nad hrami. Je ale ťažké povedať, v akom rozsahu a koľko tým herný biznis stratí.

Ďakujem za rozhovor.