LOST RECORDS: BLOOM & RAGE - TAPE 1 |
LOST RECORDS: BLOOM & RAGE - TAPE 1 |
To kúzlo prvej série Life is Strange sa už nepodarilo napodobniť. Vyšli spin-offy, pokračovania a aj niekoľko podobných hier, ale už nič nedokázalo napodobniť úspech a hlavne dopad tej prvej časti. Trafila správnu tému pre správne publikum a v správnom čase. Samotný Dontnod to už tiež nedokázal napodobniť, aj keď musím povedať, že Tell My Why bola výborná séria, aj keď krátka (a z nejakého dôvodu sa nevolala Life is Strange, aj keď by do tejto značky perfektne zapadla). Teraz prináša opäť novú značku, ale v podobnom formáte, s podobnou atmosférou a podobnou témou.
Lost Records: Bloom & Rage je vonku s prvou epizódou, respektíve prvou polovicou. Tá druhá vyjde 15. apríla formou updatu zadarmo pre hráčov, ktorí si hru kúpili. Nie je to tak tradičné epizodické vydávanie, berte to skôr ako aktuálnu filmovú Dunu. Prvá polovica má svoju jasnú dramatickú štruktúru, ale ešte stále zostáva významná časť príbehu, ktorá zostala nevypovedaná. Opäť je to príbeh mladých ľudí, avšak kým v Life is Strange to výrazne tematizovala fotografia, v prípade Lost Records je to video.
Hlavnou hrdinkou je mladá Swann, nie veľmi pekná outsiderka, ktorá nemá priateľov, ale zato má bohatý vnútorný život. Je obrovskou fanúšičkou filmov a je dosť sčítaná. Inteligentná, ale nie sociálne. Pomáha jej kamera, svoje dni si zaznamenáva a chcela by byť filmárkou. Ale to trošku predbieham. Swann je štyridsiatnička s trochu naštrbeným vzťahom s vlastnou matkou, ktorú vlastne už ani nevída. A počas telefonátu s ňou máte dojem, že ju vidieť ani nechce. Zato chce vidieť svoje kamarátky z detstva, s ktorými zažila niečo nezabudnuteľné, no zároveň traumatizujúce. A teraz, po toľkých rokoch, je to späť.
Máte trošku chaos v tom, čo som napísal? Lost Records prebieha v dvoch časových rovinách, ktoré sa dejovo dopĺňajú a vy ich vlastne ovplyvňujete svojimi rozhodnutiami. Swann si už vlastne ani nepamätá, čo sa vtedy stalo, už to vytesnila. A pamätala si to vôbec niekedy? Akurát teraz sa stalo niečo, čo ju po rokoch odlúčenia spája s jej priateľkami. Z minulosti sa vynárajú temné tajomstvá, ktorým musia ženy, kedysi dievčatá, opäť čeliť. Každá je svojská, každá tomu čelí vlastným spôsobom. A akým sa tomu všetkému postaví Swann, to rozhodnete vy.
Na Lost Records sú veci, ktoré sa mi veľmi páčia, ale aj veci, ktoré mi sú proti srsti. Začnem tou druhou časťou a je to naviazané práve na striedanie časovej perspektívy príbehu. Pritom mi priamo neprekáža, že sa hra odohráva v dvoch časových rovinách, ale nie som fanúšik toho, akým spôsobom medzi nimi strieda. Sú tu chvíle, kedy chcú autori okamžite poukázať na dopad nejakého vášho minulého rozhodnutia v súčasnosti. Ja už nie som práve mladý človek, dokážem držať pozornosť a keď mi niekedy behom pár minút hra 4x prepla medzi časovými rovinami, už ma to vyrušovalo. To je ako stri pre niekoho s ADHD. Navyše to je občas aj tak, že sa odohrá scéna, rozhodnete, na 20 sekúnd vidíte inú časovú rovinu a zas idete späť. Hráči snáď nie sú takí hlúpi, aby im bolo treba hneď servírovať pod nos, čo sa stalo. Ak by to isté videli v neprerušovanom rozhovore o 30 minút neskôr, snáď by si to dokázali domyslieť.
A čo hra robí dobre? Nie len dobre, priam výborne! Napätie a očakávania. Toto je It, toto je milión iných známych vecí. Viete, že z tej minulosti na vás časom skočí niečo naozaj temné, už len čakáte, čo a kedy to bude. A hra s týmto pracuje krásne. Drží vás v napätí, naznačuje veci, do detských strastí a radostí tu a tam primieša niečo zdanlivo nadprirodzené. Ale naozaj? Detská myseľ má obrovskú moc, takže čo ak to bola len predstavivosť štvorice hormónmi poháňaných dievčin? A vy tak prežívate naozaj pestré zbierky rôznych chvíľ, šťastných aj smutných, hľadáte v nich niečo viac, všímate si detaily a čakáte, kedy to príde.
O príbehu nebudem písať zbytočne veľa. Jednak je to tu v zásade len polovica, síce s úvodom, jadrom aj (silným) záverom, ale stále len polovica. No tiež nechcem veľmi spoilovať, čo vás tu čaká. Len prezradím, že to je podobné prvej sérii Life is Strange – spoznávate postavy, padáte hlbšie do deja a až postupne sa do toho priplieta veľká záhada. Aj Life is Strange bola hra v prvom rade o vzťahu Max a Chloe a až v druhom rade o špeciálnych schopnostiach či vražde. Rovnako je to aj tu. Pričom aj tu občas možno aj niečo nadprirodzené iba zastupuje niečo obyčajné. Lebo môžeme si vymyslieť rôzne neobyčajné hrozby, ale to najstrašnejšie v živote je často niečo skutočné proti čomu sme bezradní.
Prvá polovica je chytľavá, osobná, z veľkej časti introspektívna, ale zároveň dosť vágna na to, aby neprezradila príliš z toho, čo príde. Ten koniec je naozaj obrovský hák, na ktorý vás hra chytí, aby ste nedočkavo čakali na vydanie druhej polovice. Teraz už len čakať, ako sa to autorom podarí uzavrieť. Robí na tom ale z veľkej častí tím stojaci práve za Life is Strange, takže potenciál tam je dobrý. Navyše hra vo veľkom ťaží aj z toho, že sa s ňou dokážete stotožniť. Nejde o to, že by ste sa mali vžiť do kože 15 ročnej dievčiny či 43 ročnej ženy. Ide o to, že každý z nás pozná niekoho ako sú postavy v hre. Každý zažil aspoň niečo z toho, o čom je hra. Či je to sťahovanie v detstve, hľadanie priateľov, behanie po lesoch alebo čokoľvek iné, je jednoduché v tom nájsť aspoň kúsok samého seba.
Zaujímavým zámerom je dve rozdielne dejové línie oddeliť aj perspektívou, čo sa často nevidí. Žánrovo ide stále o rovnakú adventúru, kde jednoducho interagujete a rozhodnutiami formujete dej, ale v každej línii trochu inak. V súčasnosti hľadáte z pohľadu vlastných očí dospelej Swann, čo vám dáva väčšie ponorenie do nej a zároveň lepšie reprezentuje to, ako sa sama ponára do minulosti, ktorá jej už nie je úplne jasná. A keďže v nej má sama od seba odstup, tak aj kamera sa presúva za jej chrbát a hráte viac spoza Swann. Teda je to podobné ako v Life is Strange.
Akurát s tým rozdielom, že tu hrá naozaj veľkú rolu ručná kamera, bez ktorej sa Swann nikam nepohne. Na svet tak často nazeráte práve jej optikou. Je prostriedkom rozprávania príbehu, interakcií so svetom a aj s inými postavami. Ak niekoho nahráte a iného nie, môže to ovplyvniť vzťahy. Zároveň je kamera prostriedkom na tvorbu spomienok. Ak chcete v hre objaviť a splniť všetko, budete ju mať v rukách stále – aby ste zachytili miesta aj postavy a vytvorili si o nich spomienku. No a navyše má svetlo, ktoré padne vhod v tmavých lokalitách, napríklad pri riešení jednej (a jedinej) hádanky, ktorú v hre zatiaľ nájdete.
Asi ste sa už dovtípili, že Lost Records nie je práve náročná hra. Dokonca by som povedal, že je v niektorých veciach ešte zjednodušená oproti Life is Strange a až na tú hádanku sa prakticky z každej situácie nejako dostanete behom sekundy. Otázne je to, ako sa z nich dostanete. Toto je totiž viac o tých rozhodnutiach a to, akú Swann vyformujete. A zároveň svojimi rozhodnutiami formujete aj ďalšie postavy, napríklad môžete niekoho inšpirovať. Vaše rozhodnutia formujú aj to, či niektoré scény a situácie z hry vôbec uvidíte. Možno sa rozhodnete inak a k niektorým udalostiam sa vôbec nedopracujete. Navyše hra často pracuje s tým, že aj mlčanie je možnosť. Nemusíte vždy niečo povedať a niečo spraviť. Samozrejme, následne na konci epizódy nechýba štatistika rozhodnutí, porovnanie s inými hráčmi aj prehľad možností, ktoré sa nestali.
Ďalšia vec, ktorá mi tu úplne nevonia, je technické spracovanie. Hra má svojský grafický štýl, ktorý nie je nepodobný tomu, čo poznáme z Life is Strange série. Je to jasne štylizované, nesnaží sa o realizmus. Svet je neraz až nerealisticky pestrý a v niektorých scénach sa pekne vytiahne HDR. Ale kým silné stránky Unreal Engine 5 sa tu nejako neukazujú, jeho zlé vidíte pomerne často. Napríklad doskakovanie detailov na postavách rovno pred vašim nosom. Keby to bolo len vo svete, nejako to prežijete. Ale ono je to aj v scénach, keď ste v bare a postave rovno oproti vám naskočia detaily oblečenia tak sekundu po zobrazení scény. Strašne to bije do očí a ruší.
Dabing nie je zlý, ale herečky dabujú postavy v širokom vekovom rozsahu a počuť na nich. Teda tínedžerskú aj dospelú verziu tej istej postavy dabuje len jedna herečka, ktorá sa síce snaží a hlas a výkon sú dobré, ale počujete rozdiel medzi vekom a hlasom. Hudba krásne navodzuje atmosféru a nesie sa v duchu celej série Life is Strange, kde budete počuť pestrý prierez nezávislou scénou, ale hlavne interpretov ako Milk & Bone, Ruth Radelet a podobne. Avšak je obrovská škoda, že hra nevyužíva poriadne nostalgickú strunu, na ktorú sa snaží hrať. Keďže sa časť deja odohráva v 90. rokoch a skupina hrdiniek počúva kapely ako Korn, Suicidal Tendencies a ďalšie, chcelo by to aspoň niečo z nich licencovať a použiť v hre.
Zatiaľ nemá zmysel dávať známku, nemáme kompletnú hru, ale len veľmi slušný prísľub záhady, ktorú budete chcieť ďalej odhaľovať. Tú hra dostane až po druhej epizóde. Prečo by vás už teraz mala zaujímať? Lebo ponúka zaujímavý a osobný príbeh, ktorý za niečo nadprirodzené skrýva skutočné ľudské emócie a problémy – dospievanie, priateľstvo, odlúčenie, hnev, rodinu alebo stratu. Veci, s ktorými je jednoduché sa stotožniť a rezonovať s nimi. Sú tu otravné prvky a niektoré nedotiahnuté veci, technicky by to mohlo byť lepšie, ale občas naozaj hráčskej duši prospeje zahrať si niečo, čo má hlbší zmysel.