Josef Fares už so svojím tímom vytvoril niekoľko výnimočných hier a teraz sa chcel posunúť ďalej. V hlave mal však pravdepodobne príliš veľa nápadov a nevedel, po ktorom skôr skočiť. Tak skočil po všetkých. Nevytvoril totiž len jednu hru, vytvoril ich tak 15 a všetky natlačil do jednej kompilácie. Ale čo s tým ďalej? Bola by to len kompilácia nesúrodých minihier, ktoré nemajú nič spoločného. V tom momente mu napadol skvelý nápad – vytvoriť príbeh, ktorý by všetky tie jednotlivé pomerne krátke pasáže spojil do jedného celku, aby to pôsobilo ako jeden kohézny emocionálny zážitok, aj keď každých 30 minút hráte vlastne niečo úplne iné.

Takto nejako si predstavujem proces tvorby novinky Split Fiction, za ktorou stoja autori Brothers, A Way Out a It Takes Two. Hra presne pokračuje v ich šľapajach a je to kooperačná zážitok vytvorený na lokálne hranie vo dvojici (aj keď si hru môžete zahrať aj online s priateľmi a opäť prichádza s funkciou Friend's Pass, takže stačí, ak si jeden z dvoch hráčov kúpi hru). Neexistuje tu možnosť hrať hru sólo. Rovnako, ako sa v príbehu navzájom potrebujú postavy, tak aj vy po boku potrebujete spoľahlivého partnera, ktorá vám pomôže prekonať mnohé nástrahy, ktoré vás tu čakajú.

Po It Takes Two sa zdalo, že nie je možné nájsť ako protagonistov viac rozdielne postavy. Koniec koncov to bola hra o manželskom páre na pokraji rozvodu. Ale tu sa to Faresovi a jeho tímu podarilo. Split Fiction je o dvoch mladých talentovaných ženách, ktoré sa chcú presadiť v živote a mohlo by sa zdať, že sú si podobné, ale presný opak je pravdou. Jedna je bruneta, druhá blondína. Jedna je skôr introvertná, druhá extrovertná. Ale ten hlavný rozdiel je neprekonateľný – jedna má rada sci-fi a druhá fantasy.

Chcú získať zmluvu na vydanie svojich kníh, ale najskôr sa musia stať súčasťou netradičného experimentu, o ktorom už vopred tušíte, že bude zdrojom viacerých problémov a súčasť zákerného plánu. Long story short, Mio a Zoe sa po nešťastnej náhode ocitajú vo svetoch svojich fantázií, kde musia čeliť vlastnej predstavivosti, ale aj svojmu vnútru a tomu všetkému, čo je tam roky pochované. Iba ruke v ruke dokážu prekonať to všetko, čo ich tam čaká, či už sú to nástrahy bezútešných vízií budúcnosti alebo aj fantastické svety plné víl, drakov a iných magických bytostí. Na striedačku budete navštevovať sci-fi aj fantasy, aby ste si oboje užili do sýtosti.

Split Fiction je hra prepchatá nápadmi a inšpiráciami. Pravda, nie všetky z nich sú originálne. V zásade je to skôr tak, že takmer všetko, čo tu uvidíte, ste už videli niekde inde. Niečo je len inšpirácia, inde zas nájdete odkazy a podobne. Napríklad na Dunu, SSX a iné zážitky či príbehy v podobe hier, filmov a aj kníh. Je to vlastne akýsi pestrá kaleidoskop nápadov, ktorými budete pomaly plávať z jednej kapitoly do ďalšej, pričom sa tešíte na to, aké predstavenie si pre vás hra pripravili za ďalším rohom. Je pravdou, že to nie je až také originálne. Ale rovnako je pravdou, že to je zábavné a nenudíte sa, lebo pred vás hra pravidelne predostrie niečo úplne nové, vtipná, zábavné, dojemné...

Rovnako je to tak aj žánrovo pestré, ale predsa len je tu nejaké jadro, ktoré to drží pokope a to by sme mohli zaradiť do žánrovej škatuľky 3D skákačky. Často síce z rôznych perspektív, ale aj tak je to skákanie najčastejšia činnosť, ktorú tu budete robiť. Najviac pene spoza chrbta, ale podľa konkrétnej pasáže príde rad aj na izometrické zobrazenie, top-down pohľad, bočný pohľad a pasáž trochu pripomínajúcu Donkey Konga. To všetko ostatné, či už je to nejaké pretekanie, strieľanie, hádanky a ďalšie veci, je vlastne už len spestrenie navyše. Občas je to len menšia odbočka od hlavného smerovania hry, inokedy je to úplne iný smer, ale o to príjemnejšie prekvapenie.

Aby ste to lepšie pochopili, je vhodné priblížiť vám štruktúru hry. V úvode Mio a Zoe prichádzajú do vydavateľstva, dostanú sa do šlamastiky a musia prekonať svoje rozdiely, aby sa z nej dostali. To je úvod, ktorý zároveň slúži aj ako akýsi tutoriál a ochutnávka toho, čo vás tu neskôr čaká. Potom vás tu čaká ešte sedem kapitol, kde šestica z nich postupne strieda sci-fi a fantasy. Teda druhá kapitola je sci-fi, tretia fantasy a takto dookola. Následne sa to spája v poslednej ôsmej kapitole, ktorá zas oba svety zmieša a prináša vyvrcholenie príbehu. Užijete si tak poriadnu porciu hrania v oboch svetoch a žiaden tu nedostane navrch.

Štvorica kapitol navyše obsahuje aj vedľajšie príbehy. A teda ako sa Mio a Zoe ponárajú hlbšie do svojich diel a svetov, tu a tam v nich nájdu menšie odbočky, ktoré ich zavedú do menších, možno neraz už aj zabudnutých príbehov, ktoré si kedysi vymysleli. Štvorica kapitola každá obsahuje po 3 vedľajšie príbehy, takže je ich tu celkovo dvanásť a kým k niektorým je jednoduché sa dostať, iné nebudú zadarmo a musíte trošku pohnúť hlavou (alebo palcami, aby ste tam dokázali preskákať). Pritom svet vedľajších príbehov je opačný voči svetu kapitoly, v ktorej ich nájdete. Takže kým práve hráte sci-fi kapitolu, vedľajšie príbehy v nej sú sci-fi a naopak.

A práve toto považujem za jeden z najlepších nápadov na hre. Krásne to mení tempo a vlastne hráčov odmeňuje za to, že sa pokúsia dostať niekam do bočných cestičiek. A tam nájdete niečo, čo sa úplne vymyká z konceptu samotnej hry, napríklad jazdenie na snowboardoch a robenie trikov. Povedali by ste, že to do takejto hry sadne ako riť na šerbel? Nie? A predsa si po dohraní takýchto segmentov poviete, že bez nich by bola hra výrazne chudobnejšia. Platí to hlavne obsahovo, ale tieto vedľajšie príbehy hru aj pekne naťahujú do dĺžky. Po prejdení hry a všetkých vedľajších príbehov mi na konzole svietilo 15 hodín hrania, čo vôbec nie je zlé a ešte to o niečo prekonáva It Takes Two. Navyše som nevyzbieral všetky achievementy, takže nejaký ten obsah na odomknutie a nájdenie pri ďalšom hraní tu stále zostáva a ak by ste to všetko chceli dať hneď na prvý šup, možno herná doba dosiahne aj nejakých 17-18 hodín, čo nie je vôbec zlé.

Nie všetko je ale až také ružové. Keďže je tu také množstvo nápadov, z ktorých s niektorými naozaj strávite niekedy len 10 minút a už ich hra nikdy nepoužije, nie sú niektoré mechaniky až tak dotiahnuté, prípadne doladené k maximalizácii zábavy. Je tu napríklad nápaditá pinballová pasáž, ktorú by ste tu taktiež nečakali. Parádne spestrenie, vizuálne veľmi pekne spracované, ale po pár chvíľach sa vytratí vôňa novoty a vy si začnete hovoriť, že by to mohlo už aj skončiť, lebo až také zábavné to nie je. Našťastie tu takýchto prípadov nie je až tak veľa, ale budete pri nich cítiť, že nápad za tým je dobrý, na zmenu tempa v hre to funguje skvele, ale možno by to chcelo ešte trochu iterovania, aby tento nápad naozaj vynikol a bavil po celú dobu.

Alebo ešte inak. Nazvime túto pinballovú pasáž level, lebo to pomôže s opisom a ilustráciou. Jeho dizajn je navrhnutý dobre, výzva sa postupne stupňuje, hráči majú výrazne asymetrické úlohy a každý z nich musí zabrať, aby to spoločne prešli, pričom tu nechýba ani veľmi netradičný súboj s bossom. To všetko môžem zasypať slovami chvály. Ale samotná hrateľnosť tohto levelu je veľmi plytká a neraz postavená na tom, že niekde musíte zomrieť, aby ste zistili, ako danú pasáž prejsť. To je lacný trik, z ktorého som už dávno vyrástol a dnes ma skôr takýto herný dizajn irituje. Navyše, keď to je tým, že nevidíte dobre vopred na to, čo vás čaká. Prekážku tak spoznáte až vo chvíli, keď sa na nej popálite.

Nie je pravidlom, že by bola hra posiata podobnými momentmi. A stále ich z veľkej miery musím aj pochváliť, ale chýbalo máličko, aby to autori dotiahli k dokonalosti. Alebo aspoň takmer k nej. Jednoducho si to párkrát vyskúšať, lepšie otestovať, doladiť detaily a bolo by to. Osobne som sa totiž párkrát pri hraní cítil, že som rád, že tu táto pasáž je a hru príjemne spestruje, ale už by mohla skončiť, aby sa hra vrátila opäť k sci-fi či fantasy skákaniu.

Toto nie je ani tak problém hry. Dokonca si nemyslím, že by to malo mať nejaký negatívny dopad na hodnotenie a možno si to väčšina z vás ani neuvedomí. Ale osobne ma tu iritovala ešte predvídateľnosť. Split Fiction je hlboko introspektívny príbeh dvoch rôznorodých postáv, ktoré majú toho ale v srdci mnoho spoločné. A v momente, keď si uvedomíte, že sú to dve mladé ženy, ktoré si so sebou do príbehu doniesli za vagón emocionálnej bagáže, tak začnete dlho vopred čítať tie najvýraznejšie dejové momenty, ktoré vás čakajú. Sú to silné emotívne scény, ale celé ich čaro je fuč, keď to viete hodiny dopredu. A ak máte niečo načítané a napozerané vo svojom živote, tak to naozaj budete vidieť a vedieť dlho vopred.

It Takes Two je jedna z najdôležitejších hier poslednej dekády a možno aj za dlhšiu dobu. Je to vlastne interaktívna digitálna párová terapia zo skutočného života, s ktorou sa snáď každý dospel dnes v istej miere vie stotožniť. Jednoducho to je hra, ktorá vás zasiahne niekde hlboko vo vnútri a zarezonuje s vami. Kvôli tejto predvídateľnosti o takúto rezonanciu s hráčom Split Fiction trochu prichádza. Ale je možné, že je to tak len v mojich očiach a hra vás nielen rozosmeje, ale aj dojme k slzám.

Hra je poháňaná Unreal Enginom 5, čo so sebou prináša obrovské výhody a aj nejaké tie neduhy. Tie výhody? Nájdete tu scény, kedy vyráža dych a fakt sa chvíľu len kocháte. Neduhy? Doskakovanie detailov a textúr je občas stále badať. Ale v zásade sa dá povedať, že hra vyzerá dobre a možno si tieto neduhy ani nevšimnete. Na záver hra ukazuje svoju najväčšiu silu, keď naraz renderuje dva rôzne obrazy v jednej scéne a vy sa až začnete čudovať, ako to vlastne dokáže. Okrem spomínaných neduhov enginu ale musím technickú stránku pochváliť, keďže tu boli len menšie bugy, ale nič, čo by narúšalo dojem alebo progres. Tu a tam sa postava zasekne, stáva sa, pohnete druhý raz páčkou či skočíte a už sa zase hýbe.