Prvá svetová vojna je v zábavnom priemysle okrajovou záležitosťou a titul hodný záujmu namlsaného zákazníka by ste museli často hľadať ako povestnú ihlu v kope sena. Má to, samozrejme, aj svoj dôvod. Mrhanie ľudskými životmi bolo v tomto krvavom konflikte také zbytočné a monotónne ako málokedy. Plamienky života zhasínali odušu a sfúkaval ich obrovský uragán taktických absurdností.

Zákopová vojna sa nám nedávno v hernom spracovaní predstavila v podobe Valiant Hearts. Zaujímavá plošinovka kombinujúca jednoduché herné prvky s prostým adventúrením možno nebola gamerskou nirvánou v komplexnom šate, no dokázala navodiť správnu atmosféru a beznádej. Verdun od nezávislých vývojárov z Blackmill Games kombinuje tradičný multiplayer z first-person strieľačiek a dobové zbrane - a, samozrejme, berie si inšpiráciu zo skutočnej zákopovej vojny vo Verdune. Možno to znie ako zbytočné mrhanie peniazmi, ale strieľanie vo Verdune je iné, než vo zvyšku akčného mišmašu typu Call of Duty či Battlefield. Práve pre túto drobnosť si užijete inak tuctovú akciu. A zároveň sa v nej aj potrápite.

Nebudeme zbytočne rozoberať rozdiely medzi jednotlivými triedami sedmičky armád. Každá z nich sa odlišuje maličkosťami, ktoré postrehnete len mierne, a aj to len vtedy, ak do hry preniknete hlbšie. Základná myšlienka je jednoduchá a účinná ako facka: okrem tradičného deathmatchu bojujú proti sebe dve družstvá z odlišných armád. Jedna polovica musí útočiť a presunúť hranice svojho územia o pár desiatok metrov ďalej, druhá armáda zas naopak svoju zem bráni. Vtip je v tom, že tieto preťahovačky o zem nikoho sú často zbytočné a mnohokrát sa zápas skončí remízou. Ako v skutočnosti, no napriek tomu je rozsah obetí na jednej i druhej strane pomerne značný. Aby toho nebolo málo, celkovo sa na bojovom poli môže proti sebe postaviť až 60 hráčov - a to je už potom poriadna mela.

Aby sa z hrania nestalo chaotické pobehovanie, sú hráči z jednej armády rozdelení do štvorčlenných tímov. Čím skôr sa naučíte pracovať primárne pre svoje zoskupenie, tým skôr si budete dianie na obrazovke užívať. No a taktiež sa následne prestanete každú chvíľu váľať v blate a pozerať na počítadlo respawnu. Jedna strela sa väčšinou rovná smrti, pričom často nepriateľa ani nezazriete a nepostrehnete, odkiaľ prišiel osudový pozdrav. Ak už nepriateľa uvidíte, je to výhradne o postrehu a presnosti. Druhú šancu na výstrel dostanete málokedy. Už len preto, že rýchlosť streľby starších zbraní je mizerná, o prebíjaní nehovoriac. Podoba s Red Orchestra 2 nie je čisto náhodná, len hrateľnosť je niekedy ešte drsnejšia.

Prvé hry vo vašom podaní sa teda ponesú vo forme frustrujúceho umierania. Nebude to ani tak dizajnom máp - tam sa teda vývojári nepredviedli, ale to si ponecháme na neskôr. Zbrklé pobehovanie s rambovskou šatkou teda veľmi skoro zavrhnete. Dôležité body skúseností a následné levelovanie, odomykanie nových zbraní a schopností dostávate nielen za killy - hoci tie sú, samozrejme, podstatné. Pracujete v tíme a ak postupujete spoločne, zrazu sa začne dariť nielen vám. Nielenže ste odmeňovaní, ale štyri pári očí predsa len viac uvidia a dokážu sa efektívne kryť. Respawny v blízkosti tímového spoluhráča sa rátajú a plnenie úloh zrazu dostáva hlbší zmysel.

K tomu treba pridať aj možnosť udeľovania príkazov vybraným kapitánom. Za ich plnenie nedostávate pusinky na čelo, ale pracujete pre svoju stranu, ako sa len dá. Niekedy to znamená, že okolo vás v zákope vybuchujú granáty, neodvážite sa ani len pohnúť, vystrčiť nos zo svojej nory. Čakáte na posily, ktoré sú ešte hlboko vo vašom tyle a sú pod nepriateľskou paľbou. No vy držíte pozíciu, zo vzduchu sa ozvú sirény a prichádza ďalšie nebezpečenstvo: smrtiaci plyn. Či už je to yperit alebo iné svinstvo, musíte si okamžite nasadiť masku, aby ste nezomreli v nepríjemných kŕčoch.

Nastáva ďalší problém, často nevidíte ani len na krok, tiene niekde v diaľke môžu byť nepriatelia alebo to je len čosi v pozadí. Zrazu vidíte na radare, že sa k vám blížia posily a od radosti by ste si aj poskočili pre končiace sa peklo, no bráni vám v tom bajonet trčiaci z brušnej dutiny. Zozadu sa k vám nenápadne zakrádal napriateľský vojak, ktorého ste prehliadli. Aj tak je pre neho už neskoro a behom okamihu padá k zemi pod paľbou blížiacich sa kamarátov z partie. V malom kráteri ostávajú dve bezvládne telá a jeden podmanivý príbeh. Sekundy bežia a začínate znovu. Musíte sa posunúť o pár metrov ďalej alebo brániť ten jeden zákop, o ktorý ste rozšírili svoje územie. Aj tak oň s najväčšou pravdepodobnosťou prídete, ale tímový duch a z toho prameniaci adrenalín vás znovu pošle na bojový front.

Podobných mikropríbehov si vytvoríte sami mnoho - postupy v blate s ostatnými kamarátmi v maximálnej tichosti, tvrdé strety, kedy vojaci padajú k zemi doslova po desiatkach, kľučkovanie v zákopoch a hľadanie toho protivného snajpera. Je to zábavné z prozaického dôvodu: konečne tu máme čosi nové, odlišné od toho, čo nám prezentuje gró akčných titulov. Práve preto môžeme mávnuť rukou nad tým, že tu máme vlastne len niekoľko máp a aj tie sa na seba možno až príliš podobajú, ničím špeciálne nezaujmú, dominuje v nich nevýrazná hnedá. Grafické spracovanie je všeobecne podpriemerné a nevýrazné a vinu za to netreba hádzať na Unity engine - jednoducho to tvorcovia zatiaľ tak dobre nevedia. Atmosféru to ale až tak výrazne nekazí.

Ak sa dostanete na základnú mapu a otvoria sa vám bohaté možnosti bojiska, budete tápať. Prístupné máte všetky mapy, vidíte, kde sa o aké miesto preťahuje koľko tímov a to, do ktorého konfliktu sa zapojíte, je len na vašom rozhodnutí. Tutoriál nikde, všetko si musíte pekne vyskúšať naostro a často to zabolí. A bolí to sakramentsky a dlho. Môžete založiť novú oblasť, kde sa krvavý mlynček roztočí, vytvoriť vlastný tím - všetko sa štatisticky zaznamenáva, dostávate odmeny, po ukončení bitky vidíte v podrobnom prehľade, ako sa darilo nielen vám, ale aj ostatným. Radosť z novej uniformy alebo tímového buffu, ktorý môžete používať, vás milo prekvapí svojou intenzitou. S Verdunom je jednoduché sa naplno zžiť a nechať sa vtiahnuť do boja na celé hodiny. Len mu musíte čo-to obetovať a žiaľ, aj odpustiť.

O spracovaní a prostredí už slovko spadlo - skutočne to nie je vizuálna masturbácia. Taktiež je málo módov, vlastne skutočne hrané je len prekáranie sa o zákop. Deathmatch je nuda a takmer nik ho nehrá. Taktiež hra obsahuje ešte nejednu chybu, postava sa zasekáva o objekty, textúra sem tam vypadne. Nehovoriac o zlej optimalizácii a niekedy s nečakaným znižovaním fps. No hlavne vám Verdun nič nedaruje zadarmo: môže sa stať, že sa budete desiatky minút len hľadať, smiešne umierať alebo sa nebude celkovo nič diať, pretože sa to dôležité odohráva niekde úplne inde. A ak sa tam presuniete, pozorný protivník vám spraví lobotómiu len to tak praskne. Je samozrejmé, že vám začne byť zákopová fraška ukradnutá.

Verdun je zaujímavá voľba pre tých, ktorí si chcú vyskúšať čosi iné. Ak vezmete do úvahy, že taktické možnosti prevládajú nad arkádovým pobehovaním, máte to z polovice vyhrané. Budete sa potkýnať o bugy, ale žiadny vás nemusí odradiť. Nebudete ochkať nad úžasným spracovaním, kochať sa romantickým výhľadom na zapadajúce slnko a zohavené torzá tiel. Nie. Verdun ponúka odlišnú akciu. Nie vhodnú pre každého a občas tak trochu frustrujúcu a inokedy zas nudnú. Ale konečne niečo nové, všakže a je to zaujímavá alternatíva pre fanúšikov Red Orchestry 2, hoci cena by mohla o nejaké to euro klesnúť.