Píše sa rok 1959. Skupina desiatich ruských turistov sa vydáva na veľmi náročnú cestu do chladného pohoria Ural, na miesto známe aj ako Mŕtva hora. Nejde pritom o žiadnych nováčikov, ale skúsených ľudí, ktorí majú s náročným prostredím veľmi dobré skúsenosti. Aj preto si pri plánovaní trasy zvolili jednu z najobtiažnejších ciest, pričom ich cieľom bolo vyliezť až na horu Otorten. 

Očakávaná cesta sa začala 25. januára, keď dorazili vlakom do jedného z ruských miest na Urale. Krátko potom sa však jeden z členov výpravy musel vrátiť späť a svoju cestu zrušiť kvôli zdravotným problémom, ktoré mu nakoniec zachránili život. Cesta prebiehala až do 1. februára bez väčších problémov a podľa plánu. Cez deň sa turisti približovali k cieľu, pričom ich na ceste zastihlo veľmi nepriaznivé počasie. A tak sa rozhodli mierne odbočiť z vopred určenej trasy, čo si ale následne rozmysleli a na mieste založili táborisko. Nasledujúcu noc sa však stalo niečo, čo sa dodnes nepodarilo objasniť.

Jeden z členov výpravy mal po návrate poslať telegram s tým, že sú v poriadku. Keď sa ale nikto nehlásil, na miesto bol vyslaný záchranný tím, ktorý postupne objavoval mŕtve telá jednotlivých členov výpravy. Čo však stálo za smrťou všetkých deviatich turistov, je záhadou. Okolo táboriska bolo vidieť stopy, akoby pred niečim v panike utekali, čo potvrdzoval aj fakt, že niektorí z nich sa na útek vydali bosí. Ďalšie telá boli nájdené pri neďalekých stromoch, na ktorých boli stopy ľudskej kože. Čo teda opäť značí, že sa v panike snažili pred niečim vyšplhať na strom. Hlavnou záhadou však zostali zvyšné telá, ktoré mali početné vnútorné zranenia - podobné tým, ktoré sú bežné pri autonehode. Ale aj napriek tomu nemali na tele žiadne viditeľné rany.

Poľské štúdio IMGN.PRO. sa pri tvorbe svojej najnovšej hry Kholat inšpirovalo práve touto udalosťou, známou ako Dyatlov Pass incident (pomenovanej po vodcovi výpravy Djatlovovi). Autori sa však na celé nešťastie nechceli pozrieť okom detektíva, aby sa pokúsili prísť na skutočnú príčinu či niečo obdobne trúfalé. Namiesto toho sa pevne chopili príbehu a vytvorili poriadnu adventúru so silnou, sčasti hororovou atmosférou a výbornou grafikou. Teda, to bol aspoň ich cieľ, no podarilo sa im ho splniť?

Ak ste dodnes o vyššie spomínanej udalosti nepočuli, nevadí. Hneď v úvode hry si autori pre vás pripravili krátke video zhrňujúce všetky dôležité informácie, ktoré potrebujete vedieť. Každopádne, scenárista vás žiadnymi ďalšími podrobnosťami o udalosti ako takej ďalej nezaťažuje a posúva vás priamo do hry. Púť sa začína na železničnej stanici, vonku je niekoľko desiatok stupňov pod nulou a do toho sneží. Nie príliš priaznivé počasie, no pre Rusko typické. Prostredie ako z rozprávky sa však behom nasledujúcich minút zmení pred vašimi očami na miesto, v ktorom by ste rozhodne nechceli prežiť ani sekundu.

Príbeh hry je rozdelený do troch aktov, pričom tým najvýznamnejším, v ktorom strávite takmer celú hernú dobu, je akt druhý. Tam sa dostanete do hlavného dejiska nešťastia, ktorým je otvorené prostredie s pomerne slušnou rozlohou. Za úlohu máte zozbierať všetky dôležité poznámky ľudí, ktorí sa v horách v tom čase pohybovali. Kde sa všetky nachádzajú, máte zaznačené vo forme súradníc na mape, na ktorej však nevidíte to, na čo ste v iných hrách zvyknutí – vašu polohu. Žiadne virtuálne GPS sa tak v Kholat nekoná a budete si musieť vystačiť iba so starým dobrým kompasom a zmyslom pre orientáciu. Bez neho sa ďaleko nedostanete. Našťastie, počas hry viackrát narazíte aj na vedľajšie poznámky, ktoré sa už na mape zobrazujú a tým pádom fungujú ako záchytné body.

Horský svet v Kholat bol vytvorený tak, že sa aj pri malej nepozornosti môžete stratiť. Stačí odbočiť o niečo skôr, s myšlienkou, že ide o skratku a skončíte niekde úplne inde. Stratení, no a, samozrejme, aj trochu frustrovaní. Vaším ďalším verným, no neživým spoločníkom sú tiež stany, respektíve táboriská. Tie sa taktiež zobrazujú na mape, no podstata je, že fungujú ako „teleport“, a teda medzi jednotlivými táboriskami sa môžete rýchlo presúvať, čo viackrát veľmi oceníte.

Každá z poznámok zachytáva široké spektrum udalostí - od bezstarostného príchodu, cez prvé náznaky zvláštnych úkazov, až po maximálne šialenstvá. Zachádzať príliš do detailov, samozrejme, nebudem, no obsah poznámok, a teda aj celkovo scenár, rozhodne nepatrí medzi silné stránky tejto hry. Hlavnej postave síce hlas prepožičal slávny Sean Bean, no kvalitný herec automaticky neposunie priemerný scenár o dve triedy vyššie. Bohužiaľ.  

Kedže sa Kholat okrem adventúry prezentuje aj ako horor, zákonite musí obsahovať hutnú atmosféru. Našťastie sa autorom túto úlohu podarilo splniť na výbornú, no zároveň je škoda, že iné aspekty zaostávajú a degradujú tak celkový zážitok z hry. Atmosféra je totiž skutočne veľmi dobrá a ak Kholat budete hrať so slúchadlami alebo cez kvalitný zvukový systém, máte o zábavu postarané. Zvuková kulisa je pri formovaní atmosféry to najdôležitejšie, a teda či už ide o praskanie snehu pod nohami, vietor, šušťanie stromov, alebo aj klišé v podobe nepríjemnej hudby pri blížiacom sa nebezpečenstve, vždy budete mať tak trochu pocit, že sa nachádzate niekde na Urale.

Vaším najväčším nepriateľom na Mŕtvej hore je akási temná sila, ktorá sa vyskytuje výhradne iba v oblastiach, kde musíte nájsť hlavné poznámky vyznačené na mape. Ide o postavy, ktoré sú čiastočne priehľadné, no v snehu zanechávajú žiarivé stopy a tie ich ako prvé prezradia. Ak na ne narazíte, vo väčšine prípadov sa stačí niekde skryť a postavy odídu preč, no keď vám budú predsa len dýchať na krk, nezostáva vám nič iné, len utekať. Vaša postava však nedokáže bežať večne a rýchlo sa zadýcha, a to najmä kvôli výdatnej vrstve snehu. Musíte si tak dobre premyslieť, kedy si môžete dovoliť bežať a kedy nie, aby ste náhodou neboli vyčerpaní práve vtedy, keď sa budete pozerať smrti priamo do očí.

V hre teda môžete zomrieť, pričom po smrti sa objavíte buď pri táborisku, ktoré ste navštívili ako posledné, alebo na mieste, kde ste naposledy zobrali poznámky. Občas nie sú tieto „checkpointy“ rozmiestnené práve najšťastnejšie, hlavne čo sa týka poznámok, no inak som s nimi nemal problém. Je však škoda, že sa vývojári nerozhodli využiť potenciál otvoreného prostredia a pridať nejaké ďalšie prvky, ktoré by obohatili hrateľnosť. Čo zároveň znamená, že ak vás Kholat už v prvých minútach dostatočne nezaujme, zvyšok hry prežijete vo frustrácii a bez väčšej motivácie pokračovať ďalej. 

Ruka v ruke s kvalitným ozvučením ide grafické spracovanie. Autori pre Kholat využili najnovší Unreal Engine 4 a je to skutočne vidieť. Všetko od textúr, cez nasvietenia, až po detaily prostredia je na vysokej úrovni a na hru sa vďaka tomu pozerá naozaj veľmi dobre. Slovné spojenie „ zlá optimalizácia“ si však počas hry poviete zaručene nespočetnekrát. Kholat som síce hral iba v 720p rozlíšení, takže aj GTX960Ti nemala problém držať snímkovanie medzi 45-60 fps pri maximálnych nastaveniach, no v niektorých situáciach, a tých bolo dosť, nastali prepady aj k 20 fps. Taktiež som sa dvakrát zasekol v teréne, konkrétne medzi stromami, čo som, pochopiteľne, mohol vyriešiť iba reštartovaním hry.

Vývojári v popise sľubujú hernú dobu od štyroch do šiestich hodín, no skôr počítajte s tou dolnou hranicou. Ak vám čítanie mapy, kompasu a celkovo orientácia v prostredí nerobí problém, hrou bez problémov dokážete preletieť aj za približne dve a pol hodiny. Ak ale táto zručnosť nepatrí medzi vaše silné stránky, približne tie štyri hodiny pri hre strávite.

Od hry Kholat sa už od jej ohlásenia očakávalo predsa len o niečo viac, kedže Dyatlov Pass incident sa ako predloha pre videohernú adventúru zdal ako výborný nápad. No, bohužiaľ, autori nedokázali naplno využiť potenciál tejto udalosti, a tak tu máme iba mierne nadpriemernú hororovú adventúru so slabšou hrateľnosťou, ale peknou grafikou.