Ace Combat a všetky známe F2x simulátory nechali v mnohých hráčoch chuť nostalgie nasadnúť do kokpitu a začať páliť rakety po vzdušných i pozemných cieľoch. Nezáleží na platforme – akčný simulátor, kde sa dajú ničiť ciele po desiatkach, je príjemné spestrenie tradičných žánrov a dnes sa príliš nenosí. Preto je vítaná každá hra, ktorá umožní tieto pocity vzdušného boja sprostredkovať znova. Teda aj Iron Combat.

Iron Combat je futuristická akčná hra, ktorá pripomína Ace Combat alebo iné akcie vo vzduchu, ale nebudete pilotovať lietadlo, ale odhodlanú hrdinku s vlastnosťami androida. Bojuje v podivnej vojne, o ktorej sa čosi dočítate v textovej podobe na začiatku (žiadne treskúce animované intro nečakajte) a zrazu sa ocitnete na vyblednutej, sivej zdevastovanej Zemi. Spomínal sa večný pokoj a nejaké národy, ktoré sa pustili do seba, ale postupom času to nie je vôbec podstatné. Iron Combat nemá celistvý príbeh, kde by ste sledovali body príbehu či nezabudnuteľné zvraty, ale väčšina tmelu sa odohráva v textovej podobe a najmä počas brífingu. Pozeráte sa na zoznam príbehových misií, ktoré sú označené číslami a iba tucet riadkov textu na spodnom displeji supluje niečo ako zadanie, pozadie či váš dôvod vzlietnuť do luftu.

No atmosfére by trošku narácie pomohlo. Svet je živší, keď sa ponoríte do prvej misie a prehovorí na vás originálnym japonským hláskom vaša tútorka. Je to úplne iný pocit a hoci iba žmolí základné príkazy, máte chuť v tomto univerze tráviť desiatky minúť či nebodaj hodiny. Lebo svet samotný nie je veľmi príťažlivý, apokalyptická sivá, zvláštne štruktúrované budovy či prázdny vzduch neponúka veľa variability. Celkom poteší, keď nabehnú prví nepriatelia, čo sú rôzne lode či tanky (áno, lietajúce). Ich arzenál je solídny a najmä dosť nebezpečný: už v prvej misii na vás mieria zo zásady ďalekonosné rakety, aby vás odpálili k zemi. Ak si nedáte pozor, nebude to trvať dlho: päť-šesť zásahov a pozeráte sa na nápis „Mission Failed".

Ozbrojená hrdinka má dva módy fungovania: prvý je skôr stabilný, keď si udržuje jednotnú výšku, hýbe sa vpred, môže používať zbrane a ľahšie zameria nepriateľov. Druhý je väčšia divočina: letecká výška skáče nahor i nadol (ale nebojte sa, do zeme to nenapálite tak ľahko), rýchlo sa pohybujete po obzore a hľadáte nepriateľov, ktorí sa rýchlo obšmietajú okolo vás. Je fajn, že si v tomto móde nájdete hocikoho v rozličnej výške a dokážete manévrovať v priestore, ale rozhodne je tento mód ťažší na ovládanie a často v ňom máte bordel. Zásahy rakiet dostávate zo všetkých strán, nepriatelia prefrngnú okolo a už keď ste ich mali v merku, musíte ich zamerať znova a pokúsiť sa vypáliť v správnom momente.

Akoby nestačilo, že mód číslo 2 je relatívne náročný na ovládanie, Iron Combat vám hodí frustrujúcu prekážku:  prepínanie medzi jednotlivými módmi. Tútorka síce povie, že to zvládnete cez jedno tlačidlo, ale píšem vám to na rovinu: v zbesilej vzdušnej vrave je náročné prepínať sa cez tlačidlo L medzi statickejším a druhým módom, lebo zameraní nepriatelia sú fuč a snaha vyjde navnivoč. Pritom prepínať sa musíte, lebo vzdušné ciele nie sú iba v jednej nadmorskej výške a ten druhý mód potrebujete na jej zmenu. Neskôr nastúpite aj na pozemný boj a zistíte, že rýchlejší mód je vhodný pre poletovanie vo vzduchu a ten druhý je istejší práve na zemi, kde si viac užijete aj kontaktné súboje.

Arzenál hrdinky síce nie je dychberúci, ale sortiment a ovládanie veľmi dobré. Je tu meč pre blízky finiš, sú tu jednoduché lasery a potom ďalekonosné strely, ktoré pálite zásadné v skupinách a majú skvelý účinok. Trojica je výborne namapovaná na funkčné tlačidlá a vždy viete, čo kedy stlačiť – tu ergonómia funguje.

Prvé misie i vaše putovanie stoja pred ťažkou križovatkou. Chvíľu súperíte s frustrujúcim ovládaním a dvomi módmi, inokedy si vychutnávate, ako postupne dokážete zdolávať oponentov na jednu-dve rany. Zvládnite päť vĺn nepriateľov a budete kráľom nebies, ktorý si bude chcieť dopriať ďalšiu misiu. Prepadnite miernej frustrácii a už odhadzujete 3DS do kúta v druhej misii, lebo ukazovateľ života je čertovsky dlhý, ale po šiestich ranách sa minul! Netreba však očakávať príliš veľkú rozmanitosť úloh, prostredí či nasadení, Iron Combat rýchlo ukáže pravú tvár: koncept sa nemení, úlohy sú zhodné (znič vlny nepriateľov) a rozdiel je len v tom, či bojujete vo vzduchu alebo na zemi.

Ale na pomery leteckých akčných hier je tu pár vecí dobre zvládnutých a nebyť bizarného duálneho módu s nie príliš user-friendly ovládaním, Iron Combat chytí, nepustí. Lietať, zgegnúť, lietať znova. Aj celú hodinu, hoci som postúpil iba o dve misie vpred. To znamená, že jadro hrateľnosti je dobré, herný systém funkčný, iba sa treba porátať s vyššou obtiažnosťou na začiatku, naučiť systém, vyhýbať sa raketám a investovať.

Každá misia je totiž hodnotená. Čím lepšie skončíte, tým viac chechtákov utržíte a tie investujete do vylepšení, zlepšujete štatistiky, zvyšujete levely, zvykáte si a pár misií si strihnete znova, lebo niečo zábavne v nich je. A systém upgradov sa po pár hodinách ukáže pekne výživný, takže hoci príbehová séria misií skončila, stále máte chuť lietať a ďalej zarábať.

Graficky je hra priemerná, ale solídne využíva 3D efekt handheldu a modely postáv sú fajn zobrazované. Škoda fádnosti prostredí, japonské hlasy sú však veľmi dobré a hudba je „duc-duc" elektro-atmosférická.

Iron Combat: War in the Air sa dá hrať týždeň po dávkach a môže predstavovať dobrú investíciu. Je to mierne nadpriemerná hra, ktorá má dobrý herný štýl. O mesiac-dva si ju pamätať nemusíte, ale na cesty postačí.