Ak radi stúpate k oblakom a ešte k tomu obľubujete aj hry, názov „Ace Combat“, vám určite niečo hovorí. Korene tejto leteckej série siahajú až do roku 1992, kedy sa Ace Combat objavil vôbec po prvýkrát na konzole PlayStation. Hra sa už od začiatku stala veľmi obľúbenou, čo, samozrejme, hralo do kariet nielen autorom, ale aj hráčom, ktorí boli doslova zasypávaní novými dielmi. Séria si mohla svoju zabehnutú slávu užívať najmä počas éry prvej a druhej konzoly PlayStation, no postupom času začala jej kvalita upadať. Naposledy sme sa so značkou Ace Combat mohli stretnúť minulý rok, keď na PlayStation 3 vyšla free-to-play hra Ace Combat Infinity.

Na úspechy tejto série sa pokúšajú nadviazať aj indie vývojári zo štúdia TimeSymmetry. Konkrétne sa ich snaženie začalo už v roku 2011, pričom trvalo dlhé tri roky, kým sa s hrou vôbec odhodlali prísť na Steam s Early Access verziou. Prvé dojmy sa však dostávali na internet už v úvode vývoja a väčšina z nich sa niesla v pozitívnom duchu. Nedostatky sa v tom čase prehliadali so slovami, že sa na ne autori do vydania pozrú, a tak zatiaľ ide o veľmi nádejný titul. Podobný názor ale pretrvával aj potom, čo sa hra predstavila v spomínanej Early Access forme. Vývojári v podstate dostávali (až na pár výnimiek) pozitívne hodnotenia, v ktorých boli vyčítané len malé nedostatky.

Vector Thrust je však už pár dní vonku vo verzii 1.0, čiže v plnej verzii pripravenej pre bežných hráčov. Ako je teda na tom hra dnes? Dokázali autori splniť očakávania fanúšikov a získať si tak ešte väčšiu základňu hráčov bohatým obsahom, kvalitným spracovaním či zábavnou hrateľnosťou? 

Z pohľadu obsahu je hra na tom veľmi dobre. Vo Vector Thrust si môžete zasadnúť do kokpitu 45 unikátnych modelov stíhačiek. Každá z nich však obsahuje viacero verzii, ktoré sa od seba líšia v detailoch, no vďaka tomu sa celkový počet dostupných strojov vyšplhá až na 260 plne hrateľných kúskov. Aby sme však mali kde všetky stíhačky prevetrať, autori zapracovali aj na viacerých herných módoch. Hra tak nezaostáva ani po tejto stránke a k dispozícií je niekoľko režimov: Quick Action, Campaign, Battle Scenario, Skirmish, Multiplayer a nakoniec Challenge.

Hneď prvý z nich, Quick Action, hovorí sám za seba, a teda priamo do akcie sa dostávate bez toho, aby vás hra zaťažovala výberom stíhačky, sfarbenia či rakiet. Battle Scenario obsahuje nekoľko vopred pripravených misií bez nejakého komplexného príbehu a iba s krátkym popisom vašej úlohy. Ďalší režim – Skirmish, vám dáva ilúziu voľnosti, kedže si môžete pomocou rôznych nastavení vytvoriť vlastnú hru. Zvoliť si môžete typ hry, mapu, jej veľkosť, dennú dobu (hrať môžete aj v noci) , typ stíhačky, zbrane, počet AI lietadiel a taktiež aj to, či sa hrá na počet zabití, zásahov, veľkosť spôsobeného poškodenia alebo na celkové skóre, ktoré sa počíta práve z kombinácie predtým spomínaných údajov. Ak patríte medzi hráčov, ktorí preferujú multiplayer, ten tu síce nájdete, no zahrať si s niekym už nie je také jednoduché. Vector Thrust zatiaľ očividne nemá dostatočne veľkú komunitu na to, aby ste si bez problémov zahrali aj s hráčmi z iných krajín, a teda vám nezostáva nič iné, ako si nájsť niekoho, s kým sa vopred dohodnete.

Čo sa ale autorom naozaj podarilo, to je režim výziev. V režime Challenge dostanete vždy na výber z viacerých základných typov stíhačiek, ktoré si odomknete, ako inak, splnením výzvy. Ako som však už spomínal vyššie, každé lietadlo je v hre dostupné v niekoľkých verziách, a teda keď sa vám podarí odomknúť základný stroj, prichádza ďalšia výzva pre ďalší model, na ktorú zase nadväzuje ďalšia a tak ďalej. Každá z výziev je tiež rozdelená podľa obtiažnosti, ktorá sa stupňuje vysokým tempom. Všetky odomknuté stíhačky sa vám navyše automaticky sprístupňujú aj v ostatných herných režimoch, okrem kampane.

Kampaň by mala byť základným stavebným kameňom každej hry, ktorá ju obsahuje. Je to niečo, čo si hráč vo väčšine prípadov zapne hneď po spustení hry. To isté platí aj pre kampaň vo Vector Thrust. Zložená je zo samostatných misií, pričom ku každej z nich dostávate podrobné inštrukcie v brífingu. Za každú misiu získavate skóre, ktoré je vlastne vašou hernou menou. Za takto získané peniaze si v obchode môžete kupovať nové stíhačky či nové druhy rakiet, ktoré vám pomôžu ľahšie zvládať náročné misie. Do kontaktu sa nedostávate iba so vzdušnými jednotkami, ale aj s pozemnými, a teda každá z nich nie je voči vašim strelám rovnako odolná. Správny výber lietadla a typ rakiet je základom k úspešnému dokončeniu vašej úlohy.

Ak ste v obdobných simulátoroch strávili väčšiu časť vašej hernej „kariéry“, s kampaňou, v tejto hre nebudete mať žiadny problém. Ak by ste si ale hru plánovali kúpiť ako hráč, ktorý sa s týmto žánrom síce už párkrát stretol, páčil sa mu, a teda by si chcel oživiť spomienky – napríklad aj na Ace Combat, narazíte na problém. Keď ste ešte neprišli na to, k čomu týmto mierim, tak vám pomôžem – nevyvážená hrateľnosť. To, že sa po pätnástich minútach usilovného snaženia zrútite k zemi po jednom zásahu rakety, je úplne v poriadku. To, že vás dokážu zostreliť tri rany z guľometu je podľa môjho názoru tiež úplne v pohode. No to, že hráči nemajú možnosť nastaviť si obtiažnosť, už je zásadný problém.

Keď by som si hru kúpil ako bežný hráč s tým, že sa chcem zabaviť, no ani po hodine by som sa nevedel dostať cez prvú misiu, očakávaná zábava by sa postupne zmenila na frustráciu. Vysoká obtiažnosť sama osebe nie je zlá, práve naopak, je to veľké plus, len ju treba správne zakomponovať. Reakcie stíhačiek ovládaných umelou inteligenciou sú v mnohých prípadoch výborné, no ak si hráč nemôže zvoliť jej úroveň podľa svojich schopností, automaticky sa preňho hra stáva nehrateľnou. No a ak k tomu zarátam zlý systém reštartov, je to ešte horšie - keď totiž zomriete, po reštarte sa nedostávate hneď do boja (prípadne k checkpointu, ktoré v hre vôbec nie sú), ale späť k brífingu. Našťastie sa dá preskočiť, po ňom musíte opätovne kliknúť na štart, počkať pár sekúnd na nahrávacej obrazovke a až potom môžete začať znovu.  

Hrateľnosť ako taká je však na tom pomerne dobre. Každá zo stíhačiek sa ovláda trochu inak a vyžaduje mierne odlišný prístup. Najmä pri prenasledovaní vášho cieľa sa poriadne zapotíte, kým sa dostanete do ideálnej pozície na streľbu. Stíhačky majú vo svojom arzenále klasické rakety, ale aj guľomet. Počet rakiet je však obmedzený, takže si rozhodne musíte dávať dobrý pozor na to, kedy vystrelíte. Zostať visieť vo vzduchu bez munície a uprostred boja nie je nič príjemné. Hrať môžete hrať s klávesnicou a myšou, ale aj s gamepadom. Každopádne, prvá možnosť mi pripadala veľmi nepraktická, a tak som do ruky okamžite bral klasický ovládač. Síce som sa musel ešte popasovať s mapovaním ovládania, kedže prednastavené mi príliš nesedelo, no výsledok stál za to.

Po vizuálnej stránke si autori zvolili kombináciu „reálneho“ spracovania pre okolité prostredie s cel-shaded grafikou pre stíhačky. Určite ide o zaujímavú kombináciu, no nemusí sadnúť každému. Grafika prostredia na tom ale ne je najlepšie a pri hraní máte pocit, ako keby ste sa vrátili o niekoľko rokov späť do minulosti. Deštrukčný model by ste tu hľadali len márne a radosť vám nespravia ani chýbajúce kokpity vo väčšine strojov. Každopádne, autori sa hru nesnažia presadiť kvôli realistickému vizuálnemu spracovaniu, ale najmä vďaka hrateľnosti, pričom atypické spracovanie stíhačiek ju robí jedine zaujímavejšou. Čo je ale veľmi subjektívne.

Vector Thrust nie je vo svojej podstate zlou hrou, má svoje kvality, no absencia viacerých úrovní obtiažnosti ju robí neprístupnou širšiemu publiku. Po technickej stránke na tom taktiež nie je úplne najlepšie. Počas niekoľkých hodín hrania mi hra spadla až trikrát a to by sa v plnej verzii po takom dlhom vývoji určite stávať nemalo.