Afro Samurai znie ako oxymoron. Dve náhodne vygenerované slová, ktoré niekto spojil v názve známej japonskej mangy a aj keď spolu zdanlivo nesúvisia, vytvorili unikátny mix, ktorý až prekvapivo dobre funguje. Afro Samurai ale prerástol hranice mangy, ktoré mu boli priúzke. Prišlo, samozrejme, anime, neskôr film ako jeho pokračovanie a zhruba v tej istej dobe aj hra, ktorú ste buď milovali alebo nenávideli. Niežeby bola zlá. Bola iná, svojská, možno trochu divná. Mnohým ľuďom nesadla. Fanúšikovia mangy a anime si ju nemohli nechať ujsť, no z tých ostatných veľa hráčov neoslovila. Tá malá skupinka, ktorú si hra získala, na ňu spomína dodnes.

A práve toto je publikum pre pokračovanie, ktoré znenazdajky, s oveľa menším rozpočtom a vlastne aj pomerne tajne, vyšlo na PS4 a PC a príde aj na Xbox One. Zatiaľ len prvé z troch vydaní, čím chce pravdepodobne vydavateľ napodobniť koncept vydávania zošitov. Od roku 2009, kedy vyšla prvá časť, sa však veľa zmenilo. Zmenil sa trh, zmenili sa hráči, zmenili sa vývojári hry a zmenilo sa aj jej prijatie. Teraz už nehrozí, že by ju jedna skupina hráčov milovala a druhá nenávidela. Teraz ju budeme všetci svorne neznášať a tí ostatní ju pri troche šťastia nikdy v živote nespoznajú.

Z pôvodnej hry sa nebolo príliš kam posunúť. Ak sa teda autori chceli držať v medziach stanovených predlohou. Samotný koniec síce ponúkal ešte priestor, no už by to na poriadnu hru nevydalo. Tomuto problému sa autori postavili šalamúnsky a v dvojke ponúkajú dobre známy príbeh z inej perspektívy. Aj keď sa hra volá Afro Samurai 2, podnázov Revenge of Kuma jasne naznačuje, kto je hrdinom a kto bude záporákom. A zároveň sa tým jasne vymedzuje aj to, kto má byť jej hráčom. Musí to byť niekto, kto o pozadí hry už niečo vie. Autori neustále operujú s odkazmi na minulosť, jej znalosť je nutnosťou, nielen výhodou. Aj preto z hry noví hráči budú mať guláš. A občas aj tí starí, keďže sa zdá, že autori nedokázali udržať konzistentný prúd myšlienok a v príbehu skáču z jedného miesta na druhé.

Pekne poporiadku. Afro Samurai má svoje univerzum s vlastnými a poriadne svojskými pravidlami. Japonsko v tomto univerze je futuristické aj feudálne zároveň. Do toho treba pripočítať aj štipku westernu. Pištoľníci, ninjovia aj roboti tu na seba narážajú bežne a v centre toho všetkého je Afro, ktorý ako chlapec videl zabitie svojho otca. Teraz je to dospelý muž bažiaci po pomste. Je to ale tŕnistá cesta. Práve kvôli pravidlám. Postavy vo svete sa riadia hierarchiou, ktorú predstavujú čelenky pre najlepších bojovníkov. Afrov otec mal kedysi čelenku číslo 1. O ňu a aj o hlavu ho pripravil pištoľník Justice. Afro sa potreboval prepracovať k dvojke, aby ho mohol vyzvať.

O tom všetkom bol Afro Samurai v minulosti. Teraz je o tom, že pri svojej sebeckej ceste za pomstou nehľadel na obete a nebolo ich málo. Medzi nimi aj jeho najbližší – tí, ktorí sa ho ujali, keď už nikoho iného nemal. Keď si šiel po čelenku svojho starého majstra, malo to následky pre všetky siroty, o ktoré sa staral. Medzi obeťami bol aj jeho „brat“ Jinno, ktorý Afra kedysi zachránil a malá Otsuru. Jinno však nezomrel. Nenávisť ho držala pri živote a prisahal pomstu Afrovi, ktorého teraz prenasleduje ako Kuma - bojovník s hlavou medvedíka, v ktorom už veľa ľudského nezostalo.

Jinno ako „hrdina“ novej hry nerozpráva jeden príbeh. Autori sa rozhodli priniesť podivný mix, v ktorom sa minulosť a prítomnosť prelína v neforemnej kaši, v ktorej sa strácate. Dobre viete, o čo sa autori snažili. Prenasledovaniu duchmi minulosti a výčitkám svedomia neutečiete, no takto to v hre nefunguje. Hráči nie sú hlúpi, aby potrebovali všetko doslovne prinesené na striebornom podnose. Niektoré veci stačí naznačiť, no tu vás radšej autori nechajú niekoľko minút mľandravo ísť rovnou cestou vpred, pričom vás každú chvíľu preruší animačka a agonický výkrik vašej postavy, keď si na všetko začína pomaly spomínať. A vy pritom sami v duchu kričíte, že keď už to vývojári nezvládli po stránke hrateľnosti, aspoň ten výkrik mohli nahrať viacerými spôsobmi, keďže ho používajú často a už vám z neho krvácajú uši.

Príbeh samotný nie je až taký zlý. Záverečný cliffhanger vás trošku znechutí (viac ako pri bežných epizodických hrách), je tu hromada zbytočnej vaty, nie je ani nejaký prekvapivý či originálny. Je obyčajný, ale je fajn, najmä pre fanúšikov anime/mangy. Tie najvážnejšie problémy sú totiž v každej inej oblasti hry. Afro 2 nie je až takou studnicou vážnych bugov ako napríklad Tony Hawk's Pro Skater 5, no aj tu občas nastáva problém, kvôli ktorému hru jednoducho nespustíte. A to som mal konzolovú verziu, kde niečo také nemôže byť spôsobené netradičnou konfiguráciou HW.

Ak sa cez to dostanete do hry a neodradí vás ani katastrofálny úvod, čaká vás katastrofálny dizajn, v ktorom je aj tých niekoľko zaujímavých momentov a prvkov zabitých hlúpymi rozhodnutiami, nezmyselnými prerušeniami alebo len jednoducho amaterizmom. V prvom rade by totiž hra mala byť sekačka s nejakými tými platformovými sekvenciami (ktorých tu je pár a sú zväčša strašné a zbytočné), no pomedzi je kopa marazmu, ako samoúčelné quick-time eventy, utekacie pasáže oproti kamere ako z Crasha Bandicoota a súboje s bossmi, kde samotný prvok súboja chýba, lebo sa plazíte alebo len pasívne sledujete dianie na obrazovke.

Súbojový systém pritom nie je zlý. Je to taká neohrabaná kópia Arkham Batmanov, no s mečmi. Máte jedno tlačidlo na útok, druhé na blok a tretie na zakončovací úder. Keďže ale hra ponúka trojicu rôznych bojových štýlov, poskytuje celkom fajn variácie. Niektorých nepriateľov tak zdoláte len jedným zo štýlov, no hra vám ich sama veľmi rada blokuje, aby ste museli použiť len jeden. Alebo celé súboje odbije trojicou panákov a zvyšok ukáže v trápnej animácii. Je len málo momentov, kedy hra dokáže využiť silu vlastného súbojového systému (a to nie je nijako zvlášť prepracovaný). Väčšinou akoby sa zaň hanbila a nahrádza ho zbytočnosťami. Všetky tri štýly si dokážete vylepšovať pomocou skúsenostných vetiev, no pôsobí to divne. Necítite žiadny progres a hra taktiež body rozdeľuje nerovnomerne. Niekedy žiadne nedostanete v dvoch kapitolách po sebe, inokedy vám jeden bod sype každých 30 sekúnd.

A keď vezmete do úvahy aj dĺžku hry samotnej, to málo obstojného v nej zaniká ešte viac. Ponúka síce 9 kapitol, no celé Volume 1 prejdete za nejaké 2 hodiny. Nebude to veľké trápenie. Pri tom nešťastnom skákaní kamera nie je veľkou prekážkou, ani nepriatelia vás nepotrápia. Hra nepotrebuje ukazovateľ života, keďže vám len ojedinele hrozí skutočné nebezpečenstvo. A keď už sa necháte len tak otĺkať, tak problém spoznáte. Najskôr hra málo života naznačí ikonkou toxického odpadu, potom Jinnovi odpadne polovica medvedej hlavy.

Afro Samurai 2 navyše ani nevyzerá najlepšie. Keby som napísal, že vyzerá ako z dôb PS2, napríklad taký akčný Black by sa mohol aj uraziť. Skutočne hra vyzerá horšie ako prvá časť, a to aj vďaka rôznym vizuálnym glitchom, kedy dokážete „vybehnúť z hry“ na miesto, kde kamera ukazuje len postavu v prázdnom priestore a podobne. Za niečo v tomto ohľade stoja len komiksové prestrihy, ktoré sú, nanešťastie, menej časté ako in-game cutscény. Dabing je fajn, ale chcelo by to viac všetkých ostatných a menej Jinna. Ten hovorí príliš veľa a herec, ktorý ho daboval, nahral príliš málo stôp, takže sa opakujú tie isté. Dabing navyše dostal nôž do chrbta v podobe zlého audio mixu. Hudbu opäť vyberal RZA a opäť ide o málo známe hip-hopové veci, ktoré však znejú skvele a dokážu osloviť aj tých, ktorí žánru príliš neholdujú.

Afro Samurai 2: Revenge of Kuma - Volume One je zlá hra. Zlá po stránke obsahu, dizajnu a aj technického prevedenia. Je na hanbu, aby hra na konzole mrzla a padla. Vyzerá strašne a má tak neuveriteľne genericky a nezmyselne navrhnuté úrovne, že sa v nich stráca každý jeden dobrý nápad, ktorý autori mali. A mnoho ich pritom nebolo. Akcie si veľa neužijete, zato sa pripravte na hromadu frustrácie z toho, ako jeden zlý herný moment strieda ešte horší. Navyše tu nie je ani Afro a Jinnov príbeh je podaný najmä pre nováčikov len ťažko stráviteľne. Hra môže byť začiatkom niečoho zaujímavého, no s takýmito (ne)kvalitami je otázne, či autori vôbec budú mať odvahu pustiť sa do ďalších dvoch epizód. A radšej ani nechcem vedieť, čo by im na ňu povedal Samuel L. Jackson.