Stlačíte „New Game“, vyberiete obťažnosť, nasleduje krátky loading a už sledujete pomalý rozbeh čoskoro dychberúcej prestrihovej scény, po ktorej vás hra nesmelo vrhne do opatrného úvodu samotného hrania. V rukách máte len jednu zbraň, prejdete chodbou/ulicou, a zrazu je pred vami prvý terorista/zombík/démon/iný generický nepriateľ. Rýchlo tasíte, ešte rýchlejšie strieľate a postupne sa zástup nepriateľov pred vami rozrastá. Bum tu, bác tam, pif-paf a je tu koniec misie. Nie je ťažké predstaviť si tradičnú súčasnú FPS hru. Ale kedy ste v tejto oblasti naposledy vyskúšali niečo naozaj originálne?

O skutočne alternatívnej novinke SUPERHOT som toho vedel pomerne dosť. Piotr Iwanicki, hlavný dizajnér hry, nám dávnejšie poskytol rozhovor a o hre som sa s ním viackrát bavil aj pomimo. Už pred takmer dvomi rokmi som si ju aj vyskúšal. Nič z toho ma ale nepripravilo na herný zážitok, ktorý sme nakoniec dostali. A ak mám byť úprimný, aj keď mi koncept pripadal zaujímavý, nevedel som si ho predstaviť ako zábavu na dlhšiu dobu. Vo finále ale musíte zahodiť svoje tradičné predstavy o videohernej akcii a otvoriť sa podivnému mixu postmodernej filozofie, súčasnej reflexie a hry, pri ktorej neviete, či ju hráte, alebo sa ona hrá s vami.

Už úvodné menu je to najoriginálnejšie, čo ste za dlhú dobu videli a ak ste pozorní, možno vám aj čo-to naznačí. Tí starší z vás si ešte asi spomenú na Norton Commander. Tým mladším prezradím, že to bola akási nadstavba operačného systému MS-DOS, ktorá umožňovala „jednoduché“ ovládanie bez toho, aby ste zvládali príkazy systému. Menu SUPERHOT dokonale túto nadstavbu emuluje a môžete sa v ňom do sýtosti hrabať a hľadať skryté odkazy aj drobné bonusy, ako videá, texty, akési retro VR tech demá a podobne. Len týmto dokážete stráviť pár hodín. Navyše tu nájdete aj sekciu, ktorá je zaheslovaná, či inú, kde zas v štýle starej školy musíte zadať slovo z niektorého riadku na niektorej strane manuálu. Je to vtipné, tajomné a aj zábavné.

Zároveň sa v tomto menu priamo stotožňujete so svojou postavou. Ste vlastne sami sebou. Ste hráč, ktorému práve kamarát na chate napísal o novej hre s názvom SUPERHOT. A vraj ju musíte vyskúšať, lebo je to niečo úplne iné než to, na čo ste zvyknutí. Tak idete na to a spúšťate SUPERHOT.exe. No a potom je to už o tom, čo pravdepodobne poznáte, ak ste v uplynulých rokoch zavadili o informácie o hre. V hre totiž nefunguje bežné plynutie času. Čas v nej plynie len vtedy, keď ste v pohybe. Ak sa zastavíte, takmer úplne sa zastaví aj čas.

To je mechanizmus, kvôli ktorému musíte úplne pozmeniť spôsob, ako vlastne hráte. Ak s hrou strávite nonstop také 2-3 hodiny a pustíte si hneď potom niečo iné, nebudete to vedieť hrať. Ak stojíte, čas sa úplne nezastaví. Hýbe sa však len veľmi pomaly, takmer zanedbateľne. Aj tak ale vidíte, ako sa priamo k vašej hlave pomaličky blíži guľka, ktorú na vás vystrelil nepriateľ. A aj keď sa zdá, že vďaka spomaleniu máte hromadu času na to, aby ste niečo vymysleli, nie je to celkom tak. Nikdy neviete, kde ešte číha nebezpečenstvo. Možno je niekto za vami, no stále vidíte hlavne tú guľku pred sebou a keďže každý váš pohyb pohne aj s časom, musíte si ho dobre rozmyslieť.

Zo začiatku vás ale hra nebude vystavovať až takým tesným situáciám, aj keď neskôr o ne rozhodne nebude núdza. SUPERHOT funguje na princípe snehovej gule. V úvode sa niečo naučíte, párkrát si to zopakujete a po pár leveloch prichádza nový prvok. Môže to byť nová zbraň, neskôr nová schopnosť alebo len náročnejšie prostredie a situácia, do ktorej vás hra postaví. Ale keďže máte pred sebou neustále niečo nové, stále vás to baví. A úprimne povedané, možno by vás to bavilo aj tak. Nedá sa povedať, že by hra stavala na perfektnom pocite zo streľby, aký môžete zažiť napríklad pri modernom Wolfensteinovi. Nemala taký budget, aby mala akcia podobné gule. Ťaží z niečoho iného.

Samotné spomalenie z akcie totiž robí niečo zábavné a zaujímavé. Najčastejšie máte v rukách bežnú pištoľ, no aj s ňou sa dajú robiť divy. Pripadáte si ako v Matrixe. Presne vidíte dráhu guľky a pocit, keď sa zavŕta do kryštalického nepriateľa a on sa pomaly triešti na kúsky, je na nezaplatenie. A počkajte si, keď do rúk zoberiete samopal alebo brokovnicu, prípadne neskôr katanu. Ak ste v núdzi, môžete použiť päste, prípadne prázdnu zbraň hodiť po nepriateľovi a efektne mu v spomalení vytrhnúť z rúk tú jeho. Každý zásah totiž nepriateľov trošku rozhodí. Dokonca som tu raz po niekom hodil sošku jorkšíra. K dispozícii máte aj popolníky a iné veci a keď to všetko zbierate, zrýchľujete a zase spomaľujete, hádžete a strieľate okolo, je to ako krásny akčný balet. Až to trochu pripomína akčnú poetiku staršej tvorby Johna Woo.

Toto divadlo sa miesi s netradičným menu, cez ktoré vám postupne presakujú informácie o príbehu. Dozviete sa niečo z chatu, prípadne vám záhadne niečo „zblbne“. Začínate si všímať, že niečo s vaším PC (tým v hre) nie je v poriadku. Taktiež obraz z hry na pár milisekúnd preblikne a pred očami máte niečo, čo síce neviete jasne identifikovať, ale už začínate tušiť. Taktiež jednotlivé levely už nezačínajú tak, ako ste zvyknutí z úvodu, ale v úvodnej správe sa niečo skrýva. Niečo vám hra jasne naznačí, pri inom sa zase musíte pohrabať trošku hlbšie. A takto postupne začnete odhaľovať prekvapivý a aj dosť temný príbeh.

Príbeh nie je originálny. Zhruba od polovice je už aj pomerne ľahko predvídateľný. No stále je sám osebe výborný a aj veľmi dobre podaný. Reflektuje súčasnosť, no zároveň aj postmodernú filozofiu. Dekonštruuje realitu a v mnohom odkazuje na dielo Jeana Baudrillarda, pričom pozornému hráčovi kladie náročné otázky. Sčasti je to taký Matrix videoherného sveta nielen formou, ale aj náplňou. Aj keď pri prirovnaní k nejakému filmu by SUPERHOT skôr pripomínal Trináste poschodie. A aj keď už dopredu tušíte, čo vás nakoniec čaká, radi sa tam necháte priviesť a najmä prekvapiť tým, do akej hĺbky je hra ochotná vo filozofickej sfére ísť. Nie je to len o simulácii alebo akejsi hyperrealite, ale aj o tom, či ešte máme sami nad sebou moc.

Autori pre vás majú pripravené aj ďalšie prekvapenia. Súčasťou herných mechanizmov je napríklad aj to, že hru musíte raz vypnúť. Ale nie len to fiktívne herné .exe, ale musíte hru naozaj vypnúť. A to hlboko vo vás niečo vyvolá - ďalšiu zvedavosť, rozhodne tiež pochybnosť. Ihneď hru púšťate znova a čakáte na to, čo vás pritom vlastne čaká. Možno je trochu škoda, že hra vás príbehom vedie až príliš lineárne, aj keď vám dáva ilúziu vlastného vstupu. Možno je to ale aj úmysel, ktorý by presne reflektoval to, čo sa vám snaží povedať.

A teraz k problému. SUPERHOT je skôr intenzívnou jazdou ako dlhodobým zážitkom. Celý príbeh totiž prebehnete za niečo cez dve hodinky. Tu a tam si level zopakujete, lebo sa najskôr musíte naučiť, odkiaľ na vás nepriatelia vybehnú. Metóda pokusu a omylu tu však nie je otravná. Problém je, čo po tých dvoch hodinách. Môžete sa hrabať v hernom menu, skúšať minihry, tech demá a hľadať množstvo skrytých veci (napríklad aká správa vyskočila na konci hry v binárnom kóde). To vám ale nadlho nevydrží. Našťastie sa po základných 26 leveloch môžete vrhnúť na výzvy, ktorých hra ponúka naozaj požehnane. A ak vás omrzia, je tu aj nekonečný Endless režim. Každý sa predsa rád porovnáva s kamarátmi v tom, kto dociká ďalej. A aj tak o hre musíte povedať každému známemu.

Ak sa pozeráte na obrázky okolo a hra vás neláka, nenechajte sa odstrašiť minimalistickým audiovizuálnym spracovaním. Aj keď vyzerá jednoducho, funguje výborne. Sterilita herného sveta ešte zvyšuje jeho čaro. Nie je totiž chudobný len na farby, ale aj na zvuky. Štýl vám možno pripomenie Mirror's Edge a k podobnému hernému svetu sa naozaj náramne hodí. Možno si stále neviete dobre predstaviť, čo od hry môžete čakať. V jednoduchosti je krása a to SUPERHOT dokazuje na plnej čiare, pričom ponúka jeden z najoriginálnejších FPS zážitkov za dlhé roky, kde si každý výstrel, každý jeden mini level a každý replay (keďže hra zaznamenáva vaše prechádzanie levelmi) v skutočnom čase budete užívať.