Nostalgickým návratom do minulosti sa vyhne málokto. Aj to z dôvodu, že nám začne niektorý herný žáner, ktorý je mierne utláčaný do pozadia novými trendmi, trochu viac chýbať. Point & click adventúry kedysi patrili medzi ohrozené herné druhy, no aj vďaka nezávislej scéne a Kickstarteru sa situácia okolo príbehových hier zmenila. Preto sme nesmierne vďační za malý tým Wadjet Eye Games. Malý možno počtom vývojárov, ktorým šéfuje Dave Gilbert, avšak veľký vydanými hrami.

História Wadjet Eye Games za tie roky honosne narástla a nájsť v ich produkcii vyložene slabý kúsok je nesmierne náročné, ak nie nemožné. Nielenže sami stoja za skvelými hrami, ale s nimi pomáhajú aj menej skúseným tvorcom. Minulosť necháme na infobox, ktorý nájdete na konci článku a budeme sa radšej venovať najnovšiemu kúsku s názvom Shardlight. Keď začnú z oblohy namiesto dažďa padať bomby, ľudstvu zvoní posledný umieráčik s očakávaním neodvratného konca - alebo aspoň ukončenia takého života, ako ho poznáme v súčasnosti. Trosky kedysi prosperujúceho sveta vôbec nepripomínajú veselú minulosť a zašlú slávu civilizácie, ktorej návrat k pôvodným hodnotám nevidí ani ten najväčší optimista. Väčšina ľudí totiž len ledva prežíva pod nadvládou aristokracie a jediným zmyslom života sa stáva pokušenie uzrieť východ slnka aj v ďalší deň.

Príbeh nás zavedie do obdobia odohrávajúceho sa dvadsať rokov po zničujúcej vojne. Posledné zvyšky ľudstva živoria v nehostinných podmienkach a ruinách civilizácie, technologické zázraky dneška sú dávno zabudnuté. Stále platí, že všetci sme si rovní, len niektorí sú si rovnejší, a preto hierarchia spoločnosti tvrdo rozdeľuje posledných ľudí na početnú spodinu a šľachtu žijúcu v prepychu s odlišnými životnými hodnotami. Okrem toho, že sa svet zmenil na nepoznanie, trápi ľudstvo okrem nekonečnej chudoby aj choroba Green Lung - a kto sa nakazí a nelieči, zomiera v bolestiach.

Vakcín je príliš málo, aby sa dokázali vyliečiť všetci, ich výroba je nesmierne náročná. Aspoň nám to nahovára vládnúca aristokracia, takže bežný človek sa k očkovacej látke len tak nedostane. Často sa jedinou možnosťou stáva lotéria, no zohnať do nej lístok nie je vôbec jednoduché. Amy Wellard, hlavná hrdinka, do ktorej kože sa prevtelíte, na sebe začína pociťovať príznaky novodobého moru. Aby prežila, rozhodne sa prijať ponuku na reštartovanie reaktoru a jej odmenou sa stane práve lístok do lotérie s možnosťou vyliečenia zelených pľúc. To, čo spočiatku vyzerá ako obyčajná úloha, sa časom stane cestou za odhalením sprisahania, morálnou dilemou medzi uprednostnením menšieho zla.

Či sa zachováte chladne a racionálne, alebo uprednostníte aspoň krátke blaho, je v podstate úplne jedno. Zápletka balansuje medzi nejednoznačnými rozhodnutiami a definitívne sa neprikláňa na jednu stranu, neukazuje na skupinu a neoznačuje tých dobrých. Proti aristokracii žijúcej si v prepychu a s typicky snobským charakterom totiž stojí odbojové hnutie, do ktorého útrob sa postupne infiltrujete. Lenže myšlienky slobody možno znejú sladko z úst dobrých rečníkov. Heslo všetko všetkým platí na masy, avšak nie vždy to musí byť to najlepšie riešenie, ako si získať slobodu - hlavne ak nemusí trvať príliš dlho a v konečnom dôsledku ostanú ruky preživších zakrvavené.

Tempo rozprávania nie je príliš vysoké a aj napäté situácie sú prezentované niekedy až apaticky, ale na pompézne zvraty v pixelartovom spracovaní by asi nik ani nestavil. Dôležitá je atmosféra celého prostredia, ktorá je správne depresívna, avšak napriek tomu dokážu nájsť postavy dostatok nádeje na lepšiu budúcnosť a dialógy s nimi nie sú len patetickou zásobou nariekania a hnevu. Tak ako sa ponárate do hlbín celého sprisahania, sa na pozadí začne nenápadne objavovať tajomný Reaper. Či ide o mesiáša alebo smrť, začnete odhaľovať približne v polovici hry, kedy sa s ním stretnete osobne. Aké plány má s Amy a čím vlastne v skutočnosti je, budete postupne sami zisťovať. Ako dej plynie, ubúdajú klasické adventúrne procedúry s predmetmi a od ich používania na správnych miestach prešli tvorcovia na dialógy a rozprávanie. Síce menej hráte a viac počúvate/čítate, no tempo hry neupadne nikdy až tak, aby ste sa nudili.

Napriek vyššie uvedenému nám k dokonalosti predchádzajúcich titulov Wadjet Eye Games čosi chýbalo. Atmosféra má svoje čaro, ale tvorcovia nám akoby ukázali príliš málo. Len niekoľko obrazoviek na vykreslenie uveriteľného univerza nestačí, hlavne ak postapokalyptický svet má vždy čo ponúknuť. Scenárista si vzal do rúk príliš veľké sústo a základnú príbehovú líniu nedokázal dostatočne obohatiť o postranné úlohy, čím síce necháva dej plynúť plynulo, ale zároveň pôsobia scény príliš nasekane. Hlavná hrdinka Amy je taktiež nevýrazná a až na niekoľko príliš rýchlo prchavých momentov (spomienky na rodinu a pod.) nemá čo ponúknuť, nedokážete sa s ňou minimálne do polovice hry stotožniť. V dialógoch sa jednotlivé voľby často diametrálne odlišujú, no vplyv na finálne rozuzlenie (3 konce, o ktorých rozhodnete v samotnom závere) či vetvenie je nedostatočný, až žiadny. Nie najprecíznejšia zápletka potom príliš svieti a dáva vyniknúť neskúsenosti, neohrabanosti s narábaním so správne zvolenými slovami.

Pixelart môže byť aj krásny a grafické spracovanie pohladí práve pre špecifický štýl, nie z dôvodu fotorealistického dojmu. Mnohé scény sú neskutočne nádherné, vypiplané do posledného detailu, s mnohými predmetmi, ktoré si môžete pozrieť, no iné naopak svojou jednoduchosťou až prázdnotou zarazia. Chýba im špecifická atmosféra, pôsobia príliš obyčajne, nezaujímavo. Akoby na všetko nebol čas a nestíhala sa vyšperkovať každá obrazovka k dokonalosti. Dabing je naopak vždy na vysokej úrovni. Neprehovoria k vám desiatky postáv, no všetky majú svojský štýl, ľahko si ich priradíte k daným charakterom a získate prehľad o ich povahe. Nie je to, samozrejme, filmový zážitok, no nadávať nebudete. Zvukové efekty ako také sú skôr minimalistické, hudba zaznie len vo vybraných momentoch - ticho hre príliš neubližuje.

Náročnosť celého projektu nedosahuje ani zďaleka úroveň Deponie alebo podobných adventúr, v ktorých si to musíte poctivo odklikať. V inventári sa vám bude váľať vždy len zopár predmetov - škoda, že nemalý počet z nich nevyužijete. Kombinácie s interaktívnymi miestami nie sú vôbec ťažkopádne, nevyžadujú mnoho námahy, tak ak vám dačo unikne, jednoducho to preklikáte. Trochu prekvapí umiestnenie inventára do hornej časti obrazovky, kde časť s viditeľnými predmetmi posúvate klikaním na šípky. Možno až príliš archaický prístup. Rovnako by sa žiadalo prerušenie animácií odkliknutím, keď už sa to dá pri dialógoch.

Taktiež nám niekedy chýbalo zobrazenie aktívnych predmetov, s ktorými je možné manipulovať, pretože sa pri pixelarte môže veľmi ľahko stať, že sa prehliadne dôležitá vec. Žiadny pixel hunting, len vám ten zvon v pozadí možno nepripadá ako podstatný objekt a neprejdete cezeň kurzorom. Náročnosť je skôr jednoduchšia, mnohé kombinácie odhalíte už vopred alebo prípadne skúšate, čo sa len dá. Nápoveda by sa niekedy hodila, informácia len tak prehodená v rozhovore môže uniknúť vašej pozornosti. Často sa budete vracať na známe miesta, preklikávať predmety, znovu sa rozprávať s postavami, ktoré vám možno ponúknu vodítko vedúce k ďalšiemu posunu v príbehu. Plusom je odstránenie lokácií z mapy, ak už na nich nenájdete nič podstatné. Do troch kapitol rozdelený príbeh vám nezaberie desiatky hodín, ale víkend pohodového hrania máte zaručený.

Dobre, ku koncu sa viac rozpráva ako koná, hra trochu stratí tempo, zabŕdne do otrepaného moralizovania, no napriek tomu musíme hodnotiť kladne. Shardlight má v sebe dostatok pútavosti, aby udržala vašu pozornosť až do záverečného finále. Síce občas pokrivkáva, raz za čas zívnete a hru vypnete, pretože vás nepohltí tak, aby ste ju museli dokončiť stoj čo stoj, nehľadiac na svoje potreby ako hlad či spánok. Vysoký štandard si však Shardlight drží a napokon to doklikáte s dobrým pocitom až do konca. Legendou sa však Shardlight určite nestane.