Detská predstavivosť je úžasná vec. Dokáže vytvárať obrovské svety plné podivných stvorení s vlastnými pravidlami. Len si zaspomínajte na dobu, keď ste boli malí a čo všetko vaša imaginácia dokázala z ničoho postaviť. Je bohatá a skutočne bez hraníc, čo určite dokazuje nejedna vaša kresba, ak ich ešte niekde vyhrabete zo starých krabíc. Zároveň, aj keď to tak možno nevnímate, je detská fantázia aj akýmsi obranným mechanizmom, ktorý ich chráni. Detská myseľ je citlivá a nie každému dieťaťu sa podarí vyrastať v dokonalom prostredí. Hádky, týranie, šikanovanie, smrť či rozvod sú veci, ktoré dokážu doživotne traumatizovať.

Aby sa dieťa pred týmto uchránilo, vytvorí si vlastný svet alebo predstavu, do ktorej sa pred traumou z toho skutočného utieka. Dievča sa môže napríklad stať princeznou vo vlastnom kráľovstve, kde si nažíva s matkou a žije život, aký v skutočnosti mať nemôže. V kráľovstve, ktoré je abstraktné a konkrétne zároveň. Forma sa v ňom premieňa zo sekundy na sekundu a platia v ňom vlastné pravidlá. Až kým sa v ňom neobjaví nečakaná hrozba, ktorá ho môže zničiť. Vtedy kráľovná posiela princeznú na cestu za záchranou kráľovstva, na ktorej musí čeliť nástrahám a aj svojmu strachu.

Bound je vlastne jedna veľká alegória traumatického detstva a vyrovnávania sa s ním. Hra sa skladá z troch segmentov. Jeden predstavuje skutočný svet dospelej ženy, ktorá čaká dieťa a rozjíma o svojom živote. Druhý predstavuje fragmentové spomienky, do ktorých sa postupne potápate, aby ste zistili viac o jej minulosti. Posledným segmentom je vlastne aj najväčšia časť hry, v ktorej sa ponárate do fantazijného sveta a bojujete v ňom so silou, ktorá môže zničiť vaše kráľovstvo. Celkový obraz o hre si vytvárate spojením všetkých týchto troch segmentov, ktoré sa snažia podať jeden osobný príbeh.

Vzhľadom na náročnosť témy je veľmi jednoduché skĺznuť do vôd citového vydierania. Je naozaj silná, emotívna a osobná. Autori z poľského štúdia Plastic s ňou ale pracujú jemne, opatrne a s gráciou, vďaka čomu ponúkajú naozaj vyvážený pohľad, pri ktorom možno niekomu v závere stečie po líci nejaká tá slzička, no oblúkom sa vyhýbajú lacnému a prvoplánovému hraniu na city. Bound je v tomto ohľade naozaj inteligentnou hrou. Aj keď je alegóriou, výpoveďou, snahou o veľmi osobné a unikátne rozprávanie, stále je aj hrou.

Bound je vlastne netradičnou 3D skákačkou, v ktorej putujete bohatým a veľmi unikátne navrhnutým prostredím a prekonávate v ňom prekážky. Nie príliš náročné, hra sa snaží mať neustále čo najlepší flow, aby ste si súčasne mohli užívať krásny svet, naráciu v ňom a aj hrateľnosť. V skutočnosti sa tak v nej snáď nikdy nestratíte či nezaseknete. No aj tak sa tu a tam zastavíte, aby ste sa poobzerali, porozmýšľali nad tým, či sa za rohom neskrýva alternatívna cesta, prípadne sa musíte porozhliadnuť, aby ste našli spôsob, ako ďalej postupovať.

Bound rozhodne nie je hrou pre každého, no to nie je jej chyba a ani to nemôžete považovať za nedostatok. Čo už však chyba je, to je trošku horšie vnímanie hĺbky prostredia a z veľkej časti fixná kamera (máte možnosť ňou hýbať, avšak nie v plnom rozsahu). Tieto dve veci majú za následok, že zvlášť v neskorších fázach hry tu a tam pri skokoch spadnete, lebo neviete dobre odhadnúť skoky napríklad po jednotlivých schodoch, medzi ktorými vás čaká len dlhý pád a smrť. Našťastie si to ale autori pravdepodobne uvedomili a viete si zapnúť jednak ochranu pred okrajmi a taktiež vás po páde hra vráti späť na miesto, z ktorého ste spadli. Teda vás nečakajú žiadne vzdialené checkpointy.

Bound ale nie je len taká obvyklá netradičná hra. Je zvláštna ešte aj na pomery netradičných hier a opäť to vychádza z jej fantazijnej stránky. Jej výrazným prvkom je totiž tanec, konkrétne balet. Spomínaná princezná je zároveň baletkou a tanec je tým, čo jej pomáha v tomto svete prežiť. Tanec tak predstavuje akýsi základný súbojový mechanizmus, no nemyslite si hneď, že vás v hre čakajú nejaké poriadne súboje. Tanec skôr okolo vás vytvorí ochranný štít, ktorý vás chráni pred nebezpečenstvom z okolia, ktorému musíte tu a tam čeliť.

Okrem toho sa tanec vo veľkom prenáša aj do celkového konceptu a vizuálneho poňatia hry, a tak každý jeden pohyb, ktorý v hre vaša postava vykoná, je inšpirovaný tancom a baletom, na čo sa výborne pozerá. Napríklad keď sa musíte tesne popri stene pretlačiť ponad nebezpečný zráz, vtedy dievča jemne cupitá po špičkách a vy až v ovládači cítite tú ladnosť a ľahkosť. Alebo pasáže na konci každého z „levelov“, kedy sa postavíte na dráhu a necháte sa sami navádzať za zvukov malebnej hudby týmto úžasným svetom a len si to užívate - ten výhľad, tú hudbu. Môžete pritom robiť aj niektoré baletné pózy a takto si túto jazdu skrášliť.

V jednotlivých úrovniach musíte zbierať aj drobné úlomky a celé sú postavené na tom, aby ste dali dokopy svoje spomienky a mohli im čeliť v rôznych rovinách. Reálne pasáže na pláži slúžia ako úvod do týchto spomienok, ku ktorým sa dostávate cez listovanie svojou knihou kresieb a výnimočné na tom všetkom je aj to, že hrou nemusíte prechádzať lineárne v určenom poradí. Je len na vás, na ktorej stránke v knihe sa zastavíte a ponoríte sa do nej. Rovnako je len a len na vás aj to, ako nakoniec hru ukončíte.

Bound je krásnym príkladom audiovizuálnej symbiózy, kedy hranie, grafika a hudba tvoria jeden ucelený zážitok. Zvlášť tanečná povaha pohybov je výrazne naviazaná na hudobný sprievod hry, v ktorom sa kombinuje klasická hudba s retro filmovou hudbou založenou na syntetizátoroch. A výsledný dojem z nej je výborný, keďže sa ňou veľmi radi necháte unášať. O vizuálnej stránke je veľmi náročné písať. Viem povedať len to, že ma úplne uchvátila. Pozrite si video či zábery z hry naokolo. Jej svet je očarujúci, rovnako aj to ako sa neustále mení a ako naň nazeráte. Ak vaša postava vojde do chodby, nazeráte na ňu cez stenu, ktorá sa pred vami otvára a za vami zas zatvára.

Som vďačný za podobné hry a je úžasné, že Poliaci v priebehu jedného roka dokázali prísť s dvomi takými unikátnymi projektmi, akými sú Superhot a Bound. Oba úplne búrajú zaužívané postupy v narácii a aj hrateľnosti a prinášajú nové a neopozerané zážitky. A kým akčne zameraný Superhot je zameraný skôr filozoficky, Bound sa orientuje výrazne emocionálnym smerom. A robí to výborne. Hra je síce opäť kratšia (podľa jednej z trofejí by malo byť možné dokončiť ju aj za hodinu), no dokážete sa do nej pustiť znova. Pokúsite sa o rýchlostný rekord, či pobavíte s foto režimom, s ktorým dokážete vykúzliť naozaj úžasné zábery, ktorými si radi spestríte plochu.

Bound rozhodne nie je hrou pre každého, no u mňa sa „Plastici" trafili do čierneho. Dokázali, že hry môžu byť aj niečím viac a dokážu ponúknuť zaujímavý presah do silných a náročných tém, ktoré neraz nie je jednoduché zvládnuť. A cení sa to o to viac, že to autori ponúkli v zaujímavej a zábavnej podobe. Bound je tak aktuálne asi najlepšou hrou, o ktorej nikto nehovorí a málokto vie. Zároveň je jednou z naozaj vydarených hier pre PS VR, aj keď táto verzia ešte nie je dokončená.